🤔 Poznáte ten pocit, keď sa pozriete na život niekoho iného a myslíte si: ,,Prečo ja nie som tam, kde oni?" „Ako to robia tí ostatní?" ,,Prečo je ona taká úspešná?" ,,Prečo je on tak spokojný so svojím životom?“ A ako na to reagujete? „Prečo sa mne nedarí? Možno nie som dosť dobrý...“. Tento monológ v hlave nás dokáže totálne vyčerpať a zastaviť v ďalšom kroku. Dlhodobo to môže viesť k prokrastinácii a pochybnostiam o sebe. 

✨ Porovnávanie sa je psychologický mechanizmus ochrany ega. Vvyvinulo sa ako spôsob, ako sa ľudia snažia zistiť, kde sa nachádzajú v hierarchii, čo môže viesť k zníženej sebadôvere a negatívnym pocitom. Tento mechanizmus môže byť pozitívny, ak nás motivuje k rastu, ale ak sa používa nadmerne, môže viesť k depresii a úzkosti. 

✨ Časté porovnávanie sa s inými zvyšuje pravdepodobnosť prokrastinácie, pretože ľudia sa začnú obávať neúspechu a neustále sa zameriavajú na to, čo ešte nedosiahli. Tento strach z porovnania môže blokovať schopnosť konať a robiť pokroky. 

✨ Práca na mindsete a pozitívnej zmene myšlienok môže zvyšovať neuroplasticitu, čím sa zlepšuje naša schopnosť učiť sa a prispôsobovať. 

❓ Otázky na zamyslenie: 

V čom sa cítite silní a čo vám robí radosť? 

Prvé tri časti boli o nás dvoch.O tom, ako sme spolu prechádzali kruhmi hádok, mlčania a zmierovania.Ale táto časť už musí byť viac o mne.A poviem pravdu,nie je to jednoduché. Moje telo aj moja hlava sú roky naučené žiť v napätí a v strehu.
Čakať, čo sa stane, čo zaznie, čo sa pokazí. A teraz, keď prichádza ticho, je to pre mňa niečo úplne nové. Niekedy je to pokojné. Inokedy zvláštne prázdne. A niekedy vo mne rastie zlosť taká, že mám chuť reagovať, ozvať sa, vypustiť von všetko, čo vo mne ostalo. Ako môže niekto ničiť ľudí okolo seba, kto mu dal na to právo? Ešte on zo seba robí  obeď. V hlave beží jediná otázka PREČO PREČO PREČO!!!! Odpoveď v sebe viem  a od neho ju nedostanem nikdy. A ak by aj, tak takú ktorá vyhovuje jemu a mne nedá aj tak nič, lebo aj tak by to  bolo ďalšie klamstvo.

A občas to aj urobím. Ale už viem, že to nie je preto, že by som chcela späť jeho. Nie. Mňa k nemu už nič neťahá. To, čo ma ťahá, je len starý zvyk.
Potreba niečo riešiť, dostať reakciu, vyvolať pohyb tam, kde je ticho. A popri tom všetkom je tu aj nenávisť. Nie stále, nie každý deň. Ale sú chvíle, keď ma zaleje taká vlna hnevu, že ho nenávidím.
Za to, čo urobil.
Za to, čo mi vzal.
Za to, ako ma ponížil.

A vtedy si poviem:
Tak toto je ďalšia tvár mojej bolesti. A aj tá raz odíde. Učím sa to rozpoznávať. Aj keď cítim zlosť.
Aj keď vo mne horí nenávisť , nie je to návrat k nemu. Je to len dôkaz, že moje telo a duša ešte čistia všetko, čo tam zostalo. A že keď vydržím, učím sa, že pokoj nie je prázdnota. Pokoj je priestor, kde môžem znovu objaviť seba. Nie je to cesta zo dňa na deň. Sú dni, keď sa cítim silná.
A sú dni, keď bojujem s nutkaním, so zlosťou, s nenávisťou. Ale rozdiel je v tom, že dnes už viem, čo je skutočná príťažlivosť. Nie on. Nie náš vzťah. Ale len ten starý vzorec, ktorý sa postupne učím púšťať. Týmto si musím prejsť sama, tu nepomôže nik. Je to vnútorný boj, ktorý musím zvládnuť úplne sama a zvládam to po svojom a myslim že celkom dobre. Vypíšem sa tu, verim že nie som jediná a ak to číta a pomôže to iba jedinej žene ktorá prechádza tým  istým a mysli si že je to zle, že to čo cíti nie je správne, tak sa mýli, toto je prirodzený proces hojenia sa. Bude sa to striedať. Budu dni kedy je všetko v poriadku a budú dni kedy sa nahromadi nenávisť. Niekedy to bola ľútosť a nádej. Teraz je to nenávisť. Neviem aká fáza bude ďalšia, ale urobím všetko preto, aby ta ďalšia fáza bola už len o iných ľuďoch v mojom živote a on ostal len zlá spomienka, ktorej môžem poďakovať za to kým som teraz.

A viete čo? Prvým krokom bolo odísť. A ten som zvládla ja. Ale o všetko ostatné sa nejako postaral život. Priniesol mi malé zázraky v čo som ani nedufala. Predtým som nevidela nič dobre ako kôň čo  aby som našla oporu, ľudí,  ktorí stoja pri mne a nikdy ich nesklamem. Drobné znamenia, že sa všetko posúva vpred. Možno je to pre niekoho maličkosť. Pre mňa je to veľká vec. Lebo prvýkrát v živote necítim, že by ma to ťahalo späť k nemu.
Cítim, že ma to posúva dopredu – k sebe.

Odkaz pre ženy, ktoré toto čítajú:
Ak sa bojíte, že nezvládnete odísť – verte, že život vám pomôže, keď spravíte prvý krok.

Nie je hanba, ak ešte padnete.
Ak ešte píšete.
Ak vo vás vybuchuje hnev či nenávisť. Je to normálne. Ale nie je to návrat k nemu – je to len cesta, ako sa čistíte z toho všetkého. A aj keď je to ťažké, každý jeden krok vás posúva dopredu.

📝 Možno sa aj vy občas cítite, ako by ste sa neustále vyhýbali určitej úlohe, aj keď viete, že je potrebná. Možno sa cítite, že nie ste dosť dobrí, alebo že nebudete schopní zvládnuť to, čo od vás ostatní očakávajú. A tak to radšej necháte na neskôr. Čas plynie, ale úloha stále ostáva nevybavená a vy sa cítite ešte viac zablokovaní. 

🚀 Prokrastinácia nie je len o lenivosti, ale často o strachu z neúspechu alebo perfekcionizmu. Ľudia odkladajú úlohy, aby sa vyhli nepríjemným emóciám spojeným s ich vykonaním. 

🚀 Náš mozog je nastavený na hľadanie okamžitých odmien, čo vedie k odkladaniu dôležitých úloh v prospech rýchlych potešení. 

🚀 Kognitívna disonancia spôsobuje vnútorný konflikt, keď naše presvedčenia a činy nie sú v súlade, čo môže brániť skutočnému pokroku. Rozpoznanie a práca s touto disonanciou pomáha klientom rásť. 

👣 Otázky na zamyslenie: 

Čo konkrétne vás drží na mieste, keď viemte že máte začať? 

Takže, mala som za sebou rok bývania na internáte a vždy, keď som vo svojej dedine a spomeniem si na ten minulý rok, ide mi do plaču. Ach, a teraz o pár dní sa tam zase objavím, na tom smutnom internáte. Najviac mi vadilo to, že keď sa skončí nejaká školská akcia, všetci idú domov k rodičom, a ja idem sama MHDčkou na intrák, kde je ticho ako na cintoríne. Väčšinou, keď sa vrátim okolo jednej poobede, skoro nikto nie je na intráku. Keď dojdem, ľahnem si na posteľ a premýšľam, čo mám robiť ďalších osem hodín osamote. Cítim beznádej… Potom sa pomaly preberiem a rozhodnem sa ísť do mesta pozrieť. Celý čas v Bratislave som však pochodovala sama po uliciach. Možno to bolo preto, lebo som sa málo socializovala s ľuďmi a v prvom ročníku som si nevybudovala žiadne vzťahy.

Chcem prísť na to, prečo mi bolo smutno a prazdno