Obrovská túžba po bábätku z mojej strany, neistota z manželovej
Ahojte žienky, potrebovala by som poradiť... Mám 21 rokov, manžel 22. Svadbu sme mali v septembri, po 2 rokoch chodenia a z toho rok a pol bývania spolu. Priority a spoločnú budúcnosť už máme nejaký ten čas uzrozumenú a teoreticky "naplánovanú". Svadba, šetrenie peniažkov, postavenie domčeka a detičky... Až na to, že už vyše pred polrokom mi začali tikať takzvané biologické hodiny a ja som zatúžila po bábätku. Samozrejme som sa s tým zdôverila svojmu, vtedy ešte snúbencovi, a s menším strachom očakávala reakciu. Môj milý ma milo prekvapil, keď povedal, že keby už na to prišlo, bábätku by sa nebránil (neberiem antikoncepciu ani nepoužívame kondóm, "dávame si pozor", pričom sa už aj 1x-2x pošmyklo a neriešili sme to, nechali sme to na náhodu), avšak, že by sme mali počkat aspoň kým nezačneme stavať domček (takže vlastne spravil ústupok a miesto "až postavíme" to posunul "až začneme stavať") a za to som vďačná. Ale s postupom času mám pocit, akoby tikot hodín pridával grády a hlasitosť. Nad bábätkom rozmýšľam skoro stále. V práci, pred spaním v posteli, v meste na nákupoch, keď stretnem nejaké tehulky alebo maminky s kočíkmi, až mám pocit, že mi z toho začína šibať. Čítala som tu aj veľa príspevkov, pričom som prišla na to, že by sme zvládli aj bábätko a aj ušetriť a postaviť. S manželom máme obaja dobrú a stabilnú prácu a aj keď bývame v podnájme, vieme ušetriť takmer jednu celú výplatu. Viem, že aj minimálne moji rodičia by nám pomohli, ak by bolo treba (sami sa tak vyjadrili) a až na svokru, sa aj svokor vyjadril, že už by bral vnúča. Nejaké peniažky už aj máme našetrené a 9 mesiacov je dosť dlhá doba na to, aby sme ešte dačo našetrili. Vecičky by som vedela ponaháňať aj cez rodinu, veď bábätko aj tak rýchlo rastie, tak na čo kupovať všetko nové... Toto všetko som zreferovala aj manželovi s tým, že nemusíme hneď sledovať ovuláciu a robiť za každým testy. Stačí, keď sa budeme normálne milovať a užívať si jeden druhého bez toho, aby sme si dávali pozor. Chcem aby to bolo prirodzené, žiadne naháňanie sa za tým, s tým, že ak by aj po roku s tým boli nejaké problémy, máme dosť času na to, aby sme to riešili. Manžel prikývol, pričom povedal, že si to musí celé premyslieť... Prešiel mesiac a stále sa nijako nevyjadril a stále si "dáva pozor". Aj keď dal mi malú nádej, len neviem či sa na to pamätá 😀. Nedávno nás jeho dobrý kamarát vytiahol von, muža mi opil a medzitým sa spýtal, kedy plánujeme deti. Ja som ostala ticho, ale na moje prekvapenie manžel automaticky povedal, že v januáry sa možno začneme snažit... mala som čo robiť aby som sa neutopila pivom 😀... Avšak odvtedy som sa ho na to nepýtala. Mám strach, že moc tlačím na pílu a že sa zľakne, zároveň však tak moc túžim po bábätku, ktoré by spečatilo našu lásku, že mi občas až zviera srdce.
Čo s tým? Boli ste niektorá v podobnej situácii? Ako ste to / by ste to riešili vy? Mali ste aj vy také prehnané pocity ohľadne túžbe po bábätku, alebo to len ja som taká divná? O🙂
P.S.: Ospravedlňujem sa za ten široký rozpis, ale potrebujem sa troška vyrozprávať a zároveň poradiť O🙂
@lenz Aj ja som si v 20 - tke machlila všetko na ružovo. Myslela som si, že mať dieťa je easy. Teraz mám o 10 rokov viac, dve deti, hypotéku na byt, leasing na auto, diaľkovo som si urobila vysokú školu, otvorila som si živnosť, manžel je vojak, stále ho niekam posielajú a ja som na deti sama. Ak máš podobné životné skúsenosti, napíš, vymeníme. Ja som si tiež myslela, že moje bábätko bude v kočíku spať rado, v autosedacke bude kludne, že celý deň sa bude usmievať a pomôžu mi s ním babky a výsledok? V kočíku reve, v autosedacke má amok, cez deň spí málo, je uplakany, prvé tri mesiace mal koliky a vrieskal 2 hodiny každý večer a ja som ho nosila, nikto mi nepomohol, sama som si to odsrala. Svokra umrela a mama sa minulý rok zacala starať o svoju babku, ktorá bola donedávna vitalna, ale dostala infarkt a ostala lezat. Ak zakladatelke témy má kto pomôcť, v dobrom jej závidím. Aj ja som si myslela, že budem mať pomoc. Mať dieťa je krásne, ale je to sakra ťažké. Ja ti poviem, že ďalšie by som nechcela ani náhodou. Veľa šťastia a nech čím skôr otehotnies, keď si to zelas🙂
@winchesterka ahoj moja, čítala som prvé príspevky a chce sa mi vracať. nie vôbec nemusíš k psychológovi. si normálna žena s normálnymi túžbami. ja som sa vydávala pred 20tym rokom života a bábatko sme mali v pláne asi tri mesiace po svadbe. a trvalo ďalšie 3 roky, kým sa nám to mimi podarilo. pravda je, že pomoc u nás nebola žiadna zo žiadnej strany a ja som na to patrične hrdá. nevidím dôvod, aby ste sa o bábatko nepokúšali, nikdy nevieš, či práve vy nebudete mať s počatím problémy. a najlepšie je byť tehu ako mladá - viem porovnať. pred necelými dvoma týždňami sme o mimi prišli-pretože už mám svoj vek ☹ . pri prvých dvoch to nebol žiadny problém. takže vôbec nestresuj, teš sa na to čo príde a kľudne pokúšajte šťastie. a mimochodom kašli na rady typu - psychológ, psychiater. áno mnohé tu ho potrebujú, ale ty to myslím nie si. veľa šťastia 😉
Kazdopadne dakujem za vsetky prispevky, ktore sa tu ocitli. K psychologovi sa sice nechystam 😀, ale rovnako sa ani nepridavam k "snazilkam", po niekolkych nazoroch tu, som troska vytriezvela 🙂. Ano, po babatku tuzim stale, a stale sa po nich aj obzeram, kedze nie som na dialkove ovladanie, ze by som vedela nejake pocity vypnut... Avsak rozhodne sa do rodicovstva nehrniem, aj ked to ze babo neni len ruzovy uzlicek, ktory sa len uamieva a spinka som vedela uz daaaaavno. Kazdopadne svoju pravdu tu ma kazda z vas, ci uz tie starsie a uvedomelejsie alebo mladsie optimistickejsie... Myslim, ze zlaty stred medzi vasimi nazormi mi bude vyhovovat 🙂... A mysliet na najhorsie a cakat len to najhorsie nie je moj styl. Keby som tak zmyslala po cely svoj zivot, tak nikdy nic nedosiahnem. Co sa tyce skoly, vysnivanej prace, manzelstva a podobne. Zivot je ako ruleta, nikdy nevies co pride zajtra, ale keby kazdy zil len v strachu z toho, co bude a co by bolo keby bolo, tak nikdy nikto nic nedosiahne.. 🙂
Ahoj,
úplne viem čo prežívaš, prežívam totiž skoro to isté. S manželom sa tiež už dlho nechránime a tiež sa vyjadril, že by sa bábätku potešil. No tiež si dáva stále pozor. My sme najprv čakali kedy skončím školu, potom kedy postavíme dom a teraz už máme aj jedno aj druhé, ale problém je že ešte nám chýbajú nejaké drobnosti aby sme mohli skolaudovať a tiež sme finančne dosť vyčerpaní z tej stavby. Čiže manžel by najradšej najprv skolaudoval a že potom tomu necháme voľný priebeh. Ono je to možno otázka pol roka, ale mňa už od januára chytila taká veľká túžba po bábätku, že naozaj nedokážem myslieť na nič iné. Myslím na to každý deň. Už aj mužovi som stále o bábätkách rozprávala a veciach okolo toho a po čase som si všimla, že ho moje reči otravujú a ja som z toho bola veľmi smutná, pretože som sa potrebovala aspoň vyrozprávať a okrem neho sa nemám komu zdôveriť s takýmito osobnými pocitmi. Potom som s ním mala debatu, a vysvitlo, že má pocit, že naňho tlačím, ale vyrozprávali sme si to, a pochopil moje pocity. No predsavzala som si, že už mu dám s tým pokoj. Ono chlapi chcú mať nad všetkým kontrolu, istotu, neznesú keď ich niekto do niečoho, aj keď nevedome tlačí. Našla som si aj kopu nových koníčkov, celé dni mám úplne nabité, neviem čo skôr, no aj tak stále myslím na bábätko, to asi nezmením, a nič iné mi neostáva ako byť trpezlivá ☹
@lenz ja ti len poviem prababicke by som uz urcite nedala strazit deti predsa maju vek uz a nie su take ako 30roc a moja babicka sla na dochodok 50 roc a moja mama ?to este potrva a mam deti tak som odkazana sama na seba...a kto chce mat deti musi sa postarat sam o ne ci ked sa dommom robi...jasne ked potrebujem odbehnut svokrovci my ich pristrazia