Slnko sa rozlievalo po veľkej záhrade, ktorej koniec takmer nebolo vidieť. Krásna zelená tráva lemovala kamennú cestičku popri fontáne. Celý pozemok bol dookola ohraničený starými lipami. V rohu na pravej strane bolo vzadu jazierko a okolo neho boli lavičky. Od krajov do stredu sa cez neho ťahali tri mosty v strede spojené v altánku. Vpredu sa na trávniku hrali tri deti s loptou. To najmenšie nevyzeralo na viac ako dva roky. Loptu stále hádzalo za seba namiesto pred seba. Tiež vždy keď sa snažilo kopnúť do nej, spadlo na zadok. V momente k nemu pribehla nejaká žena v krásnych jemných dlhých šatách s bielym klobúkom. Zobrala maličké na ruky a keď sa otáčala, zbadala ma v okne, zakývala mi. Videla som ako pobáda deti, aby mi tiež zakývali. Najradšej by som si v tej chvíli čupla pod okno a tvárila sa, že tam nie som, ale nechcela som byť trápna ak sa náhodou znovu stretneme, tak som im tiež zakývala a usmiala sa na nich. Chcela som otvoriť okno a počuť ich smiech a hlas, no v tom prišiel hore Adam.

„Deje sa niečo?“, opýtal sa.

„Nič. Všetko je v poriadku. Kto je to tam dole?“

Adam pozrel von oknom a zatváril sa otrávene. Otvoril okno a zakričal:

„Katarína. Nemôžete sa hrať niekde inde?“

Žena dolu sklonila hlavu a zobrala staršie dieťa za ruku. Spoločne prešli popod budovu na druhú stranu.