...alebo, ako som zobrala obúvanie mojej rodiny do vlastných rúk...

Ani neviem kde začať...nie som žiadny spisovateľ, ani básnik, iba sa posnažím polopate opísať, prečo sme si vybrali barefoot cestu a prečo si myslím, že je to správne...

V podstate môj manžel má od mala ploché nohy. Moje všetky deti to zdedili po ňom. Nikdy som nejak extra neriešila obuv, resp. kupovala som deťom kvalitné ortopedické topánky. Neskôr sme začali navštevovať ortopédiu a nevyhli sa sandálkam na predpis. Roky som si myslela, že robím pre svoje deti to najlepšie, ale výsledky sa nedostavovali...

No poďme na začiatok.

Prvé topánočky môjho syna mali pevnú patu, boli kotníkové a mali klenbu. Pekne v nich chodil a ja som si myslela, že to je to spávne. Neskôr sa pediatrička vyjadrila, že má ploché nohy/čo som samozrejme videla/ a dostali sme výmenný lístok na ortopédiu. Tam to pokračovalo v duchu pevných topánok s klenbou + predpísaných vložiek. Časom sme dostali recept na sandálky vyrobené na mieru.

Druhý syn sa samozrejme narodil tak isto s plochými nohami, dokonca to mal horšie, ako prvý syn. Postavil na na nohy veľmi skoro a ja mu samozrejme obula pevnú obuv po staršom synovi. Hovorí sa, že topánky by deti po sebe nemali nosiť, ale my sme na tom neboli finančne tak dobre, aby som kupovala každému vždy nové topánky, takže deti u nás topánky dedili. Lenže tu prišiel zlom, že mladší syn v pevnej obuvi vôbec nevedel popri nábytku chodiť, tak som začala študovať a objavila som capačky. Naše prvé capačky s ktorými som bola veľmi spokojná aj ja, aj syn. Veľa sme chodili na kamienkové ihrisko a deti behali aj naboso. Časom sme ale prešli zas na "normálnu" obuv, ortopedické topánky, neskôr na ortop. sandálky predpísané na mieru.