Prežitá popôrodná depresia a druhé dieťa
Ahojte,
hľadám odpoveď na otázku. Ak som po prvom synovi prekonala popôrodnú depresiu, upadnem do nej aj pri druhom dieťati?
Veľmi ale veľmi sa bojím. Už si nechcem prejsť tým čím som si prešla pri prvom. Máte niektorá skúsenosť, že ste depresiu mali len pri prvom dieťati a pri druhom už nie? Je šanca, že ju nedostanem ak sa s manželom rozhodneme aj pre druhé dieťatko?
Moje tehotenstvo bolo krásne, bábätko vytúžené, manžela mám skvelého. Nikdy by som to nečakala, že upadnem do depresie. Tak sa teraz bojím, že ak sa rozhodneme aj pre druhé opäť ma to čaká.
Máte niektorá pozitívnu skúsenosť, že ste depresiu už druhýkrát nedostali??
Ďakujem vopred za Vaše odpovede.
ja som mala popôrodnú depresiu pri oboch deťoch, teraz čakám tretie... očakávam, že to príde zas, ale asi už budem pripravenejšia
@domi452 ahoj, pri prvom dieťati som trpela depresiou skoro rok, veľmi som sa bala ako zvládnem druhé, ale bolo to ok, pri druhom popôrodné depresia nenastúpila a ja som si to babatkovske obdobie konečne užila
Pri prvom synovi som mala popôrodnú depresiu. Naozaj dosť silnú. Pri druhom nič také nenastalo. Pri treťom dieťati tiež nie.
@domi452 môžem vediet ako sa prejavovala??mam taku istu dilemu ci ist do druhého plus ine veci sa mi skomplikovalo aj tetania sa mi spustila🙈🙈
Tehu komplikovane aj chcem aj nechcem druhe
ja som pri prvom synovi mala tiež, trvalo to cca 6-7 mesiacov, kým som sa z toho nejako vylízala. pri druhom synovi nie, tu som ale mala viac spánku a telo nebolo vystavené fyzicky ani psychicky takým extrémom ako po prvom pôrode.
Ja som pri prvom synovi mala len také popôrodné blues, ktoré trvalo mesiac. Potom uz bolo všetko v poriadku. Druhé dieťa sme plánovali, veľmi som sa tesila. Ale hneď ako som otehotnela, prišli pochybnosti. Po pôrode to bolo ešte horšie. 3/4 roka pokiaľ som sa dostala z poporodnej depresie. Veľmi ma to prekvapilo. Myslela som si, ze pri druhom to uz bude malina. Aj ten pocit nekonciacej lásky k dieťaťu sa dostavil veľmi neskoro. Pritom pôrod bol úplne uzasny a aj dieťa bolo úplne bezproblémové. Podľa mňa si môžeš myslieť hocičo, ze ako to bude, ale nikdy nevieš. 🤷
@dudos ďakujem za tvoju odpoveď. Ja takisto bola som presvedčená, že druhé dieťa už nie. Stále som tak nastavená ale nechcem to len tak uzavrieť. Viem, že čas na to sa správne rozhodnúť ešte potrebujem. Ďakujem, že si sa so mnou podelila o svoju skúsenosť. Som rada, že pri druhom si to zvládala lepšie a máš tak skvelú rodinu čo pri tebe stojí 🙂. Mne pri mojej depresii pomáhal manžel. Staral sa o nás oboch ako len mohol. Sklamaním pre mňa bola vlastná mama to ma trocha zasiahlo. Ona si dodnes neuvedomuje čím som si prešla. Zatvorila pred tým oči. Ale dala si mi nádej, že druhýkrát to nemusí byť tak zlé 🙂
@marisoul17 veľmi si ma potešila ďakujem 🙂 ja ešte rozhodnutá pre druhé niesom ale nechcem tie dvere len tak zavrieť. Aj tvoja odpoveď mi dáva nadej, že veci nemusia byt pri druhom rovnaké. A podnikla si preto niečo? Aby to tvoja psychika zvládla? Alebo stačilo len to, že si zvládla tú prvú?
@horalka1986 ďakujem potešila si ma 🙂 spýtam sa aj teba. Podnikla si niečo preto aby to tvoja psychika zvládla? Alebo stačilo len to, že si si tým už raz prešla?
@domi452 nejaké zvlášť kroky som nepodnikla, len si v hlave nastavila, že tento x pri prvom náznaku utekám k dr, pred tým, som vedela, že potrebujem pomoc, keď som o Tom hovorila s manželom alebo mamou, tak podľa nich som prehanala a musela som byť šťastná lebo mám zdravé dieťa a čo by iné zato dali, takže som sa s tým trápila sama, s depresiou a výčitkami, že "vymýšľam". Keď som otehotnela, mala som strach, ale ako hovorím, bola som odhodlaná zvládnuť to už s pomocou dr bezohľadu na moje okolie, vedela som, že si tým nechcem prechádzat znovu a sama. Našťastie, to druhé som si neskutočne užila a vynahradila som si všetko, čo mi pri prvom absentovalo.
@danulicek ďakujem za odpoveď. Ja podobne tak cca po pól roku som sa začala cítiť lepšie. Môj prvý pôrod bol náročný a od malého som bola odlúčená. Moja mama čo mi sľubovala pomoc neprišla. Tak to boli také 2 rany. Myslíš, že ak sa pri druhom budem spoliehať už len na manzela a seba že to zvladnem že to bude iné? Pôrod a dni po porode neovplyvním. Ale som rada za teba, ze si to zvládla 🙂
@aknamorka22 hm, v tom máš asi pravdu. Myslieť a pripravená môžem byť možno ako chcem ale nemusí nič vyjsť podľa predstáv. Budem o tom uvažovať. Ale som rada, že už to máš za sebou 🙂
@domi452 áno, aj ja som mala prvý pôrod náročný a zdĺhavý. vlastne nám pomohli o 5 min 12. druhý bol úplna bleskovka, možno aj to spravilo veľa v kombinácii s okolnosťami, ktoré sme mali vtedy doma. mne pri druhom pomohlo viac spánku a menej "musíš najskôr toto a tamto". ak mám byť úprimná, viac som myslela na svoj duševný pokoj a to sa odrazilo aj na bábätku. vedela som, že ten otrasný čas zažiť už nikdy nechcem a túžba po druhom dieťatku bola silná. viac som o svojich pocitoch hovorila s kamarátkou, ktorá mi bola ako jediná v tom období veľkou oporou. písala si v tom období zápisky, čo pekné sa mi/nám v ten deň udialo a aký pokrok sme urobili. takto som sa podvedome tomu bránila, neviem, či naozaj toto pomohlo alebo nie. a ak máš oporu v manželovi, myslím, že to zvládnete spolu, ak by to aj prišlo. držím ti palce 🙂
@zuzkaa1991 myslím, že každá žena prežíva depresiu trochu inak. Čo ti napíšem nemusí byť rovnaké u niekoho iného. Mne depresia začala takmer okamžite do pár hodín od pôrodu. Samotný pôrod som mala komplikovaný a musela som byť od malého odlúčená nejakých 28 hod. Niekoľko hodín musel byť v inkubátore a tam niekde začala moja bezmocnosť. V nemocnici som bola 5 dní a spala som len prvú noc. Potom tak hodinu za deň. Len som plakala. Nepodarilo sa mi kojiť. Skúšala som to cez laktačná a výživové doplnky 2 týždne. Skúšala som cievkovať. Obviňovala som samú seba. Neznášala som sa. Bez sebalasky som bola niekoľko mesiacov. Moja pamäť fungovala na 10% asi. Čo som si nezapísala som nevedela. Musela som si písať že 10:00 vypil 50ml UM. Lebo o 10:30 som mala už okno. Opýtala som sa niekoho koľko je hodín povedal 10:05 a ja som sa o 10:07 pýtala zas koľko je hodín. Vošla som do budovy a keď som z nej o 15 minút vyšla plakala som a volala manželovi kde zaparkoval auto, že ja neviem kde je parkovisko a hľadala som ho (on zatiaľ čakal s malým v aute) bola to matrika a keď som tam bola pani mi povedala 2 informácie dôležité a ja som si nemala čas to zapísať. Plakala som mužovi že ja si nepamätám čo mi povedala. Manžel musel byť na mňa na OČR a potom si bral dovolenku. Ja som malému ani nevyberala UM (až 5te mu vyhovovalo) nebola som schopná. Manžel sa krásne staral. O nás, o domácnosť a podobne. Keby si sa mnou rozprávala bola by som ako bez duše s IQ hojdací konik tak som si pripadala.
@marisoul17 mne mama vravela niečo podobné. Ona o tom nechcela ani počuť, že mám prestať. Našťastie manžel to bral vážne. Mama si asi dodnes myslí, že mala pravdu keď som o tom jej prestala hovoriť 🤣
@domi452 rodičia pri prvom ani nevedeli, že sa niečo deje. Až s odstupom času som išla s kožou na trh. Mysleli si, že to len nezvládam a som hysterická. Hlavne mama.
A svokra? Tá to doteraz zľahčuje a ešte nezabudne vždy podotknúť pred prvým mojim dieťaťom, že k druhému sa správaš inak, lepšie.
Keď sme jej oznámili, že čakám druhé dieťa a keď som s ňou ostala sama tak mi povedala : Dúfam, že ti nebude tak šibať ako pri prvom a ak áno, tak ťa osprchujem v studenej vode 🤦🏻♀️.
Čo ti poviem.
Ako som prekonala prvú popôrodnú depresiu som si sama sebe dala záväzok, že vždy ale vždy budem o tom rozprávať otvorene, informovať druhé ženy, že aj o tomto môže byť materstvo nie len o wau pocite. A áno je ok mať tieto stavy ale treba ich riešiť, neodsúvať to. Že mať dieťatko nie je len mať voňavý spinkajú uzlíček, že pre ženu je to zo dňa na deň prestup na iný život, zo začiatku aj s pocitmi z pôrodu, zmenou tela, ktoré sa zotavuje a nie vždy tak ako by sa malo. Proste vravieť čistú naturalitu, že je to ťažké obdobie, náročné, ale ktoré bude korunované neskutočnou nezištne čistou láskou od dieťatka. A áno, časom sa všetko dá do normálu, ale toho rodičovského normálu, už nie toho normálu bez záväzkov.
@dudos to si pekne napísala, keď som bola 1x tehotná tak všetky čo už dieťa mali mi opísali, že keď dieťa 1x uvidím zamilujem si ho, budem najšťastnejšia na svete a aké to bude úžasné. Nebolo. Nič také som necítila, nič som k nej necítila, ani po čase... Stále som si hovorila že niečo je so mnou asi zle, čo som za matku a pod... Strasne nerada nato spomínam, som rada, že je to za mnou.
@domi452 Nie, nič som neriešila. Pri tej prvej mi veľmi pomohol otec dieťaťa a potom som nemala ani pomyslenie na to, že by sa to mohlo zopakovať. A ani sa nezopakovalo.
@domi452 Ja som pri prvom bola úplne v pohode, pri druhom dieťati prišla depka ako sviňa, tiež som váhala kvôli tomu s tretím a muž ani nehovorím. Ale tretie dieťa bolo ako za odmenu, zlatíčko usmievavé, nenáročné, najedol sa a prespal 3-4 hodiny. Bola som úplne v pohodicke. Držím palce aj tebe, až to zvládnete.
Ja tiež len pri prvej, pri druhej už nie. Ale myslím ze to bolo aj tým ze som uz vedela do čoho idem a nebála som sa
@dudos ďakujem ti za odpoveď. Si úžasná žena a matka. Všetky sme 🙂. Ťažko sa mi čítalo ako sa k tomu postavila tvoja svokra čo ti povedala, že spraví a ako porovnáva tvoje správanie pred prvým dieťaťom 😡 Cítim veľkú zlosť!! Hneď by som zasiahla. Bohužiaľ, je to tak ako píšeš, že častokrát práve naši príbuzní si neuvedomujú čo prežívame a považujú nás za hysterické a slabé. Veď slovo matka predstavuje aj oporu, pochopenie a pomoc. A keď nám vlastné mamy niesu oporou je to o to ťažšie. Máš úplnú pravdu vo všetkom čo píšeš. Ako sa mi zmenil život. A že je úplne normálne a v poriadku mať všetky tie pocity. Že niesom jediná a niesom sama. Ak aj v mojom okolí sú mamičky, ktoré ro nezažili, nezažívajú neznamená to, že ja som vadná a horšia od nich.
@janickacrazy ďakujem ti. Hádam áno. Ak sa pre druhé rozhodneme tak hádam budú veci už inak.
@domi452 pri prvom som prekonala popôrodnú depresiou. Keď som sa konečne z toho dostala tak som bola odhodlaná a pevne presvedčená, že ostaneme pri jednom dieťati. Po 6 rokoch sme sa rozhodli pre druhé. Neľutujem toto rozhodnutie. Zvládam to lepšie. A hlavne okamžite ako začnem mať depresívne myšlienky tak to poviem manželovi a snažíme sa to riešiť. Za mňa, druhé zvládam oveľa lepšie ale niekedy to je náročné, hlavne začiatky, bola veľká tendencia skĺznuť do zlých stavov. Pomohli mi ak rodičia. Prvé tri mesiace po narodení druhého dieťaťa.