Rozhodla som sa znova začať s blogovaním. Rozmýšľam nad tým už dlho, vlastne odkedy som sa šialene zamilovala, odkedy som strávila krásne leto v USA, dokonca z čisto patetického dôvodu- počas tehotenstva. Roky však zo mňa nevyšiel ani jeden článok, nič. Dnes prišiel ten moment, keď viem, že už musím. Kvôli nej. Kvôli verejnej modlitbe.

  Odkedy som mama, veľa sa zmenilo. Rozplače ma mnoho maličkostí, rozhodí ma plačúce dieťa(áno, aj cudzie) a akosi sa vo mne pri každej krivde ozýva vnútorný hlas matky- ochrankyne. Ísť, vyriešiť nepravdu, dať veci na správnu mieru, hoci niekoho aj vyhrešiť, zbiť. To sme proste my mamy, je to klišé klišovité, ale založené na rokmi overenej pravde volajúcej až tam hore do ďalekých nebies. Byť mamou a aj sa mamovsky správať je proste pud. Daný nám ženám odpradávna. Ešte z čias, keď celoplošne zarastení muži lovili s kyjakmi mamuty a my sme dúchali do ohníka a udržiavali teplo domova.

Za posledné mesiace toho so mnou mnoho zamávalo, to  treba uznať. A nemám s tým všeobecne žiaden výrazný problém. Akurát som zistila, že sa mi žije o trošku ťažšie. Ak človek nemá deti, idú starosti s nimi spojené akosi mimo neho. Sama som toho príkladom. Rušil ma detský plač, išlo mi na nervy, že sa nemôžeme normálne  s niekým porozprávať lebo stále odbieha za dieťaťom, na letiskách som pri pohľade na zástup cestujúcich s kočiarmi, deťmi, malými vetrovkami, hračkami, napoly odpitými džúsmi  a strašne čudnými hračkami vnútorne doslova penila. Ale to je tak asi so všetkým, nie len s deťmi. Ak sa to človeka netýka, nevenuje tomu pozornosť a nie je to pre neho dôležité.

Odkedy máme doma malého Viliama, je to inak. A inak to bolo aj včera. My traja, mladá šťastná rodina , vykračujúca si v krásne augustové popoludnie pyšne s kočiarom pred sebou, v ňom usmievavý krásny chlapček.  Svet gombička. Pred nami kráčajúce mladé mamičky, za ruky s dcérkami, v druhej ruke lopatky, hrabličky-klasický obraz sídliskového popoludnia.  Zrazu sa to dievčatko na nás obrátilo a mne už automaticky naskakuje na perách úsmev. Lenže tentoraz zamrzol. Tá malá princezná by mi ho možno bola opätovala, ak by mohla. No jej popálená tvár nebola schopná akejkoľvek mimiky. Tváričku mala zjazvenú a mne v tej sekunde zovrelo hruď. Určite viete ako. Presne tak , ako keď vás opustí partner, ako keď vám niekto umrie, ako keď vás zasiahne správa, na ktorú ste sa nedokázali včas pripraviť. V hlave mi vírilo množstvo myšlienok. Aký bude mať život, ako sa jej deti možno smejú, možno sa jej aj boja. Možno niektoré matky ťahajú deti z ihriska preč, ak sa tam hrá. A možno niekde v kútiku plače, že sa nemôže zasmiať, že tá princezná v rozprávke vyzerala akosi inak, ako tá slečna v zrkadle. Premietlo sa mi mysľou mnoho vecí. Ako strašne som sa bála, keď sa Vilko vyhádzal z pracieho prášku. Ako som plakala, keď plakal od únavy aj on. Ako som mala vtedy pocit, že nič horšie nie je. Občas človek potrebuje reset, nastaviť zrkadlo, aby si vážil to, čo má.

Princezná, si krásna. Zanechala si vo mne hlboký pocit, emóciu, dojem, ktorý nikto nevymaže. Si cudzia, no myslím na teba, ako by si bola moja. Prajem ti veľa síl, prajem ti krásny život. A ty to zvládneš.

Vety, ktoré by ste svojmu dieťaťu mali hovoriť, aby ste mali dobrý vzťah aj po mnohých rokoch a z dieťaťa šťastného človeka.

Slová lásky – nemôžeme to však iba hovoriť, dieťa to hlavne potrebuje cítiť z našich skutkov.

• Milujem ťa.
• Milujem ťa takého/takú, aká si.

Slová uistenia a podpory – nech dieťa vie, že ste vždy pri ňom a že mu veríte.

• Viem, že si to robil/a najlepšie, ako si vedel/a.
• Verím, že to zvládneš.
• To, ako sa rozhodneš, je na tebe.
• Neboj sa, dokážeš to, keď budeš skutočne chcieť.
• Všetko ide, keď sa chce.
• Som pri tebe.
• Vždy sa na mňa môžeš spoľahnúť.

Obecné, ale pravdivé