Dvojročná má strach a paniku z cudzích ľudí, z detí a kriku

@jespera tiez mam doma nadmieru citlive dieta.. u nas je ten strach hlavne z lekarov, ale aj ked ideme niekam na navstevu, kde to nepozna. Tu vzdy dohovaram, ze sa ideme hrat a ked vidi, ze nikto ju nejde pichat, alebo vysetrovat, tak sa ukludni a zacne hrat..Asi je to o postupnom dozreti a odputavani sa dietata od rodica.. Neviem. Tiez dufam, ze postupne z toho vyrastie.

Naša najstaršia dcéra bola také plaché dieťa. Síce nie až do takej miery, žeby plakala a kričala bojím, bojím. Ale keď sme niekam prišli, tak sedela iba pri mne. Deti sa hrali, volali ju hrať sa a ona nie, nalepená na mne ako žuvačka. Aj vonku. Keď sme boli v piesku, tak sa hrala. Ešte jedno dieťa ako - tak zniesla, ale akonáhle ich prišlo trošku viac, tak sa posadila ku mne a pozerala sa na ne.
Do škôlky išla ako 2,5 ročná, tiež som ju tam dávala s obrovskými obavami, ale zvládla to v celku dobre (na svoju povahu). Bola v triede dokonca samé dievčatko prvé týždne, tak sa hrávala sama v kúte, s nikým sa nerozprávala (ani s deťmi, ani s učiteľkami), ale koncom školského roka sa spontánne rozhovorila aj v škôlke. Ráno mi nikdy neplakala, chodila do škôlky v pohode, len tam proste s nikým nehovorila.
No a teraz má skoro 9 rokov, je trochu hanblivejšia, ale už sa to nedá ani porovnať s tým, aká bola. Ono ak je človek introvertný a ostýchavý, tak sa s tým musí jednoducho naučiť žiť, vekom sa to zlepšuje, ale nikdy z neho nebude držka (teda okrem obdobia puberty 😝 ). Ja moju dcérku úplne chápem, lebo ja som presne taká istá....

@jespera TAk ja mam taky isty problem s mojim 2,5 rocnym drobcom..V auguste bude mat tri roky a tiez pojde do skolky od septembra.Ale vobec si to neviem predstavit pretoze on sa boji asi uplne vsetkeho ☹ Od malicka bol dost bojazlivy a nemal rad cudzich ludi.No v poslednom case sa to uplne zhorsilo.Teraz nielen ze neznesie cudzich ludi ale najviac sa boji mojich dvoch bratov a mojho otca.A ja si neviem vysvetlit preco.Pretoze mu nikdy nic neurobili prave naopak stale mu nosili nejake hracky pripadne sladkosti.A dalsi problem je ze sa dost boji deticiek.Napriklad vcera sme boli v nakupnom centre a je tam taka smykacka.Bol neskutocne statsny ked sme tam prisli smykal sa, blaznil...ale akonahle tam prisli dve male dievcatka cca 15 mesacne tak sa im zacal vyhybat, smykat sa nechcel a ked islo okolo neho jedno s tych dievcatiek tak som si myslela ze sa schova aj pod koberec co tam bol 😀 videla som na nom ze velmi chcel sa tam hrat a aj bojoval s tym strachom ale proste nedalo sa mu to prekonat 😒 a ked tie deticky odisli vsetko bolo tak ako ma byt...neviem co s nim mam robit lebo mna to dost trapi ze sa takto boji ludi-deti.Sme objednany aj ku detskej psychlogicke ale ta mi uz v telefone povedala ze podla nej je to uplne v poriadku ze deti sa medzi druhym a stvrtym rokom zvyknu takto spravat.A este u nas je velky problem ze mi s nim stale chodime po lekaroch, vsade ho pichaju alebo mu robia rozne neprijemne vysetrenia takze to moze byt vraj vyvolane aj tym.tak uvidime co nam povie.Len ja sa este obavam toho ze ked je teraz taky bojazlivy co bude robit po operacii ktoru mame naplanovanu uz teraz na april.dufam ze sa to nezhorsi este viac ako to je teraz 😖

my sme na tom tiez rovnako,dokonca mala uz take obdobie,ze sa zacala bat aj mojich rodicov,co bol sok lebo ich miluje.Ale to preslo,ale aj tak je hrozne bojazliva.Ked sa k nej niekto prihovori,zakriva si oci alebo sa rozplace.Ale ona je od narodenia citliva.Tak som zvedava aj ja na nazory @zuzana2607 ja som snou tiez zasla pre istotu k psych. a ked som jej vsetko vyrozpravala aka je od narodenie,tak odporucila navstivit neurologa,lebo vraj ma podrazdenu nervovu sustavu

@lia09 a co s tym neurolog urobi,? co jej da lieky? - blbost....

@jespera
@lukinka26 no, ja na kazdy strach svojich deti volim kniznu metodu. to znamena, ak pojde do skolky kupit vela knih a leporiel o detoch ktore su v skolke, kludne aj o situaciach kde sa place v skolke a urobit vecerny ritual, citat kazdy vecer o danej teme. do septembra casu dost, ale uz by som zacala teraz. chodit okolo skolky, rozpravat a ukazovat. akoby vtiahnut uz teraz do deja skolky...u nas to velmi pomaha. knihy a situacie...drzim palce

Baby, my sice nemame take bojazlive dietko, ale zase podla mna to nie je na psychologiu, su to malicke deticky, boja sa odlucenia a cudzich ludi. Su to vraj 2 najvacsie strachy malych deticiek, ktore by do 3. roka mali postupne odznievat, najneskor do 4-ho. Ak nie, vtedy to treba riesit odborne 😉
Ja by som to asi riesila tak, ze by som skusala postupne brat dietatko k nejakej kamoske, ktora ma tiez dietatko, alebo ju najskor asi zavolat na navstevu viackrat - aby bolo dietko "u seba", v znamom prostredi, mozno by to nevyslo hned na prvykrat, ale urcite sa po par stretnutiach dietatko osmeli. Potom by som asi skusila ist na navstevu zase ja s babom k nim. A po par razoch skusit nejaky kolektiv viacerych deti, a takto postupne ho nejako povzbudzovat.. je to asi na dlhsie, ale ja by som to asi takto skusala 🙂

@mishik Chodime pravidelne okolo skolky, hovorim jej , dokonca sa vzdy pyta ku detickam ked su vonku, boli sme aj v skolke, bola v pohode, jedna sa o urcite situacie a ludi, svojho bratranca vobec nemusi, je pravy opak mojej, ukricany, vsade kde pride, je ho cely dom, kazdeho si okamzite ziska kecanim a spravanim, mala sa ho hrozne boji, mame s nim aj nepekny zazitok ked jej vedome strelil facku a zacal sa nad tym smiat a rodicia mu na to nic nepovedali len ze on je taky. Proste su deticky co sa nicoho neboja su ukecane a su deticky ako moja dcerka, citlive tichucke a plache. inak som bola taka ista aj som, niesom ta co by bola stredobodom pozornosti.

@lukinka26 nie je to až také neobvyklé, že niektoré detičky sú plaché, naozaj z nich asi "držky" nikdy nebudú, ale to nie je dôležité. Tiež by som asi volila cestu stáleho kontaktu s inými deťmi, nie s takým zbojníkom ako písala lukinka, zvlášť, keď jeho rodičia reagujú tak, ako reagujú 😠 😠 . Najskôr časté kontakty s jedným dieťaťom - návštevy, neskôr ihriská, detské centrá...Nevadí, keď sa dieťa utiahne k vám, netrápte sa tým, že sa nehrá s ostatnými, vy zneistiete a dieťa vašu neistotu vycíti. Dôležité je, aby ste ho do takého prostredia vodili, keď ho budete izolovať, bude to ešte horšie. Upokojujte ho, ale nejako zvlášť to neriešte, stačí pohladenie, pritúlenie a potom odpútanie pozornosti niečím iným. Určite by som do dieťaťa nepchala žiadne lieky!!! Chce to more trpezlivosti, možno sa vám 48 krát hodí pri deťoch s plačom okolo krku, 49. sa už len hodí ale plakať nebude a postupne sa to zlepší. Takéto deti majú väčšinou aj úzkostlivých rodičov, aj keď to nie je vždy pravidlo, dieťa má citlivé senzory a veľa modelov správania odpozoruje, nemyslím tým, že sa rodičia hádžu s plačom na zem...ale možno zaznamenáva vaše obavy z čohokoľvek - z nezamestnanosti partnera, z choroby, z háld snehu...možno si to ani neuvedomujete, ale dieťa to zaznamenáva. Treba si dávať na to pozor, škôlka určite pomôže, ale vyberajte veéééľmi starostlivo. Držím palce. 😉

My sme mali rovnaky problem s dcerkou. Zacalo to, ked mala asi dva roky, mala paniku nielen z cudzich deti, ale aj z tych, ktore uz davno poznala. Akonahle sa k nej nejake dieta priblizovalo, utekala prec. S dospelymi problem nema, rada sa predvadza a usta nezavrie za cely den ani na minutu... Pred nastupom do skolky /mala 1 mesiac pred tretimi narodeninami/ sme sa boli poradit s psychologom, ci je vhodne, aby nastupila, ked sa tak boji deti. Odporucil nam vyskusat to, ze mozno bude v pohode, a ak nie, radsej s nou zostat doma. Tak nastupila v septembri do skolky, rano plakala len prve dva dni, tak sme si mysleli, ze vsetko je v pohode. Potom zacala byvat casto chora, to bola 2 dni v skolke, 2 tyzdne doma a tak dokolecka dokola. A odplakala si vzdy aj dve hodiny poobede doma. Po pol roku nam aj ucitelky vraveli, ze sa vobec nezapaja do spolocnych aktivit, iba v kute caka na mamu a ani vobec nespi, pritom doma bezne spavala poobede aj dve hodiny. Tak sme opat navstivili psychologa, ten nam povedal, ze je to jasne, skolku nezvlada, a mame s nou zostat doma, lebo bude mat nasledky na cely zivot, ak ju tam nechame. Kedze som uz vedela, ze cakame druhe dieta, vzala som si v praci neplatene volno a zostali sme doma. Psycholog nam odporucil navstevovat kolektiv, kde moze byt aj so mnou, a tak sme cas travili v materskom centre a na ihriskach, aby sa otukala a strach prekonala. Teraz ma uz 4,5 roka, deti sa uz tak neboji, aj ked este to nie je uplne idealne. Od septembra chceme znova skusit skolku, tak uvidime, ako to dopadne. Podla nazoru nasho psychologa je maloktore dieta v troch rokoch dostatocne zrele na kolektiv, preto nie je co uponahlat, a mozno v 4och, alebo 5tich rokoch nebude mat s nastupom do skolky ziadny problem. A tiez ich netreba nutit, aby nadvazovali kontakty, lebo sa len viac vyplasia a bude to este horsie. Takze ja by som radila bravat ju do kolektivu, ale nenutit ju zapajat sa do aktivit, a ked bude chciet odist, tak odidete. Ona sa urcite casom osmeli, bude to zrejme trvat dost dlho, ale jedneho pekneho dna sa to podari 🙂 tak drzim palce 🙂

@jespera ahoj, naozaj treba castejsie chodit medzi deti, ale nie stylom "chod sa s nimi hrat", skor treba vyskusat spolocne hranie, myslim tym aby si sa ty mamina zapojila do hier medzi detmi, trebars na ihrisku, pieskovisku /cas vonkajsich aktivit sa blizi/,,,ked "to" tvoja malicka uvidi, bude chciet opakovat, mozno to trosicku potrva, ale pojde to. nasi drobcekovia nas stale napodobnuju, preto verim tomu, ze to pojde 🙂
k tomu hluku, hm, my si doma skoro stale spievame, alebo nam hra hudba pre deti, a kde je spev, byva aj dobra nalada,,, jasne, ze nie vzdy mame naladu na spev, ale ak ano, deti su potom v pohode,,,
este ma napadla jedna vec, kamaratka mala takyto problem so synom 2,5 rocnym, vsimla som si, ze mu casto hovorila Jakubko "neboj sa" tety, uja, Tomaska, Janky,,,atd,ked sa k nemu priblizili, ten slovny zvrat "neboj sa Jakubko" bol podla mna nevhodny, pretoze zakazdym sa chlapcek zasekol, cuvol, schoval sa za maminu. akoby si uvedomoval, ze je tu aj dovod bat sa, mat z niecoho strach...tak sme urobili pokus, o par dni sme prisli k nim domov, ako vzdy sa nas bal. ked som mu neskor nukala piskotky, tak najskor nechcel ani pocut ani vidiet, jeho mamina nereagovala viac vetou "neboj sa", len ho posmelila slovami "chod si zobrat,su dobre ,,,"a sama sa isla ponuknut ku mne,,,co pokracovalo, asi tusis. chlapcek zopakoval to, co jeho mamina 😉 , takto sme to skusali aj s inymi cinnostami /aj vonku s detmi/ a ono to zafungovalo! 🙂 este to nie je na 100%, ale chlapcek urobil obrovsky pokrok, comu sa tesim nielen ja ale aj jeho mamina 🙂
velmi ti drzim palce, aby ste nasli sposob ako dcerku osmelit, vela stastia 🙂

@doma1,@mamavera no tak lahko sa hovori ze ved treba chodit medzi deti casto a bla bla,ze ved si zvykne.Ja snou chodim do mc uz skoro rok a musim povedat,ze ziadna zmena.Ale vobec ziadna.Je tam vystresovana,hryzie si prsty,nervozne poskakuje a nepohne sa odomna.Ja som bola taka ista a viem povedat,ze sa to skolkou vobec nezmeni,teda aspon u mna nie.Lebo ano zvykla som si na skolku,ale aj tak v ostatnych situaciach som sa nepohla od mami a so sklonenou hlavou som sedela na navsteve.Jasne ze si zvykne na skolku,kazdy si zvykne.Ale tym sa problem nevyriesi.Lebo ked zase pride nova situcia,na ktoru nebude zvyknuta,bude sa bat.A keby bol u nas len ten problem,ze sa boji deti alebo ludi,to by som este prehryzla a povedala si,ze dobre ma taku povahu.Ale co robit,ked ona aj doma je nervozna.Pri kazdom jednom malickom zvuku,ktory ja ani nepocujem uteka zamnou cela prelaknuta a neustale dookolo opakuje aj polhodinu neboj sa neboj sa.Niekedy sa pekne hra a zrazu z nicoho nic sa prelakne a zacne stresovat.Tak potom akoze to je normalne?Neni stale taka,ma take obdobia.Teraz je nastastie dobre,ale co ked sa jej to zase vrati a bude este horsie?Co ked jej tym,ze si poviem ved to prejde,sposobim problemy.Nemyslim si ze u nas sa jedna len o bojazlivu osobnost.Ale ako povedala psychologicka,ma podrazdenu nervovu sustavu a mozno to naozaj treba riesit.Ja tiez nie som za lieky a vaham,ci ist za neurologom.A teraz naozaj neviem co robit.Lebo len ja viem,cim vsetkym sme si presli a aka je od narodenia iritovane dieta.A vzdy som hovorila,ze nieco nie je v poriadku.A tym,ze zatvorim oci a budem cakat kedy to prejde podla mna nie je riesenie.

@lia09 ja som si s dcérkou prežila niečo podobné ako ty, s tým rozdielom, že ja som vedela, z čoho ten strach asi je. Keď bola malá a spala v kočíku, tesne pri nej vybuchla petarda. Bála sa ľudí, detí, hocijakých zvukov, elektrospotrebičov.
Kým som s ňou bola doma (do škôlky nastúpila, keď mala 4 roky), nechodili sme nikdy nikam, kde sa zdržiava veľa ľudí a detí. Mala som jednu kamarátku, ktorá mala tiež dievčatko presne v jej veku (hoci bolo hyperaktívnejšie a výbojnejšie) a len s ním sme sa navštevovali a chodili von. Zo začiatku sedela len pri mne, potom sa osmelila a hrala sa pri mne a nakoniec s ňou ostala aj sama v izbe. Nič som nesilila - neodporúčal mi to ani psychológ. V štyroch rokoch bola ako tak zrelá ísť do škôlky, hoci väčšinou tam len sedela a čítala knižky. Do školy som jej napriek nadpriemernej inteligencii dala odklad, nakoľko ešte stále bojazlivo reagovala aj na zvýšený hlas. Potom sa to začalo postupne upravovať. Zistili sme, že je veľmi šikovná na gymnastiku a tak sme ju tam zapísali - po počiatočných plačoch jej to veľmi zdvihlo sebavedomie a pomohlo sa jej to zaradiť. Nikdy však nebola v cudzom prostredí moc výrečná, od základnej školy po vysokú mala len jednu kamarátku. Všetko sa to obrátilo po prvom semestri vysokej školy. Niekedy sa nestíham diviť, či je toto moja dcéra.

Na tvojom mieste by som na ňu netlačila. Keď bude väčšia a bude ti dôverovať, určite bude vedieť lepšie vyjadriť svoje pocity a budete sa môcť niekde posunúť. Lieky ju utlmia a čo ďalej? Prajem ti pevné nervy, aby si to zvládala bez nátlaku na dcérku. A v jej prípade aj bez kadejakých smiešnych vyhrážok (príde zlý ujo, bobo....), ale to určite nerobíš. A okrem toho, podľa toho, čo píšeš, je ako ty, keď si bola malá a teba to určite prešlo.

@lia09 ešte som ti zabudla povedať, že dcérka má len dva roky a veľa vecí si nevie vysvetliť a preto sa bojí. Čím bude staršia, bude aj tebe jednoduchšie jej vysvetľovať veci, z ktorých má momentálne strach, lebo nepozná ich podstatu. 😉

Jednoznacne suhlasim s Jaduskou. Postupne sa plachost zacne vytracat. Moj syncek ma teraz 6rokov, zacal chodit do skolky ako 3rocny. Takisto zozaciatku nerozpraval ani s detmi ani s ucitelkami-cely prvy rok!!! Uz sme s manzelom zvazovali navstevu psychologa, ale dalsim rokom v skolke sa to zacalo zlepsovat, nasiel si svoj okruh deti, teraz je predskolak ma tam najlepsieho kamarata a tesi sa hlavne nanho. Tieto plachsie deti su take, ze sa fixuju vacsinou na jedno dve deti, ale vytvaraju si intenzivnejsie kamaratstva. Drzim palce, na zaciatku bude treba vydrzat 🙂 a potom to pojde 😲

@renab tak ked ty vies, z coho ten strach pochadza,tak potom to sa neda porovnavat.Moja situacia je celkom ina.
A takisto kazdy tu hadze deti do jedneho vreca.Len zato,ze niekemu to preslo vekom,to neznamena ze to tak bude u kazdeho 😒

@renab a nie nepreslo ma to a kvoli tomu tazsie znasam aj ine veci,som velmi citliva a aj puberta na mne zanechala dosledky.takze NIE VZDY TO PREJDE.

@lia09 ty si si z mojej odpovede vybrala len to, čo si chcela. Ja by som na tvojom mieste vôbec neváhala, či navštíviť neurológa. U určite by som navštívila aj ďalšieho psychológa, alebo ešte lepšie dvoch. V takýchto prípadoch som VŽDY za odbornú pomoc, viac krát som to tu na fóre v rôznych diskusiách písala. Ale prehliadla si, že som najskôr navrhovala kontakt s jedným dieťaťom, materské centrum a ihriská až neskôr. Tiež som písala o tom, že deti preberajú model správania od svojich rodičov (nie je to samozrejme striktným pravidlom), tiež uvádzaš, že si bola v detstve taká istá. Dieťa tvoje obavy vycíti, pracujem roky s deťmi, s deťmi rôzneho temperamentu, ale inú cestu ako s pomocou odborníkov integrovať tvoje dieťa medzi ostatné deti nevidím. A ver mi, že sa mi to až tak ľahko nepíše, tiež som typ, ktorý sa bez ľudí zaobíde, aj teraz v dospelosti.

@lia09 napísala som ti moju skúsenosť a čo by som asi robila ja. ty svoje dieťa poznáš najlepšie a keď si myslíš, že je to až také vyhrotené, navštív psychológa (aj ja som tam s dcérou bola), resp. neurológa. a možno by si to mohla skúsiť aj so sebou. chcela som ti len dodať trošku pozitívneho myslenia a optimizmu. Držím palce.

súhlasím s renab, myslím, že sama potrebuješ poradiť od psychológa a čo sa týka tvojej dcérky, nie je podstatné, či jej to prejde, lebo asi sama tušíš, že sa to ťažko otočí o 180 stupňov, podstatné je, aby dokázala existovať medzi ľuďmi bez strachu a stresu. Tým, že sa budeš na to pozerať skepticky a odkladať pomoc odborníkov, jej asi nepomôžeš. Možno neuvediem najlepší príklad, ale väčšina detí, ktoré majú problém s adaptáciou v materskej škole, má úzkostlivých rodičov, najmä matku, oni vycítia ich obavy a podľa toho sa správajú. Ty sama musíš byť vnútorne presvedčená, že sa to určite zlepší, držím ti palce, aby sa to čo najskôr pohlo k lepšiemu.

@mamavera tak teraz neviem ci ja zle citam,ak ano tak prepac ale vyssie si pisala,ze by si nepchala ziadne lieky.Ale neurolog bohuzial ine nevie urobit.A este si pisala tu nizsie aby som neodkladala pomoc odbornikov.Ale ved prave to robim.Ja som bola uz za psychologom,ale len pre radu.A ona mi odporucila toho neurologa.A co sa tyka mna,aj ja na sebe uz pracujem 😉 Ale nemysli si,ze mam neaku socialnu fobiu.Len proste som typ cloveka,ktory nie je sebavedomi a pozitine myslenie ma obchádza na mile.A kedze nechcem,aby sa tak trapila ako ja,snazim sa to neako riesit.Len ked ja sa tych liekov dost obavam a vobec neviem,co robit.Lebo tuto kazdy sa brani neurologovi ako certa.
@renab samozrejme ja chapem a som aj rada,ked tu ludia napisu svoj nazor.Ved zato sme tu 😉 .Mne sa len nelubi,a to teraz nie od teba,ze kazdy si hudie len to,ze ved to prejde.Len zato,lebo aj ich detom to preslo 😒

tak ja som mala doma takehoto chalana teraz ma7 je velmi citlivy ale uz je to lepsie casto place cíti sa byt raneny proste je taky to je o povahe podla mn as tym nic nespravís ale casom to bude lepsie 😉

@lia09 to že to prejde ti predsa napísali baby , ktoré majú skúsenosti s tým, že to prešlo, alebo sa to aspoň výrazne zlepšilo - doma1, ivana11155, julie 1412. Nemysleli tým nič zlé, určite ťa chceli len upokojiť, veď aj preto tu chodíme, aby sme sa upokojili, keď máme nejaký problém. Už len to, že sa tu môžeme vyžalovať a stretnúť ľudí s podobným problémom, je pre nás pomocou. Je výborné, že na sebe pracuješ, lebo cez seba výrazne pôsobíš na dieťa. Neurológovi by som išla, vypočula si jeho názor, ale lieky by som dávala až v krajnom prípade. Začala by som návštevami s kamarátkou, ktorá má dieťa (najlepšie asi dievčatko)približne v tom veku, v akom je tvoja dcéra, najskôr u vás doma.

@lia09 naozaj ťa baby (včetne mňa) chceli upokojiť. Ak sa môžem spýtať, odkiaľ berieš tú istotu, že to neprejde, že to bude rovnaké ako s tebou?
Tvoje dievčatko je naozaj ešte maličké a to, že to neprejde, by s určitosťou nedokázal potvrdiť ani odborník. V prvom rade sama seba upokoj a nejak presvedč, že to bude lepšie. Píšeš, že máva aj lepšie obdobia. Tak ju len zakaždým uisti, že si tu pre ňu a pri tebe sa jej nemôže nič stať. Nepoužívaj slová "neboj sa" a neprejavuj pred ňou svoj strach. Možno by stačilo, keby si ju zakaždým zobrala do náručia a povedala "to je v poriadku" a ukázala jej, že to, čoho sa práve zľakla, je bežná vec (sused búcha, nech zabúcha aj ona). Každý človek sa niečoho bojí (teda ja aspoň nepoznám takého, čo sa nebojí ničoho), ide len o to, ako dokážeme svoj strach spracovať. Je to vynikajúce, že na sebe pracuješ. Veľmi ti držím palce.

@jespera Ahoj 🙂
JA som bola akurat vcera ohladom toho strachu z ludi a deti s malym u psychologicky.Povedala mi ze vo veku medzi druhym a stvrtym rokom je to uplne bezne pretoze deticky ktore su viac citlive mozu pocitovat separacnu uzkost.Poradila mi ze aj napriek tomu ze sa maly boji ludi a deti musime chodit nadalej do spolocnosti ci su to obchodne centra alebo detske ihriska.Ale vraj ho nemam nutit vetou napr. chod sa hrat ved si velky/a alebo ved aj ine deti sa hraju tak sa neboj a podobne.Mam skusit ist na to jemnejsie a skor tak ze do hry s detmi sa musi zapojit aj mamicka.Vraj je uplne normalne ked na zaciatku nebudeme uspesny v tom osmelovani niekedy to vraj detickam trva aj pol roka.Ale urcite mu nemam ustupovat v tom ze by sme obmedzili kontakt s detmi alebo dospelými skor naopak byt v neustalom kontakte s ludmi.Dufam ze som ti aspon trosku poradila.
Predpokladam ze to bude este dost zlozite aby sa aj ten moj drobcek osmelil ale budem sa snazit aby sa mu to podarilo 🙂 Prajem vela uspesnych dni v osmelovani 😉 a vela vela trpezlivosti 🙂 Pekny dnik

@jespera A este ma napadla jedna vec co povedala psychologicka ze niektore deticky su proste take citlive a samotarske stale a musia sa s tym deticky naucit zit.Take deticky vraj nikto nedokaze donutit k tomu aby sa s niekym hralo kym to samo nechce.A vraj aj zalezi od rodicov pretoze ak bol jeden z rodicov tiez takyto citlivy a pretrvava to u neho stale tak take iste moze byt aj dietatko.
Toto je podla mna aj nas pripad pretoze ja ked som bola mala tak som plakala asi uplne vsade.A dodnes som velmi citliva a dokaze ma citovo rohodit aj malickost tak preto si myslim ze toto zdedil maly asi po mne 😠

@zuzana2607 Prosim ta, ako zvladol maly ten nastup do skolky? Dakujem

žienky, ja sem prispejem z trosicku ineho pohladu na vec🙂 nemám sice dieta, ale taketo plache dieta som bola ja sama...pamatam si svoj prvy den v skolke...teda nie cely, len zablesky mojho vreskotu, strachu, nasi pre mna museli po chvíli príst a aj tak som z tohto zazitku dostala horucky vysoke🙂 mama so mnou rok chodila do BA- dubravky do skolky pre problemove deti :D a cely rok si to tam odmakala so mnou...prve dni ci tyzdne som bola len na nej zavesena a revala som, potom odisla za dvere a prisla...dalsie dni odisla na par minut a zase musela prist a tisit ma:D:D az mohla odist na hodinku na dve na kavicku ...a nakoniec som to tam cely den v pohode zvladala sama🙂 tak dalsi rok som uz mohla ist do skolky v mieste mojho bydliska pre ,,obycajne,, deti:-P
Ale pozor na to, moja maminka takto prisla o zname a kamaratky pretoze so mnou nikam nemohla chodit...pamatam si ako sme boli vo vytahu s jej kamaratkou ktora nas pozvala k nej na zmrzlinu a ja som vrestala a metala sa od strachu az som si sla oci vyskriabat....ked vytah zasta, museli sme to otocit opat smerom dolu a ist pekne domov...az potom som sa trosku ukludnila...
Teraz sa budem hanbit ako pes ze som sa tu takto odhalila :D ale co už...myslim že zo mna vyrastol celkom normalny clovek🙂)

@lilitela vies co na zaciatku to bolo hrozne.ale postupne to je lepsie.on chodi do skolky len od januara tohto roku zo zdrav. Dovodou ale vidim ze sa to zlepsuje.ucitelky ho chvalia ze je sikovny ale nechce sa moc hrat s detmi.skor je z ucitelkami.ale este aj teraz sa srane ze rano place ze tam nechce ist.a vzdy ho musim uistit ze pre neho urcite pridem . Ale uz ked je v skolke tak uz neplace.