Už od nepamäti vieme že relaxácia a odbúravanie stresu je veľmi dôležité pre naše každodenné fungovanie. Nedávno výskum realizovaný Stanford univerzity priniesol prekvapivé výsledky. Na vzorke 100 žien pozorovali zmeny ich správania pričom skupinu rozdelili na 2 časti. Prvá skupina žien žila svoj život ako doteraz pričom tá druha skupina si musela nájsť týždenne aspoň 2 hodiny na relaxáciu. Rozdiely v správaní sa žien boli veľmi veľké. Prvá skupina bola neustále nervózna a prehnane negatívne reagovala aj na bežné podnety. Naopak druhá skupina žien sa cítila energickejšie, vyrovnanejšie a lepšie zvládala stresové situácie ktoré nastali. U niektorých žien z druhej skupiny zaznamenali aj zlepšenie kožných prejavov ako je akné.

Rozhodla som sa že v nasledujúcich riadkoch Vás poskytnem jednoduchý návod ako si vyčarovať Wellness vo svojej kúpeľni len za pár €.

Základom relaxácie, odpočinku a dobrej detoxikácie je dlhý teplý kúpeľ. Aby sa človek uvoľnil , odporúča sa aby kúpeľ trval aspoň 40 minút a dlhšie. K správnemu relaxačno-detoxikačnému kúpeľu potrebujeme kúpeľovú soľ, alebo aspoň éterický olej. Ja osobne radšej používam kúpeľovú soľ ktorá už má v sebe éterický olej . Jéj cena nie je vysoká a má lepšie účinky na organizmus.

Spomeniem iba pár výhod :

• Zlepšuje krvný obeh
• Odplavuje z tela toxíny
• Zjemňuje pokožku tela
• Odstraňuje bolesť kostí a svalov
• Inhalovanie výparov kúpeľnej soli blahodarné vplýva na nosovú sliznicu

Čo všetko potrebujete k tomu aby ste svoju kúpeľňu premenili na oázu relaxu a pokoja ?

Okamžite som ho prestala na sebe cítiť. Akoby sa zodvihol. No nič som nepočula ani som necítila,  že by sa niečo okolo mňa pohlo. „Čo cítiš?“ opýtal sa a jeho hlas krúžil po miestnosti okolo mňa. Bolo to mimoriadne zvláštne. „Nič.“ „Dobre. Nechaj oči zavreté a mysli na niečo, čo ti prvé napadne.“ Dotkol sa môjho ukazováku niečím veľmi studeným. Bolo to tak ľadové, že to po chvíli začalo páliť. Myslela som na dažďový prales. Neviem prečo. Proste mi to napadlo ako prvé. „Dažďový prales? Dosť pôsobivé.“ Čo? Čože? „Ako si to vedel?“ „Videl som.“ Videl? Ako videl?“ „Hlavne nechaj zavreté oči.“ „Dobre.“ „Teraz ti niečo ukážem ja.“ Myšlienka na dažďový prales bola v sekunde preč. Vystriedala ju tma, v ktorej sa postupne objavovali malé biele bodky s nepravidelným rozložením. „Čo je to?“ opýtala som sa. „Prosím, počkaj. Nedokážem si  predstaviť spomienky tak rýchlo ako ty.“ „Spomienky? Ja som v pralese nikdy nebola.“ „Niekde si ho ale vidieť musela.“ „Jedine v televízii.“ Jeho myšlienka bola preč. „Prosím, otvor oči.“ Otvorila som oči a opäť som ho na sebe ucítila. Celý čas na mne ležal? Blúznim? Čo to má znamenať? Dokáže vidieť moje myšlienky? Dokážem ja vidieť tie jeho? „Ako si mi mohla ukázať miesto, kde si nikdy nebola?“ Pokrčila som plecami. „Zrejme som ho videla v televízii, tak som si ho predstavila.“ „Ako? Videl som, ako otáčaš hlavou a rozhliadaš sa okolo.“ „Ty sa mňa pýtaš ako? Ty vidíš moje myšlienky, ukazuješ mi tie tvoje a a ty sa ma niečo pýtaš? „Nerozumiem tomu.“ Zdvihol sa, začal sa prechádzať po obývačke a tváril sa ako by sa snažil vyriešiť záhadu vzniku sveta. Posadila som sa a natiahla som si jeho tričko. Keď ma uvidel uvedomil si, že je stále nahý a natiahol si na seba rifle. „Hovoríš, že si tam nikdy nebola..“ hovoril si skôr sám pre seba a neustále sa nad tým zamýšľal. Pošúchala som si ukazovák, za ktorý ma predtým držal. Okamžite ma spozoroval. „Ublížil som ti?“ „Nie.“ Odpovedala som pohotovo a rýchlo som si zložila ruky do klina. „Ty si niekedy bol v dažďovom pralese?“ opýtala som sa. Prešiel dva kroky a zastal. „Bol. Môžem tam ísť kedykoľvek.“ Sadol si za mňa. „Poď.“ „Kam?“ otočila som hlavu dozadu. „Zavri oči a môžeme ísť kamkoľvek.“ „Počkať! Logan, berieš nejaké drogy?“ „Nie, neberiem.“ Odhrnul mi vlasy z pleca a pobozkal ma na okraj medzi plecom a krkom. Zaklonila som hlavu a zavrela som oči. Objal ma. „Tak už otvor oči.“ Šepkal. To, čo som videla sa len ťažko opisuje. Postavili sme sa a ja som pozrela na moje bosé chodidlá.  Stála som na popadanom lístí na teplej, vlhkej zemi. Stála som uprostred dažďového pralesa. Cítila som všetko – teplo, vlhký vzduch, počula som šuchot zvierat v korunách stromov a spev vtákov. Všetko to bolo minimálne sto krát intenzívnejšie ako u mňa doma. Svetlo, vône – všetko na mňa neskutočne doliehalo. „Si v poriadku?“ Opýtal sa Logan. „Mám pocit, že čochvíľa odpadnem.“ „Vrátime sa.“ „Nie. Ešte nie.“ Otočila som sa k nemu. „Môžem sa pohnúť?“ „Samozrejme.“ Usmial sa na mňa. Urobila som jeden krok dopredu. Bolo to ako by som na tej nohe mala betónové závažie. Druhý krok bol lepší. Tretí lepší a každý ďalší bol o niečo viac ľahší. „Môžem sa toho dotýkať?“ „Samozrejme.“ Znovu sa usmial a založil si ruky vzadu za chrbtom. „Logan, kde to sme?“ „V tvojej spomienke.“ Odpovedal pohotovo. Dotkla som sa vlhkého kmeňu stromu predo mnou. Potom listu, kvetu, zeme. Všetko som len jemne pohladila, aby som to nijako nepoškodila. „Toto ale nie je moja spomienka. Nikdy som tu nebola.“ „Hovorila si, že si to videla v televízii. Zrejme to stačí na vytvorenie spomienky. Poď, musíme sa vrátiť, nechcem, aby sa ti niečo stalo.“ Podával mi ruku. Chytila som sa jej. Posadil sa a ja som si sadla pred neho. Znovu mi upravil vlasy a pobozkal ma rovnako ako v obývačke. Podvedome som zaklonila hlavu a zavrela som oči. Vydýchol. Trochu ma sklamalo, že sme opäť v mojej obývačke. „Prečo sme znova tu?“ Opýtala som sa. „Je to nebezpečné. Nemôžeš len tak cestovať z miesta na miesto. Musíš sa vrátiť. A hlavne na to musíš byť poriadne pripravená.“ „Som pripravená. Ukáž mi to znovu.“ „Nerobím to ja..“ „A kto?“ „Musíš to urobiť ty, ja ti len trochu pomôžem.“ „Tak dobre. Mohol by si ma znovu objať?“ „Musíš najprv poznať miesto kam chceš ísť. A prosím, nech to nie je nič nebezpečné.“ Čo by to malo byť?“ „Neviem. Poď napríklad do spálne.“ Zavrela som oči a keď som ich otvorila, bola som vo svojej spálni. Prvé, čo mi napadlo, bolo pozrieť sa do obývačky.  Vstala som a otvorila som dvere. „Logan, toto je šialené.“ „Poď, vrátime sa.“ Sadla som si pred neho, objal ma, zavrela som oči a keď som ich znovu otvorila, sedela som na gauči. „Čo si videla?“ „Videla som nás sedieť na gauči. Logan, to je šialené a nie je to možné.“ „Stalo sa to. Je to možné. Nehovorím však, že je to bežné.“ „Ako? Nechápem tomu. To by si potom každý mohol robiť, čo sa mu zachce.“ „Nie každý. Nedokáže to veľa bytostí.“ „Bytostí? Takže čo? Nie som človek? Som nejaká iná bytosť?“ „Pridlho si žila len ako človek. Nemal ti to kto ukázať.“ „Takže ty si tiež iný? Kto vlastne si?“ „Som rovnaký ako ty. Narodil som sa ako človek, žijem ako človek. Keď som sa dozvedel, že existujú ďalší ľudia ako som ja musel som ich hľadať. A našiel som teba. Nemohol som odísť. Pozoroval som ťa. Nechcel som na seba upozorniť, aby si sa ma nezľakla. Našiel som spôsob nestratiť z dohľadu a tým bola škola a knižnica. Pozoroval som ťa takmer rok, ale nenašiel som vhodný spôsob, ako s tebou začať konverzáciu. Zamiloval som sa do teba. Bola si taká krásna, keď si sa učila. Nemohol som si pomôcť, nedalo sa to. Potom som ti napísal ten odkaz a tajne som dúfal, že mi niečo odpíšeš.“ Povedal. „Tipujem, že ten pohľad nebol len tak. Nebol si tam. Bol si niekde inde.  Videla som ho aj teraz kým sme boli v spálni. Mal si rovnako temný pohľad.“ „Niekedy sa to stáva bez toho, aby som to ovládal ja.  Pokiaľ sa ma dotýkaš a ja zmiznem, znamená to, že si ma niekam poslala ty.“ „Čo ak sa z tade nebudeš vedieť vrátiť, alebo sa ti náhodou niečo stane?“ „Tak sa snaž ma nikam neposielať.“ Zasmial sa. „Logan, to nie je sranda. Čo ak sa naozaj stane niečo zlé?“ „Poď ukážem ti to.“ „Čo?“ „Zavri oči.“ Prikázal mi. Zavrela som ich a pocítila som ako ma objal. „Toto nie je tvoja spomienka, ale moja. Je to to najhoršie, čo sa môže stať. Otvor oči.“ Otvorila som ich a videla som Logana, ako si mieri zbraňou na spánok na hlave. „Toto nechcem vidieť.“ Zavrela som oči. „Otvor ich.“ „Nie.“ „Dal som preč tú zbraň.“ Otvorila som oči. Oklamal ma. Len, čo som ich otvorila strelil si guľku priamo do hlavy. Znovu som zavrela oči. Myklo ma a keď som znovu otvorila oči, sedel za mnou. Neprítomne pozeral niekam do priestoru. Asi po piatich sekundách vydýchol. „Nemusela si ma tam nechať.“ „Dobre vieš, že netuším, ako to mám ovládať. Chcela som sa vrátiť sem, lebo tu si ešte žil.“ „V spomienke neumriem. Pretože teraz žijem ešte stále.“ „Veľmi som sa zľakla. Toto je niečo, čo už nechcem nikdy vidieť. Hoci sa tejto myšlienky asi nikdy nezbavím.“ „Pokiaľ ti to nepôjde, pomôžem ti s tým. Všetko sa riadi tým, čo chceš.“ „Čo chcem? Pre Boha, kam všade som ťa poslala?“ „Ani sám neviem. Raz som bol na cintoríne, pravdepodobne sa pozrieť na tvojich rodičov. Potom som bol v knižnici a padali na mňa všetky knihy z regálov. Musíš sa najprv naučiť ovládať svoje pocity.“ „Dobre. Takže stačí ak zavriem oči a budem chcieť byť v Afrike a budem tam?“ Nečakala som na odpoveď. Zavrela som oči. Ten pocit, keď cestujem sama je úplne iný. Cítim nekonečnú prázdnotu. Je  to akoby sa všetko niekam vyparilo. Otvorila som oči a ako prvé som ucítila príliš veľké teplo. Musela som si oči zatieniť rukou pred ostrým slnkom. Skutočne som bola niekde v Afrike. Na nohy ma pálil horúci piesok. Ucítila som jemný vánok. Otočila som sa a stál za mnou Logan. „Nemôžeš mi takto utekať. Trvá mi príliš dlho, kým ťa nájdem.“ „Bola som tu sama sotva desať sekúnd.“ „Aj to je dosť na to, aby si videla niečo, čo vidieť nechceš.“ To je pravda. Nemala by som nikam chodiť sama. „Vráťme sa nazad.“ Povedala som. Chytil ma za ruku a ja som zavrela oči. Znovu som ich otvorila len vtedy, keď som si bola istá, že som v mojom byte. „Kokosová vôňa je dobrá spomienka na to, aby si sa sem vždy vedela vrátiť.“ Povedal a pustil mi ruku. „Musíš si oddýchnuť.  Dnes už nikam necestuj, prosím. Ani ja nemám toľko síl, aby som šiel všade za tebou.“ „Čo mám teraz robiť?“ „Čo chceš robiť?“ „Kým som nevedela, že je toto možné, mala som iné plány. No teraz si tu ty a toto všetko.“ „Môžeš žiť tak, ako doteraz. Vôbec  nič nemusíš na svojich plánoch meniť.“  „Lenže ja som chcela doštudovať, odísť a starať sa o zvieratá, ktoré potrebujú pomoc.“ „To všetko môžeš.“ „A čo ty?“ „Ak mi to dovolíš, pôjdem s tebou aj na kraj sveta.“ „Dovolím? Samozrejme, že ti to dovolím. Na to snáď nepotrebuješ moje zvolenie.“ „Sľúbil som, že ti nikdy neublížim a že ťa ochránim pred všetkým , pred čím bude treba. Som rád, že chceš, aby som ostal s tebou.“
            Vrhla som sa mu do náručia a už som z tade nikdy nechcela odísť. Toto bolo jediné miesto, kde som sa cítila bezpečne. Hladil ma po pleci a bozkával do vlasov. Nech sa stane čokoľvek, chcem, aby toto bolo moja najsilnejšia spomienka na to, aby som sa vždy dokázala vrátiť do reálneho sveta. Chcela som, aby to vedela aj Logan. „Ako ti ukážem to, na čo myslím?“ opýtala som sa. Vystrel ruku a vztýčil proti mne ukazovák. „Ukáž mi to.“ Povedal. Toto sme už raz robili. Pamätám si na ten nepríjemne chladivý pocit na mojom ukazováku. Dotkla som sa mojim ukazovákom toho jeho a znovu som pocítila ten istý pocit chladu, ktorý postupne prechádzal do pálenia. Druhou rukou ma chytil za bradu tak, aby mi videl do očí. Ukázala som mu nás, sediacich na gauči v objatí, ako ma hladká po pleci a bozkáva do vlasov. „Môžeš takto počuť to, čo si myslím?“ „Neviem. Skús to.“ Toto je moja najsilnejšia spomienka. Toto je moja najsilnejšia spomienka. Toto je moja najsilnejšia spomienka. Opakovala som si v hlave. Odpadol. Pustila som jeho prst a pohladila som ho po líci. „Logan? Haló, Logan. Počuješ ma?“ Snažil sa otvoriť oči. Najprv otvoril jedno a potom aj druhé. Zhlboka sa nadýchol. „Si v poriadku?“ opýtala som sa opatrne. „Som, ale toto som nikdy nerobil. Máš oveľa viac sily ako ja. Viac než som si myslel.“ Asi by som to nemala robiť. Počul si, čo som si myslela?“ „Počul.“ Usmial sa na mňa. „Budem si na to musieť zvyknúť.“ Dodal. „Je to šialené!“ zasmiala som sa.
            Postavila som sa, aby som sa konečne obliekla. „Mal by si zavolať rodičom.“ Vybrala som z poličky pri televízore notebook. Natiahol sa pre tašku vedľa gauča a vzal si z nej druhé tričko. Pyšne sa na mňa usmial. Postavil sa a smeroval ku mne. Rýchlo som si natiahla rifle a narovnala som sa. „Takto ma vzrušuješ ešte viac.“ Povedal zmyselne. „Logan...“ povedala som pobavene a uhla som sa jeho bozku. Dal mi pusu na líce a objal ma silnejšie. Nedokážem mu odolať. Vždy keď sa na mňa pozrie, priťahuje ma ako magnet. Netušila som, že puto medzi dvoma ľuďmi môže byť také intenzívne.