Kapitola piata. Vlak do Varšavy.

Občas, teda, lepšie povedané málokedy, zaspia rýchlo. Zväščša je to ale takto: Mladšie kojíš. Staršie prikrývaš, lebo sa odkopalo. "Nechcem pinkať. Cem sa hať." "Zajtra sa budeme hrať." "Nie, tejaz." "Zajtra. Potrebuješ načerpať v noci energiu, aby sme sa mohli zajtra hrať a ísť von." "Vonku neni tma!" "Je tma." "Neni tma. Tam je švetielko." "To je okno." "Kde je šlnko? Špinka?" "Áno." "De špinka?" "Prosím, láska, už tíško, zobudíš bračeka." Braček zatiaľ stále cucká. "A de je mejačik?" "Mesiačik je za mrakmi." "A pečo je švetlo, keď mejačik je ža makmi?" "Prosím. Už pekne ležkaj a spinkaj." "Pši , pši, jen sa jeje, mačička ša okna meje." "Zlatíčko prosím." Druhé dieťa sa odtrhne od prsníka a pridáva sa rečou polročného dieťaťa. "A už spinkáme! tichúčko!" "Pečo neši doba? Pečo kičiš?" "Nekričím, len vravím." plačlivo: "Neši moja kamaatka?" "Som, len prosím spinkaj. "Mami?" "ÁNO?" "Toto je vodička?" "Áno toto je vodička." "A už ši doba?" "Ja som nebola zlá." "Mami?" "ÁNO?" "A babka mi nedaja neška pušuuuu!" plače. V duchu kričíš pomoc, kopeš do okolitých predmetov, rozbíjaš taniere, škubeš chlpy z plyšákov a driapeš steny. V skutočnosti povieš: "Zajtra ti dá pusu." "Mami?" "ÁNO?" "A čo jobi dedko?" Teraz už vreštíš z balkóna: NIÉÉÉ!, plačeš, rozkopávaš smetiaky a tlčieš všetkých naokolo. V duchu. V skutočnosti povieš: "Spinká." Druhé dieťa si veselo vrnká v tvojej náruči. Prvé dieťa konečne usína. Druhé dieťa sa pokúša dostať z tvojej náruče a začína si precvičovať slovíčko "tata". Umlčíš ho dudlom. Zaspáva. KONEČNE. Vychádzaš z izby a cítiš príjemnú vôňu, badáš svetlo sviečok z kúpeľne. Začneš sa v duchu tešiť. V duchu. V skutočnosti tvoj muž drieme v teplákoch na gauči. Už to nevydržal...

"Odchádzam pracovať do Varšavy."

povedal Marek a mne sa vtedy zdalo, že bol chladný ako klzisko. Tie tehotenské hormóny vedia prifarbiť všetko. Predstavujem si emočnú stupnicu. Od jedna do desať. Ale v tehotenstve to akosi skáče na neexistujúcich tridsaťdeväť - to keď sa rozplačete od šťastia keď herečka vo filme povie, že je tehotná a neexistujúcich mínus dvadsať - to keď sa rozplačete od smútku keď ide okolo sanitka... "Idem do Varšavy." by som definovala ako neexistujúcich mínus stodvanásť.

"A ja tu budem SAMA?!"  Sama, ehm, to sme ešte bývali v podnájme u Mareka. S piatimi ďalšími ľuďmi, z toho dvoma jeho súrodencami. Ale aby ho povýšili, rovná sa, aby nám vedel zabezpečiť lepšie živobytie, musel tam ísť. Vtedy mi to roztrhlo srdce.

Nebol ani na mojich promóciách. To je to mecheche v smiešnych talároch, kde sa celá rodina príde trošku ponudiť na siahodlhý ceremoniál. Na moje promócie prišiel jeden z dvoch mojich bratov. Teda... prišiel PO nich. Čakal ma pred Národným divadlom a v ruke držal červený karafiát. Šli sme na obed do Umelky. Syr s hranolkami. Boli to naozaj veľmi pekné promócie.