Neľúbim svojho syna

Keď ťa bolí zub tak si ho predsa sama nejdeš trhať! Ak si zlomiš ruku, nohu taktiež ideš k lekárovi a nedávaš sa doma sama dokopy . Keď máš psychický problém máš ísť okamžite a bezodkladne lekárovi. A nie, nezvládneš to sama. Rob s tým niečo čím skôr

Nebudem hádzať do teba kameňom a súdiť ťa .no jedno môžem povedať dostať toto zo seba von tiež stálo za kus odvahy no poradím ti navštíviť odborníka .nieje to hanba je to normálna vec a keď sama vnímaš že nieje niečo ok tak budeš mať krátky proces a dostaneš sa čim skôr z toho . Neodkladaj to . Poprípade ak si sa nezverila manželovi tak mu to povedz , popros o pomoc aby ti s tým pomohol . ľúbiť ho . Jún keby to tak šlo že človek môže hoc komu darovať tak si ho zoberiem hneď mám doma 3 baby a mať chlapa je sen , túžba .
Máš doma 2 poklady tak ich ľúb čo to ide a urob pre be všetko nie len pre jedného ale aj pre druhé ... Držím palce až všetko je tak ako má byť

Nestacim sa cudovat, ze ti tu mnohi radia psychiatra. Ale psychiater da LEN lieky a tie az zas tolko neriesia, istotne nie lasku k synovi. Chod na terapie k psychologovi. Nie si ani prva ani posledna ktora toto zaziva. Si statocna, ze si sem napisala, urcite ti psycholog pomoze

@vanessad15 moja mama tiež ľúbi môjho brata mňa nie načo matky sú matkami keď nimi by nemali byť nemajú cit

Ja presne viem ako sa cítiš. Prešla som si tým. Nadavanie ani obvinonovanie ti nepomôže… proste potrebuješ pomoc, to si treba priznať. Mne to trvalo dlho… vyhľadala som psychologičku asi keď mala moja mladšia dcérka rok. Chodím tam už polroka. Nemusíš hneď psychiatra riešiť. Stačí psychológ a posúdi či to bude stačiť. Ja mam načítaných milión knižiek o výchove, sebalaske a napriek tomu som to sama nezvládala. Vysvetlila mi, že mam problém žiadať o pomoc a musím všetko vyriešiť sama, lebo aj ako malej mi rodičia nepodali pomocnú ruku. Veľa problémov nechali na mna. A ja som to nevedela riešiť, no nechcela som ich obťažovať. Bude to dlhá cesta, ale som rada, že som sa na ňu dala. Držím palce 🙏

Naozaj potrebuješ psychológa. Ak manžel nie je psychológ, nepomôže ti jeho podpora, je k ničomu myšlienka nespracované ho potratu, len sa k tomu stále vraciate. Aj s týmto pomôže psychológ, možno sa len vyrozprávas, on/ona ťa môžu nasmerovať, vyčistiť ti myšlienky.
Aj jedno sedenie pomôže. Držím palce, verím že si nájdeš čas .
Toto obdobie môže veľmi ovplyvniť obe tvoje deti, nielen to menšie. Môžeš navštíviť psychológa už len z dôvodu, aby si neskôr neľutovala, čo všetko sa pokazilo, prípadne musela opravovať niečo možno už neopravitelne. Nie je to kritika, skôr skúsenosť.
Želám ti skoré uzdravenie duše ❤️

Mna toez zaráža ako odmietaš psychologickú pomoc. Radšej doma revete celá rodina a dúfate že to samé nejako prejde. Wuaw.

Prechádzala som si podobnými pocitmi (podmienky iné a dieťa prvé). Pomohla návšteva a u lekára a lieky, keďže neustále dohovaranie si nepomáhalo a postupne som upadla do depresie. Takže určite choď k lekárovi. Takéto pocity sú des,a keďže tvoja situácia je "aká je" musíš to prijať. Zdá sa mi že nechceš a nevieš...tieto pocity si podľa mňa sama neupraceš

@aurora33 aj mňa to zaráža. Dá sa to riešiť, a ona to odmieta🤦‍♀️

Psychiater nepíše hneď lieky hlava-nehlava. Ak stačí terapia, posiela za psychológom. A takisto psychológ - keď vidí, že samotná terapia zrejme nebude stačiť, posiela za psychiatrom.

Ja som si k mladšej dcére tiež hľadala cestu nejaký ten čas. Otehotnela som trošku skôr, ako som plánovala (pol roka - taká blbosť, že?), a to mi akosi narušilo "systém". Ani to tehotenstvo som si neužila tak, ako so staršou. Jednak iné je byť tehotná bezdetná a iné už s dieťaťom (prípadne deťmi). A jednak ten časový nesúlad s mojimi plánmi a pocit, že som stratila kontrolu nad svojím životom. Po pôrode, ktorý bol oveľa ľahší ako prvý, som čakala rovnaký príval hormónov, záplavu emócií a more lásky... A nič! Aj to ma dosť vykoľajilo. Časom sa to jednoducho utriaslo. Možno to bolo aj tým, že ja som nemala voči malej žiadne negatívne emócie. Len som pociťovala absenciu materinských citov. Doteraz vnímam rozdiel v tom, čo cítim k jednej (9r.)a čo k druhej (7r.). Ale už to nie je o tom, žeby som jednu ľúbila menej a druhú viac. Len je tam iný vzťah. Oni sú rôzne povahy, správajú sa do veľkej miery rozdielne a to všetko vo mne vyvoláva rozdielne reakcie a pocity.
Toto moje obdobie by som nenazvala popôrodnou depresiou.

Depresie mi začali až keď mi skončila 2. materská a ja som si nevedela/čiastočne aj nechcela/ nájsť prácu... Nejak som to prekonala lebo som nemala "objektívny" dôvod vyhľadať odbornú pomoc, iba nejaké "trápne" pocity, bola som "rozmaznaná" a tak. Však všetko tip-top, to len ja vymýšľam. (To som si vravela sama, keby mi to hovorilo aj okolie, možno tu dnes nie som). Vyhrabávala som sa z toho asi 3 roky. Možno, keby som našla dobrého psychológa, tak by som to zvládla ľahšie a za kratší čas. Kto vie? Dúfam, že ak ma niečo podobné ešte niekedy postihne (netúžim po tom, ale vylúčiť sa to nedá), nájdem dosť sily a pôjdem za odborníkom.

Chudák to dieťa. Takto ti z dcery mozno vyrastie vykoristovatel a zo syna, ktory to bude citit, ozajstné chudatko. Dcera ho mozno bude sikanovat a ty sa smiat? Alebo ho zabijes?

Už len jedna vec. Keď som sa asi 2- 2,5 roka brodila tým svojím depresívnym obdobím, dostala sa ku mne správa o jednej mamičke z neďalekej dediny. Mladá, asi 23 ročná, manžel dobráčisko od kosti, remeselník, rodina zabezpečená, prerábali si dom, polročný zdravý synček... Úplná idyla. Až kým si jedného krásneho dňa to žieňa nevrazilo pred manzelovými očami nôž priamo do srdca. Popôrodná depresia. Vraj s tým bola aj u odborníka. Bližšie informácie neviem. Možno nebrala lieky aby mohla dojčiť. Neviem. Nebudem fabulovať.
Vždy, keď sa niekde rieši psychika, spomeniem si na ňu. A vždy si hovorím, že ak sa nedajbože zase dostanem do takých "sr@čiek", tak už nebudem otáľať.

@sccarlet ved to. Dnes sú také možnosti, ale ženská sa rozhodne jednoducho trpieť a čakať. Teda nie napísala na koňa kde čaká že sa jej ozve kopec žien ktoré to dali a keď jej ženy nápisu ake su možnosti tak su vlastne odporne, lebo ju tu nepotlapkali po pleci že neboj sa moja to zvládneš a prejde to samé.

Chlapček nemôže za to že má mamka problém. Mamka by mala urobiť všetko pre to aby sa dala dokopy. Nie je hanba vyhľadať psychológa. Hoc aj na výmenný od lekára...pre naše deti sme tu,oni sú od nás závislé...on nemá nikoho a nič na svete aktuálne len teba a tatika. Je závislý na tebe,tbojych rukách,tvojom tele....urob to pre neho.

Ja som po pôrode mala ťažké obdobie teda baby blues... Neraz ma napadli zlé veci ... Ale prešlo to samé ani u dr som nebola... Mňa do toho stavu aj priviedli určitý ludia lebo na mňa neskutočne tlačili ...
Najdôležitejšie je že si si priznala že máš problém a to je to najlepšie čo ako prvé môžeš urobiť hovoriť o ňom, koľko matiek si to ani neprizná😔
Ver že bude dobre,čas je najlepší liek 🙏 držím palce🍀

Jedine, co ti pomoze, su antidpresiva a psychoterapia. Nic ine. Depresia je choroba. Ako keby si ziadala od MK vyliecenie zo zapalu mocovych ciest. Neda sa. Uz zajtra si pytaj termin. Drzim palce! Das to! ❤️

Ty si plne uvedomuješ svoj problém ale čakáš ,že sa vyrieši sám ? Chceš radu ale potom ju aj tak ignorujes

Baby ja som mala vytuženú princeznú prvorodenú a užívala som si materskú.Ona bola dokonalé dieťa a chcela som sa jej venovať,no zistila som že som tehotná a mám medzi detmi ročný rozdiel.Bol to horor,lebo malá tak žiarlila na brata že vrieskala keď som sa k nemu priblížila.Potom začala brata hrýzť a to som bola už na pokraji zúfalstva.Plus som nespala a nemala pre seba ani hodinku.Bez rodiny iba s manželom a on dve roboty.Plus čerešnička na torte bola stará suseda,čo mi robila peklo každý deň v zmysle prečo plače dieťa nech idem von,ja že nejdem je choré nech ide ona a takéto somariny-ako a kedy mam podla nej vyniesť smeti-proste teta sa nudila a chcela ma utýrať.Ja som bola naozaj zúfala a nevedela ani mojej dcére vysvetliť že to jej nrat a lúbime ho ako ju.A snažila aom sa jej dať vela lásky.Nikdy som nemala pocit že deti nechcem a nelubim ich ale vždy som sa hneval na seba a na situáciu.Po troch rokoch sa mi narodil tretí syn a mňa premohla panika,lebo mám trocha traumu z toho prvého roka aké ťažké to bolo s detmi a už som sa chcela po 4rokoch vyspať.A ja toho tretieho tak milujem a je tak dobré dieťa,že som vďačná že ho mám.Ja lutujem že som nešla psychológovi a preto keď ty to máš trocha iné,tak by sim vyhladala pomoc,lebo to budeš lutovať a obviňovať sa a čas sa žial vrátiť nedá.Neviem ço môžeš prežívať a preto si nedovolím ťa súdiť a odcudzovať.Ale bude aj tebe lepšie ak urobíš naozaj všetko preto aby sa to zmenilo

Prečo nechceš ísť k lekárovi? Depresívna matka pre obe tvoje deti môže znamenať vážnu poruchu osobnosti u nich. Dávaj malého do šatky a už aj choďte von užívať sú. A ty k lekárovi!!

@liv1 lieky ti lásku k synovi práveže zabezpečia. Zľaví sa a láska príde sama

@majka2 bohužiaľ depresie boli stále. Moja babka spomínala, že mali v dedine ženu, ktorá po pôrode tretieho syna sa začala "chovať divne". Nedokázala sa k nemu chovať ako matka, doslova ho ignorovala, neskôr úplne sa správala k nemu ako k cudziemu. Hoci jej dohovarali, prosili, vysvetľovali, ona bola úplne chladná, nedokázala to vysvetliť. No ani sa nedonutila ho ľúbiť. Starala sa o neho len "aby sa nepovedalo" bol síce najedeny aj čisto oblečený, ale bolo vidno ze ona ho neľúbi. V 15 rokoch šiel do mesta za ucna k strýkovi, ostal tam, nikdy vzťah s matkou nemal.
O takých veciach sa len nehovorilo, ale boli vždy.

Ono je naozaj skvelé, že si uvedomuješ že niečo nie je v poriadku. Ale nezľahčuj to. To, že dcéra plače keď si pri synovi nie je dôvod na to aby si ho podvedome odmietala. Že nie je čas sa maznať? Výhovorka. Veď mazlim naraz obe 🤷🏻‍♀️ sú ešte maličké. Dcéru daj jej otcovi nech s ňou je a ty sa venuj drobcovi. Aspoň hodinku vyhraď iba preňho. Takto to môže dopadnúť, že dcéra bude malého šikanovať a ty to prehliadať, čo už je asi najväčší extrém kam to môže celé zájsť, aj keď verím že nie. Skús tú terapiu. Aspoň jedno sedenie, veď to nie je hanba. A uvidíš. Držím palce.

Inak mimochodom mňa najviac dostali v tejto diskusii hlášky typu - si dobrá mama, isto svoje dieťa ľúbiš, si len unavená... Vážne myslíte, že autorka potrebuje hladkať po pleci a ubezpečiť ju že je dobrá mama a dieťa isto ľúbi, len si naňho musí zvyknúť? Každá láska je iná, aj tá k druhému dieťaťu. Na tom nie je nič zlé. Len jasné, že pri druhom sa eufória prejaví inak. Jedno dieťa a dve sú sakra rozdiel. A áno, sú aj matky ktoré neľúbia svoje deti. A reakcia typu, zľahčovať to - že ale isto to tak nie je, fakt nie je v poriadku.

Ja si myslím že práve teraz máš na dcérku času dostatok ,3mes bábätko dosť často ešte spí...zaspí v kočiai,môžte ísť spolu na ihrisko a venovať sa dcérke môžeš úplne v kľude..píšeš že manžel je nápomocný, keď je s malým , vezmi ju sama na bazén,dá sa to určite nejak obísť...a po ďalšie je to minimálny vekový rozdiel keď budú mať obaja cca 3,5 -4 r budú sa spolu aspoň pekne hrať ..určite by som si usporiadala myšlienky v hlave čím skôr aby nebolo neskoro

Skus sa poradit s lekarom v prípade ked kojis ci by si mohla uzivat kvapky gynex. Mne pomahaju na psychiku, pomohli mi ajv minulosti pri hormonalnej nerovnovahe. Drzim palce, je to depresia. Yoga tiez pomaha, vycistit mysel.

Keď si ho vlastne ani nechcela tak si ho na čo "robila". Mám popôrodnú depresiu ale k lekárovi nepôjdem 🫣 akú radu čakáš od cudzích žien na MK? My nemáme zdravotné vzdelanie a diagnóza sa aj tak nerobí online .. keď to nechceš riešiť tak to nerieš. Ale myslím že to chuda dieťa bude pri tebe len trpieť ..

S popôrodnou depresiou sa netreba zahrávať. Iné ako lekára poradiť neviem, tiež mám dve deti s rozdielom 21 mesiacov, síce sme druhé plánovali, ale aj tak boli začiatky náročné, mala som pocit, že nie som dobrá mama ani pre jedno z detí. Potom som sa zabehala a naučila deliť svoju pozornosť, lásku a starostlivosť medzi oboch. Je to možno morbídne, čo napíšem, ale na zamyslenie - vedľa hrobu mojich rodičov je už pár rokov pochovaná mladá mamička dvoch detí, mala niečo po tridsiatke. Navrhovali jej kvôli popôrodnej depresii hospitalizáciu, ale odmietla, jej mama vraj hovorila, že na dcéru dohliadne a pomôže jej, ale raz v noci vyskočila z balkóna a už jej nebolo pomoci. Odporúčam aspoň návštevu psychológa, keď psychiatra odmietate, nech sa máte s kým porozprávať o svojich pocitoch k synčekovi.

Rozumiem ti a nerozumiem niekomu kto ti dokáže za toto nadávať... Mne tieto pocity prišli pri narodení tretieho dieťaťa, ktorý chúďatko bol úplne neplánovany, mám vyštudovane brutal tituly, školy neviem co, chcela som sa už konečne vrátiť do práce a full fungovať, zvyšné deti už boli v škôlke druhý v škole proste paráda a do toho prišlo bábätko, covid, muž na služobke na 6 mesiacov, ha sama s troma... A to maličké bábätko bolo na mne odkázané a ja som bola hotová, žiadne pocity, láska proste nič na začiatku, prvé tri mesiace som sa pýtala co tu robí, ako to, že ho máme a prečo vlastne som sa rozhodla ho mať 😐potom ochorel, dostal od staršej horúčky, nevedela som mu to zraziť, 40tky bábätko a ja som si po troch dňoch uvedomila ako ho ľúbim, že je môj a nikoho iného a ze život s ním bude skvelý keď porastie a je to tak. Teraz je to moja láska, moj život, má 3 roky a je skvely, kópia môjho muža, cestujeme, bavíme sa a sme vkuse všetci vonku, neboj sa budúcnosti, všetko sa dá do poriadku a uvidíš, dcérku zapoj do starostlivosti oňho, užívaj si každú chvíľu keď ste spolu, skus sa nanho pozrieť a predstav si aký bude chlap, ako ho vychovas, budete chodiť na výlety, budú partaci... Držím silno silno palce a myslím na vás ako na rodinu

Podla mna si len vyčerpaná a potrebuješ viac casu prijať fakt ze ma tak skoro druje dietatko na ktoré si nebola pripravená