Niekedy si neuvedomujem čo sa okolo mňa deje a čo pre mňa robia iní ľudia. Ako napríklad teraz. Adam kúpil dom pri mori, len preto, lebo videl ako sa z neho teší moja dcéra. Je úžasný ako priateľ a aj ako náhradný otec. Úplne ho zbožňujem.

Dovolenka prešla veľmi rýchlo, kľudne by som tu ešte nejaký čas ostala. Veľmi sa mi tu páči, veľmi sa mi páči more, veľmi sa mi páči náš dom. Teda dom, ktorý kúpil Adam.... No je čas vrátiť sa do reality a naspäť do práce. Čo mi pripomenulo, že niektorých klientov musím vybaviť prednostne, lebo začína školský rok, tak aby deti nemuseli meniť školu v strede roka. I keď im je to asi jedno. Škola ako škola, i tak tam skoro žiadne dieťa nechce chodiť a je jedno či je to v Bratislave alebo v Snine.

Pobalili sme si teda posledné veci a vydali sa na cestu nazad. Počkali sme na trajekt, previezli sa nim na pevninu. Prešli sme Chorvátsko, celé Maďarsko krížom až na Slovenské hranice. Po návrate k Adamovi bolo znovu všade čisto, dom vyzeral ako vystrihnutý z obrázku. Na stole v jedálni boli dokonca nové kvety. Pred tým som si ich tam nikdy nevšimla. Možno pre to, že sme tam netrávili veľa času. Vyniesla som svoj kufor na poschodie, aby som sa vybalila. Na moje prekvapenie tu neboli ostatné moje veci. Kam sa podeli?

„Adam!“, zakričala som, „Nevieš kde sú moje veci?“

Prišiel za mnou hore, porozhliadal sa ale ani on ich nikde nevidel. Otvoril kúpeľňu, tam bol tiež poriadok. Prešiel cez izbu k šatníku a otvoril ho. Všetky moje veci boli pekne poukladané v komínikoch na poličkách, šaty zavesené na vešiakoch a topánky poukladané v samostatnom regáli. Dokonca aj spodné prádlo, ktoré tu ostalo bolo pekne poukladané v zásuvkách. Všetko bolo pekne potriedené podľa farieb. Bolo to tak dokonalé, že to mohla urobiť len jedna žena – pani Zuzana.

„Myslím, že keď sem donesieš všetky svoje veci, budem musieť postaviť väčší dom.“, zasmial sa Adam.