Byť mamou je pre mňa aj po 3 rokoch veľmi náročné

Vies co by ti bolo treba?Vratit sa do prace,psycholog a pomaly druhe dieta.Jedno je akurat tak aby si sa do konca zivota sialene bala.Nemaju to tak vsetky matly,ale typy ako ty ano.Robota,druhe dieta.Si nezdravo upnuta na syna.

Možno by nebolo na škodu navštíviť odborníka. Ty. Nie syn. Láska a ostražitosť sú super ale všetkého veľa škodí. Syn snáď nie je z cukru, pokial je zdravý, bežne detske zranenia, pády a obuchane kolena sú súčasťou detstva. Musíš sa dať do kopy. Syna daj do škôlky ty chod do prace,ži život, buď viac ako len mama. Ja mám 4 deti a väčšinou som na ne sama, mám aj tebou spomínanú nadváhu a všetko zvládam úplne s prehľadom. Nevravim ze občas nie som unavená ale prekonám to a idem ďalej. Ja teda ale nie som taká ako ty, úzkostlivá. Deti majú voľnosť, keď sme vonku, môžu ísť pekne po chodníku predomnou, chodím s nimi do obchodu, do reštaurácie atd, všetko väčšinou sama a užívam si to. Sú dni keď sa mi nič nechce, vtedy sme doma, deti pozerajú telku a na obed mame pizzu. Aj take dni sú treba a ja si nemusím pred nikým nič dokazovať, deti predsa nemusia mať vyplnenú každú minútu dňa občas je fajn nechať im priestor na vlastnú fantáziu.
A súhlasím, tvoja fyzička je spojená s psychikou, telo nevládze fungovať keď je mozog unavený. Daj sa do kopy čím skôr, dieťa bude rásť, starosti menej nikdy nebude 😊

Byt tebou, tak to riesim. Bo ked pojde do skolky a budu sople, teploty, atb, tak ta vynesu nohami napred.

Máš normálny problém, dobre, že si sa rozhodla povedať , vyhľadaj pomoc, nie je na Tom žiadna hanba....a vy čo jej nakladate, prosím uvedomte sa, sú ženy, ktoré majú problém a keď sa konečne rozhodnú o ňom povedať, tak dostanú nemiestne poznámky ešte aj o dojčení ( to za to nemôže ) a potom sa stanú, také tragédie ako napr v Čechách matka zabije seba deti ,skočí do priepasti a možno by stačilo, keby mala pomoc ....je to nedostatok empatie ,vstúpte si do svedomia sme na stránke pre matky, podporu a pomoc....ťažká doba, kedy si ľudia skoro vôbec nepomôžu a môže to dopadnúť zle....

Ja napriklad uplne viem, co si chcela povedat tou poznamkou o tucnych zenach. Materska ma nebavi tiez, niektore dni su vylozene hrozne, a furt si vravim, ze keby som schudla tych desat kil, co sim pribrala, tak to ide lahsie vsetko. Ale nakoniec to o tom asi vobec nie je😀 aj dnes mam extra zly den, maly umrncany, na hlavu padol, obed nechcel jest, furt len mama na ruky, mna chrbat boli. A moj muz sa ho spyta, ze ci ide s nim na zahradku, a ked on nechce, tak si muz ide sam😃toro tym chlapom zavidim, moznost mat vlastne zlate dieta bez tej psychiatrie okolo

tiez si myslim ze tam porod zohrava rolu.. ja napriklad len taka banalita ale pri prvej dcerke som mala sekciu, normalne planovanu ale bola som na nu neskutocne naviazana v zmysle ze som ju nikomu nedala ani kocikovat osamote bezomna, aj pri babkach ked plakali som to nezvladala hned som ju musela mat pri sebe.. akoze mam to aj pri druhej tak ale nie je to take “ silne “ resp. az chorobne a niekde som potom citala ze ked po sekcii nema matka kontakt s dietatom dlhsi cas tak potom moze byt omnoho uzkostlivejsia v tychto veciach.. podla mna tieto veci maju velky suvis.. rovnako aj babatko moze byt napr. placlivejsie ak bolo dlho od matky alebo zazilo traumu pri porode .. a tiez si myslim ze Ta vycerpava ten strach, jasne vsetky mamy su nonstop v “ pozore “ ale Ty podla mna 2x tolko preto Ta to vie tak vycerpat… mne pri dcere pomohla skolka.. normalne v troch rokoch nastupila a pretrhla sa pupocna snura… raz to bude treba urobit 🤷🏼‍♀️ aspon na pol dna

@maminkadeticiek V takom psychickom stave jej radit druhe dieta to naozaj?? najprv sa má vyliečiť, dieťa nema slúžiť ako “leukoplast” a liek na všetko. To je to najhoršie čo môže spraviť. Ako keď chcu zle manželstvo zachrániť dieťaťom. To už iba v zátvorke píšem, že nie každý chce druhe dieťa…

Ja som si prešla ťažkými depresiami, a panickými atakmi, bola som dlho na liekoch a vyhľadala som odbornú pomoc. mne napríklad psychológ nepomohol, nevedel sa dostať do mojej hlavy čo je vlastne problém. Ja som zo si synom doma zavretá už osem rokov keďže je postihnutý. Čo mne pomohlo z depresií je že som si musela uvedomiť že sú veci ktoré proste nezvládnem a nie som dokonalá a na všetko treba čas. Pri depresiách je najťažšie že musíš ísť hlboko do seba a pochopiť samú seba odkiaľ sa ten problém dostavil a veru musela som ísť až do môjho detstva, ak si športovo založená tak skús jógu skús behať mne to pomáha a to mám nadváhu😘 už štyri roky robím meditácie a dychové cvičenia. lieky už dlho neberiem, mám svoje záľuby ktorým sa venujem. musíš si uvedomiť že nemôžeš byť otrokom svojho dieťaťa. ak máš šťastné manželstvo a si zabezpečená tak ži prítomnosť, lebo sa zblázniš. ak v tebe zostal ten zlý pôrod tak začni pracovať s tým pocitom, nájdi si psychológa a uvidíš čo ti pomôže. ak budeš dieťa učiť od mala samostatnosti to neznamená že si zlá matka. deti si vyberajú svojich rodičov, prečo si ťa vybral? lebo mu budeš dobrou mamou, vždy rieš naraz len jednu vec, nestihneš vyprať alebo nakúpiť no a čo, aj tak budeš dobrou mamou. Držím palce 👍♥️

Pri prvom som im skoro odišla ja pri zlom tlaaku pri cisárskom,pri druhom som skončila v 31.tt mimo mesta v KE v nemocnici s cievnou mozgovou príhodou na silných liekoch na riedenie krvi kde nikto netušil či to pri sekcii obaja prežijeme...sme tu živí,zdraví....nič nie je viac...ty potrebuješ odbornú pomoc.ja som sa so všetkým zvládla vyrovnať sama a s pomocou rodiny,tebe to očividne nestačí....držím palce...

Ja ako ta s nadváhou (😂😂) ti napíšem, ze mám dve malé deti, chodím do práce a teda teraz, keď je leto, tak si to s nimi totálne užívam 🤗 aj za cenu, že teda ako s nadváhou sa určite viac potim, ako stihla žienka 😁👍 aj tak je to cez leto naj 😁 normálne by som sa stavila za doktorkou a povedala o tvojom stave 🤗 a inak, aj ja som sa strašne bala o deti a až toto leto sa to lepší teda 👍 syn ma 5 a dcéra 3 🤗 sa im snažim dať väčšiu voľnosť 😁

Ahoj. No ten strach o deti poznám. Nechápem že ma dve. Lebo si pamätám že keď som mala jedno som vravela že kvôli tomu strachu druhé dieťa nikdy nechcem.
A teda chodím k psychologovi. Mna ten strach tak paralyzuje že nevladzem existovať.
Určite to rieš s odborníkom.

Ahoj ja sa opýtam niečo z minulosti :
- Aký život si mala predtým, kým si sa stala mamou?
- Čo ti robilo radosť a pri čom si bola spokojná, kľudná a šťastná?

Ja som tiez uzkostliva, ale mamka ma naucila odmala jednu vec - proste to vypnut v hlave. Nemysliet na to. Nasilu mysliet na nieco ine. Plno veci sa stava, to sa neda upokojit, ze nic sa nestane, ale neda sa ani zit s tym, ze stale len strach. Proste sa nutim na to nemysliet.
Pred malou nie som nasilu vzdy dokonala matka. Poviem jej, ked som unavena. Poviem, ked sa o nu bojim. Ked nevladzem, oddychnem a musi to chvilu zvladnut sama, dobra priprava na zivot, ze ju nebude stale niekto zabavat. Nadvahu mam, preto ju pomerne casto nosim na rukach, aby som tym posilovala a vladala s nou. Kondicku som predtym taku nemala, teraz mam, naschval som chodievala na velmi rychle prechadzky kocikom s nou a tak. Ten prirodzeny pohyb. Pri praci mi pomaha, mame to ako zabavu. Samozrejme, musim po nej kopu veci upravovat, ale kedze to robime stale, vela veci uz zvladne sama.
Snazim sa proste nemysliet privela na somariny, co neovplyvnim, neprenasat na nu svoj stres, ale ukazat jej, ze aj ja som niekedy unavena a mam dost. Dieta sa potrebuje aj nudit, tak jej zabezpecujem aj nudu 😀 . Aby sa v nej rozvijala tvorivost a vlastna fantazia. A ano, obcas aj poplace a vystraja, ale ked neustupim, zrazu sa vie dost dlho zahrat aj sama.
Pri chorobach to mam tak isto, aj ked sa nejak extra neobavam, vzdy mam z toho zaludocne problemy. To som mala vzdy uz aj v skole pri skuskach a podobne, takze sa nad tym nezamyslam, beriem to ako fakt a sucast svojej povahy.
Odporucaju aj knihu Dobra sprava o uzkosti. Necitala som ju, ale chystam sa, lebo myslim, ze by mi mohla pomoct a asi aj tebe, aspon ciastocne.
Ale zvazila by som aj psychologa, niekedy staci len trochu nasmerovat, pripadne na isty cas dat slabsie tabletky a clovek hned zacne vidiet svet inak. Nie som velmi zastanca tabliet na kazdu blbost, lenze niekedy su potrebne. A hlavne kym to nemas extremne rozvinute, teraz ti bude stacit mozno malo na to, aby si to prekonala. Neskor to uz mozno take lahke nebude,

znies ako mila zena. ako milujuca matka a starostliva manzelka. zaroven ale citam z toho co pises ze naozaj si nevies predstavi tako by mohol psycholog pomoct. "odcarovat strach" to nerobia zial. ale garantujem ti ze dobry psycholog odporucam napr eva hargasova z institutu vorginie satirovej robi online myslim. tak ty sama.presne vies ze kvalita tovjho zivot anie je taka aku by si chcela/zasluzila by si si. uz s pomocou psycholga rozlusknete co js za tym a ako to zmenit. lebo zmena je mozna. pozri z tvojho prispevku cotit. uzkost uzkost uzkost uzkost strach. ak to s odbornou pomocou nezmenis moze sa to zvacsit prerast do tetanie kolapsov panickych atakov a podobnych chutoviek a to uz je na psychiatra a lieky. a dalej tvoj syna vnima tvoje prezivanie. co ho tym ucis? urob to kvoli sebe. kvoli malemu. good luck! v tom cprezivas nie je izand ahanba ani nic odsudeniahodne. drzim ti uprimne palce

Si neuroticka.Mas pocity uzkosti.
Potrebujes nejaku psychoterapiu.
Niekoho si vyhladaj a ries to.
Zaroven asi pojdes v septembri do prace a mozno sa to zlepsi ked prides na ine myslienky….

Za mna potrebujes zmenu. Ako tu uz niekto pisal, treba ist do prace a syn do skolky. Prospeje to tebe aj jemu. Ja som mala po 3 rokoch doma mega dost a tesila sa do prace.. urcite b som nebola doma aj keby manzel neviem kolko zarabal.

Zamestanaj svoju hlavu niečím inym,lebo ten prehnany strach bude vplývať aj na dieta. Syna treba posrazit ale ako normálne dieta nie prehnane....chod do prace alebo mu zadováž surodenca a nebudes mat cas premyslat

Ahoj. V prvom rade kľud viem to ťažké ale miluješ svoje dieťa a to je podstatné. Máš prvé dieťa a je logické že máš strach. Každá mama ma strach ale uvedom si že keď ťa prepadnú myšlienky že bože je z mamou noa povedz si šak má vychovala žijem. Naozaj kľud nemusíš sa stále rozprávať z malým jasné že je to super ale myslím že chvíľu vydrží napr keď mu pustia dáku rozprávku alebo pesničky detské. Fakt kľud. A to že sa zraní o joj je to chlapec aj dievčaťu sú nezbedne stane sa. Neboj chce to kľud vážne ja som bola taká istá pri prvom dieťati ustráchana.

za tym strachom o dieta moze byt transgeneracna trauma. jedna madarska psychologicka ktorej sa to stalo o tom napisala knihu (dostupna iba v madarcine). mala iracionalny strach o dieta kym neprisla na to, ze preziva pocity svojej prababky, ktora prisla o dieta. co sa tyka praktickych veci, unavy, nezvladania starostlivosti, to bude kazdym rokom lepsie, uvidis. snaz sa uzivat si cas s dietatom, rychlo to preleti, o 2-3 roky to bude ovela lepsie, bude to vacsi 'relax'.

Ach ďakujem za slova podpory čítam to po sebe písala som to v noci a nad ranom počas najväčšieho stresu a teraz vidím ako to vyznie.. je tu veľa spomenutého čo sedí na mna. Nechcem však všetko zvaľovať na ten strasny porod lebo stresman som bola odjakživa či do novej práce pred skúškou na VS ale ten pocit strachu o dieťa je uplna superlatíva. Mám pocit ze aj mužov postoj ze všetko je stále v pohode aj keď si maly rozbil usta tak tvrdil ze to je skrabanec pritom to bolo na 2 stichy nechcel ani do nemocnice povedal ze malého tam idem traumatizovat. Takze mám pocit ze musím mat strach za oboch lebo on je tak vychovaný. Od malička jasličky babky rozbité hlavy a ja som úplný opak. Babka prežila holocaust presla osviencinom a preto aj moju mamu opatrovala ako oko v hlave … naozaj som myslela ze po 3 rokoch bude mok strach mensi keďže neni zraniteľné babatko ale vtedy nebol ani raz chorý. Ochorel prvý krát ako 2,5 ročný a odvtedy tŕpnem keď niekto na ihrisku zakasle pri ňom. Od septembra nastupuje do skolky viem ze sa
Tomu nevyhneme ja počítam s najhorším a muz zase stále ide svoje ze nase dieťa chore nebude. Ocrky nebude treba lebo on si ich brat nechce nebude a ja si v
Pohode nastúpim do novej práce. Proste on nemá absolútne žiadne strachy a ja mám ešte strach aj z jeho postoju. Každopádne povedala som mužovi o psychologovi a veľmi má podporil v tom. Takze pôjdem do toho. Lebo tento život sa nedá takto žiť. Rozmýšľam či však ešte počkať do septembra ako zmení škôlka nase Resp moje fungovanie alebo nečakat a obrátiť sa na pomoc čo najskor …

Chápem ťa, ja som vysokocitliva a tiež ma dokáže vyviesť z miery aj niečo, čo si iný človek ani nevšimne. Dieťa je veľká záťaž, tiež som mala občas pocit, že sa z toho zbláznim. Tie rady, že práca a pod u mňa to nefungovalo, bolo to ešte horšie, lebo to bol ďalší stres. Mne pomohli až terapie, musela som si spracovať traumy, aj veľa z minulosti. U teba je to úplne pekne viditeľné, čo si si prežila, nemáš to spracované. A ak aj mama je podobná, tak možno zažívas ešte aj jej veci, ktoré ona nespracovala. Určite skús terapiu, len potrebuješ nájsť nejakú, ktorá ti sadne, treba hľadať. Mne najviac pomohla regresna, hlavne na veci minulé.

Nečakaj, choď hneď, je super, že ťa muž podporuje. Ber si z jeho postoja príklad a dívaj sa na svet optimistickejšie

@monichetta ano, toho môže byť presne ono. Tak isto Gábor Maté o tom píše.

Skús čím skôr, keď nastúpis do práce, choroby dieťaťa zase budú tvoje potreby na konci.Aj, keď dnes sa dostať k psychológovi môže byť na mesiace.Nie ten strach bude zase iný, ale vždy prítomný.Ver, že pokým je pri tebe a držíš ho za ruku je nič oproti tomu, keď Ti povie, že ide s kamarátmi v 8 r na bicykel, alebo v puberte do mesta a večer po tme domov🙂

Autorka, až teraz čítam, čo si doplnila, o tej babke a pod. Fakt siahni po knihách Gábora Matého, on zažil holokaust a píše aj o tom, aký vplyv má strach jeho mamy a rodiny na neho a ako to ovplyvnilo jeho celý život. Pritom on bol bábätko, človek by povedal, že veď to bábätko si to nepamätá a pod. Lenže podvedomie je veľmi zaujímavé a nami stále nie úplne pochopené.

@miky132 wow 🙏 ďakujem za ludi ako si Ty! ❤️

Prežila som niečo podobné, ťažký pôrod, dieťa oživovali. Stále sa oňho veľmi bojím, aj keď s ním som aj keď je s mužom, zo starými rodičmi, v škôlke...
Každý deň si to však racionalizujem, že robím všetko preto, aby bol ok. Že sa musí niekedy buchnúť, padnúť a podobne, aby sa naučil dávať si pozor.
Keď mal 2.5 roka si rozbil hlavu, neskutočne to krvácalo. Boli sme s mužom obaja s ním, aj tak sa stalo. Volali sme sanitku, šili mu to, absolvoval rontgen. Proste zle sa stane, či ho budem držať za ruku alebo nie. Robím maximum preto, aby som ho ochránila, no viem, že nezabránim všetkému.
Môj strach sa zhoršil, keď mal.drobec rok a predčasne sa nám narodili dvojičky, pretože im sme do týždňa riešili pohreb. Odvtedy sa bojím každého zamrncania, že ho niečo boli, plaču, všetkého. No ten strach si musím upratať ja do normálneho fungovania.
Teraz už chodí do škôlky, takže každý deň musím dôverovať cudzím ženám, že sa mi oňho postarajú a zvládne to. Tak to však funguje v našom svete a na druhej strane vidím, aka.mu je škôlka a.kontalt s inými ľuďmi potrebný a dôležitý. Dôležitejši ako môj strach, ktorý je často z hranicou rozumu. Učím sa dôverovať a veriť.
Cesta je, ja som už viackrát uvažovala o návšteve psychológa, no s mojou introvertnou povahou je osobny rozhovor pre mňa odstrašujúci. No ak by som to tak cítila, určite by som vyskusala aj takúto pomoc.

Ty si podla mna vycerpana aj psychicky a hlavne si zbytocne uzkostliva na maleho. Mozno by pomohlo keby si ho dala do skolky a ty by si isla do prace. Ja mam 3,

Úzkostná porucha, prípadne uzkostno depresívna, skús zájsť za psychológom, či to nie je niečo takéto... Nič v zlom, tiež som mala.