Keď som bola decko, tešila som sa na Vianoce automaticky. Bolo to skvelé, stromček, výzdoba, koláče, darčeky a všetko. Otec, ktorý si nakladá už tretiu porciu kapra a nie a nie dojesť až taký skvelý nebol, ale dalo sa to prežiť.

Ako som bola čoraz staršia, čaro vianoc vyprchávalo. A na čo výzdoba, na čo koláče, veď budem zase ako prasa a zase sa budem naháňať za zbytočnými darčekmi.

A potom sa mi narodila Miš a celý môj vianočný entuziazmus sa vrátil v plnej sile. Zrejme ako rodič v niektorých evolučných veciach fungujem skvelo, pretože mám silnú potrebu odovzdať deťom tradície a zvyky. Ja sa na vianoce zase každý rok teším. Nie preto, že by som si ich ja nejako špeciálne užívala (pre mňa je to asi mesiac trvajúca drina a prípravy). Jednoducho povedané, ja sa teším na to, ako sa budú tešiť moje deti.

A preto sme znova začali v rodine hrať predvianočné a vianočné divadielka. To prvé divadielko je Mikuláš.

Robili sme Mikuláša aj keď mala Mišela 5 mesiacov. Spočívalo to v tom, že som si odfotila topánky a naaranžované sladkosti a bolo vybafčo.

Druhý rok to už bolo o niečom inom. V mikulásške ráno tatinko volal z kuchyne, že prišiel Mikuláš. Miš sa celá šťastná rozbehla za ním. Asi v polovici cesty si uvedomila, že vlastne nevie, čo to Mikuláš je, a možno by sa mala radšej báť. A tak druhú polovičku cesty dobehla s plačom. Potom však Mikuláša, (v jej vtedajšom podaní „Mikešeje“, ktorý u nás zľudovel) zobrala na milosť.