ÚTEK PRED BOLESŤOU - TRAUMA

Nasledujúci článok je venovaný všetkým matkám, ktoré sú presvedčené o tom:
- že svojim deťom spôsobujú tie najhoršie, neprekonateľné traumy
- že zlyhali na celej čiare a že stoja úplne za hovno

Bude to dlhšie čítanie.
Ja znam, že dneskaj chce človek všecko rýchlo, stručne a davaj het, bo nemám teľo času, ale tota téma nemože ísť len tak po povrchu.
Ta rovno sebe zrobte kavej a sadajte.

Drahé Matere...

Z traumy sa stal strašiak.
Démon.
A znaš, že jak to je so strachom.
Zo šaleného strachu, že svojmu dzecku spôsobíš akúkoľvek traumu (bo šak dneskaj už skoro šicko spôsobuje dajakú vážnu traumu), nabehneš na štýl výchovy, ktorý sa síce prezentuje jak najlepší a najsprávnejší, ale dačo mu furt uniká...
Každý "NAJLEPŠÍ" výchovný systém, vám zaručene vypľuje zástupy "NAJHORŠÍCH" matkoch.
Aktuálne ich vypľúva toten, tzv. "netraumatický - rešpektujúci".
Aj ja používam všecky možné rešpektujúce prístupy vo výchove, ale...

Matky vedzte, že na tomto svete neexistuje ani jeden jediný človek, ktorý by v sebe nemal traumy.
Dumáte, že ja čerpám múdrosti z dajakej mimogalaktickej svetelnej sféry?
Ne, moje drahé.
Z Mariánskej priekopy.
Z dna.
Z tmy.
Z modrín, z faciek a z kopancoch.
Systém sebapoznávania zatiaľ furt funguje na princípe pohladenie/facka, takže človek bez traumy, tak skoro ani existovať nebude.
Jak chceš naplno precítiť lásku, ta musíš naplno precítiť aj nenávisť.
Jak chceš poznať čo to je rešpekt, ta musíš zažiť nerešpekt.
A takto je to so všeckými emóciami.
Traumy nemajú korene iba v detstve a nemajú korene iba u rodičov.
To je tak poprepletaný a zložitý systém, že ja sama si netrúfam tvrdiť, čo je reakcia pochádzajúca z traumy a čo už ne.
Máš tu traumy kolektívne.
Máš tu traumy rodové, prenášané po tisícročia skrz celé generácie.
Náboženské traumy.
Sexuálne traumy.
Rasové traumy.
Vojnové traumy.
Pôrodné traumy.
Jak veríš na minule životy, ta môžeš mať traumu kľudne aj z toho, ze ťa dakde Mayovia obetovali bohom.
Tvoje dzecko, už prichádza s dedičstvom.
V kufríčku si nesie podedené traumy zapísané v bunkoch.
Ty nemáš ani tušenia, čo všetko je tam do toho jeho príchodu zakomponované.
Tu máš vesmírne plány, a plány duše, ktoré stoja nad šickýmii tvojimi pozemskými a skorej pukneš, jak ich pretlačíš.
Najväčšie pôrodné traumy nemusia vzniknúť vtedy, keď nikto nerešpektuje tvoj dopodrobna pospisovaný pôrodný plán, s ktorým zúrivo mávaš dochtorovi pred očami, ale vtedy, keď nerešpektuješ pôrodný plán dieťaťa.
Keď sa začneš pretláčať s vesmírom.
Jasné, že sa môžeš snažiť zabezpečiť si čo najprirodzenejší a najrešpektujúcejší pôrod, ale jak sa to začne celé zvrhávať, ta prestaň tiskať .
Prestaň tiskať na svoj plán a rešpektuj toten vyšší.
Bo vieš jak to je...
Čím väčší odpor ide z tvojej strany, tým väčší tlak zas ide z totej druhej.
Obidvaja skončíte dokonalo dodžubaní.
A hneď nastupuje automatika.
Začneš obviňovať seba, že si nebola dosť silná a asertívna.
Potom začneš obviňovať personál na sále, rodičov, systém, debilný štát v ktorom si sa musela narodiť...
A prečo práve ja?
Takto vzniká rola obete, z ktorej sa ťažko vystupuje.
Tiež si nefandi, že iba ty si tá jediná nestvůra, ktorá najviac doj*be budúci život svojho dieťaťa od počatia, až po smrť.
Tvoje dieťa bars dobre znalo, do čoho ide a jaký tu momentálne fičí nastavený systém.
Čo sa týka hentoho "chorého a debilného" systému, platí tu rovnaká rovnica.
Čím viac od neho utekáš, čím viac sa od neho odpájaš, tým viac sa bude chcieť s tebou spojiť.
Bodka.

Žiadna jediná najsprávnejšia a najlepšia výchovná cesta neexistuje.
Každá a jedna má svoje pre aj proti.
Každý z nás je jedinečná originalita, ktorá vníma svet a vesmír inakšie.
Každý z nás má iný príbeh, inú šalenú rodzinu, iné vzdelanie, iné poslanie, inú úroveň vedomia, svedomia, iné komplexy, iné superschopnosti, iné priority a iné životné problémy, s ktorými sa pasuje.
Každé a jedno narodené dieťa, je tiež inakšie.
Daktoré ani neznaš že máš, a ku daktorých máš chuť zavolať exorcistu...
A hentá rešpektujúca a netraumatická výchova, rešpektuje šicko možné, len ne toto.

Pravda je taká, že dieťa ti už vo veľmi krátkej dobe po narodení, otvorí tvoje najhoršie a najtemnejšie komnaty.
Musí ich otvoriť.
Musí ťa s nimi spojiť.
Pretože úlohou každého a jedného človeka na tomto svete, je spoznávať sa a spájať sa s hentými odstrčenými a potlačenými časťami.
To, že začneš vrieskať po decku, bo ťa s dačím vytočilo, vôbec neni odpojenie, jak sa to často prezentuje.
Je to spojenie.
Lenže je nepríjemné pre všeckých naokolo, ta automaticky sa to nazve odpojením od seba.
Ne.
Je to šokantné, ale je to spojenie s temnou časťou teba a zároveň s tvojimi rodičmi.
S rodom.
Až vtedy začneš kuštičko viacej chápať, že jaké ťažké to mali oni.
Tvoj otec, tvoja mať, tvoj dedo, babka, prababka, praprababka atď.
Veru tak, deti sú špeciálne vyškolené na spájanie.
Im netreba žiadneho exorcistu.
Hentú funkciu sami zastávajú.
Spoja ťa s bezmocnosťou, zlobou, nenávisťou, zúfalstvom, úzkosťou...
Tvoj tri a pol kilový novorodenec, ti dokáže spustiť panický atak.
Dokáže spustiť zabijacke sklony.
Vypustí z teba Zombíka, ktorý bol doteraz bezpečne pochovaný v tajomnej kobke.
Áno, pochádza z traumy, ale jak ti dakto na tieto stavy odporučí zastaviť sa, predýchať to a uvedomiť sa, ta si môžeš byť istá, že tento človek nikdy v živote nebol v područí totých najtemnejších démonov.
Nikdy.
To je tak nebezpečný stav, že neznaš či máš zabiť seba, decko, abo to vybavíš rovno za obidvoch.
Neidealizujte si rolu matky.
Nestavajte matku na piedestál polobohyne, ktorá nesmie nikdy zlyhať a ktorá v záujme dieťaťa všecko predýcha, jak prvotriedny guru majster.
Nerobte z matky mulicu, ktorá musí všecko utiahnuť a všecko zvládnuť.
Ktorá je nezničiteľná, neunaviteľná a vydrží aj nemožné.
Nevydrží to.
Neustojí to.
Nepredýcha to.
Nesplní tote očakávania.
Presne kvôli tomuto šialenému ideálu skáču matky spolu s deťmi do priepastí, a vešajú sa po stromoch.
Na sociálnych sieťach sa potom dočítaš, jak sa tote lepšie a silnejšie matere rozhorčujú nad ich zúfalým krokom.
Jak je možné, že to nedala?
Jak je možné, že takto zlyhala?
Čo to je za matku?
Znate, čo to je za matku?
To je matka, ktorá Vám tu nechala jeden k*rva dôležitý odkaz:
Zahoď to!
Zahoď ten ideál.
Žiadna matka, žiadne dieťa, ani žiaden výchovný model nie je ideálny.
Nemôže byť.

A dobre si zapamätaj jednu vec.
Tu nikdy neplatilo pravidlo, že každé a jedno týrané dieťa bude v budúcnosti tiež tyranom.
Neplatí ani pravidlo, že netýrané a naoko netraumatizované dieťa nebude v budúcnosti nikoho týrať, alebo znásilňovať.
Jak matka neni empatická, neznamená to automaticky, že jej dieťa bude tiež necitlivé a neempatické.
Jak je matka v ťažkej depresii a neskutočných výčitkách, ta tiež to automaticky neznamená, že jej dieťa bude ťažko a hlboko poznačené.
Nedávajte slučky na krk týmto matkám!
Vo výchove, tak jak aj v živote, nemáš isté nič.
Nič.
Tvoje decko, môže toto všecko prekročiť jak Pán a vznikne z neho jedinec citlivý, vnímavý a otvorený.
A tote príspevky, že ty aj s tvojím chlopom ste najväčším vzorom, podľa ktorého bude dieťa v budúcnosti vnímať všetky ostatné vzťahy... 🙄
A dze zostalo toto, že:
"Ty si antivzorom, ktorým sa nikdy nechcem stať!"
Hm?
Dze je tota cesta, že dzecko odmietne ísť po ceste rodiča a rozhodne sa, že bude vyhľadávať práve tote kvalitnejšie druhy vzťahov a samo pôjde prirodzene do rešpektu a empatie.
Samo od seba.
Dze to zaš šicko zostalo?
Tiskať matky cez pocity viny, a cez citové vydieranie do potláčania ich vlastných emócií, to znate.
To vám idze.
Ale, poukázať na inakšiu možnosť vývoja vzťahov a vliať kuštičko nádeje do zlomených materí, to už bars nepostujete...

Áno.
Je pravda, že z emocionálneho hľadiska, stoja oproti sebe pri výchove, dve malé deti.
Jedno sa síce nachádza v dospelom tele, ale ovládanie emócií má na úrovni dieťaťa.
Ak nie horšej, pretože si ich nechce a podľa statusov na Facebooku, ani nemôže dovoliť prejaviť zo strachu, žeby dakomu ublížilo.
Žeby spôsobilo ďalšie traumy.
V rešpektujúcej výchove je jednému dieťaťu dovolené pustiť všetky emócie vonkaj, a tomu druhému len také tote..
Tichšie...
Neni mu dovolené kričať, ale dajú mu návod, jak to predýchať.
Potichu predýchať, bo šak nemôžeš zas jačať, jak na pôrodnej sále, no ne?
Jedno dieťa nemusí plniť žiadne očakávania a majú byť naplnené všetky jeho potreby.
Druhé ma naložené za desiatich a jeho potreby ostali v ktorej rici?
Dze už zostala tota slávna pôrodná trauma?
Roztarhaná vagína, zošitý bruch, naliate cicky, a daj si na to maximálne jeden Paralen, bo šak ti to prejde do mlieka...
A znášaj v tomto stave všetko možné aj nemožné okolo novorodenca.
Zabudlo sa?
Či prebolelo?
Ale, vidíš.
Znova sme v bludnom kruhu potláčania emócií a tlaku.
A výsledok?
Ja môžem zato, že sa moje dieťa cíti zle.
Ja môžem zato, že moje dieťa je agresívne.
Ja môžem zato, že moje dieťa trpí v škôlke.
Som zlá matka.
Som najhoršia matka na svete.
Som úplne neschopná.

Drahá mama.

Ja som AJ - AJ ☯️
Vždy budeš v dakoho očiach, tota najhoršia mater.
No vo svojich zostaň obojaká.
Ja dennodenne svojim deťom ukazujem svoje neschopnosti a slabosti.
Pretože som, a môžem byť aj neschopná a slabá.
Môžem.
Dovoľujem si byť.
Kričím.
Hnevám sa.
Vysvetľujem.
Ospravedlňujem sa.
Nadávky sú u mňa špeciálna forma predýchavania 😄
Dennodenne im ukazujem aj temnú stranu života.
Aplikovala som veľa metód zo vzťahovej výchovy, a to nielen na deti, ale aj na seba.
Používam kadejaké prvky a prístupy z rešpektujúcej výchovy, ale okrem rešpektu im ukazujem aj nerešpekt, žeby znali, že svet im tiež nebude šicko rešpektovať a tolerovať.
Vedia, že presne tak jak oni, majú aj ich rodičia, a každý jeden človek na tejto planéte, svoje lepšie aj horšie dni.
Obidve moje deti chodili do škôlky a budú chodiť aj do školy.
Pri problémoch stojíme vždy za nimi.
Učíme ich pracovať s mobilom, s počítačom, s platobnou kartou, s rôznymi prístrojmi.
Pozeráme spolu rozprávky, všetky možné filmy, aj tote zatracované Televízne noviny, aby videli aj násilie, aj prírodné katastrofy, aj vojnu.
Áno, aj vojnu...
Pripravujem ich na milujúci, farebný svet, ale aj na svet šokujúci, kde sú všetky odtiene šedej, aj tá najčernejšia čierna spomedzi čiernych.

Pretože...

"Svět není jen samí slunce a duha.
Je to hodně zlý a drsný místo, a i když jsi sebesilnejší, srazí Tě na kolená a nechá Tě klečet, když to připustíš.
Nikdo nerozdáva tak tvrdý rány, jako život..."
Ale nejde o to, jak inkasuješ.
Tady jde o to, kolik ran uneseš a přesto se znovu zvedneš...

- Silvester Stallone -

Zo zlomeného a ťažko životom skúšaného človeka, sa môže zrodiť jeden z najlepších motivátorov, učiteľov, či terapeutov.
Pozná rôzne hĺbky, rokliny, prepadliská, hovná a bahno a môže ťa nimi sprevádzať.
Má na to tú najlepšiu licenciu.
Alebo, môže ostať zlomený a tiež bude učiť druhých.
Pretože na tejto planéte, nás učí každý.
Však? 😉

Trimte sa drahé matere 🥰

#materstvo #výchova #trauma #rešpekt #emócie #

Picture credit: IG this_mama_dodles