Máte pocit, že sa ľudia na Slovensku uzatvárajú?

Toto je skôr otázka na ženy, ktoré žijú ďaleko od svojich zakladných rodín (myslím tak minimálne 30km), jednoducho nie sú v dennom kontakte s rodičmi, súrodencami a majú už svoju rodinu. Nemáte pocit, že na Slovensku sme dosť zošnurovaní, čo sa týka spoločenského života, aktívneho utvárania komunít, vzťahov, ktoré nie sú založené na rodinných, pracovných vzťahoch. Ľudia sa uzatvárajú, neutvarajú vedome nové spoločenské väzby (lebo človek je jednoducho spoločenský tvor). Každý uteká domov, zatvorí sa medzi štyri steny, a nechce mať s nikým nič (ak nie je z našej dediny alebo rodina). Žila som aj vo väčšom meste, v menšom, pracujem na dedine... ale ja tie rozdiely v myslení teda nevidím. Akú máte skúsenosť? Ja osobne som dokonca introvert. Ale uvedomujem si, že vzťahy treba vedome utvárať aj mimo rodinu. Potom človek skončí na dôchodku kdesi sám zatvorený a fňuká nad životom. Žijem v inej časti Slovenska, kde nikdy ľudia nemali núdzu o prácu. Preto si mohli dovoliť ostať žiť tam, kde sa narodili, kde majú rodinu. Dnes sa ma (napriek všetkému) dotklo, keď mi známa povedala že "ona by od rodiny nemohla odísť. Že potrebuje zázemie, nemá rada zmenu". Akoby my z hladových dolín sme po samote v cudzom svete a odlúčení od rodiny priam túžili 🫤 Niekedy, keď sa s takýmito ľuďmi snažím nejako udržiavať väzby, aj keď vlastne nemáme veľa spoločného ale snažím sa byť milá, príde mi, že zbytočne mrhám časom a ona to berie ako samozrejmosť. Snažím sa byť jednoducho milá. Často narážam na to, že musim vynaložiť väčšie úsilie dať ľudí do kopy, stretnúť sa... Najskôr sa okúňajú, vyhovárajú a nakoniec sú všetci spokojní a ako dobre si to vymyslela. A zase zalezú do brlohov a ak niečo vymyslím, takto sa zvezú. Už ma to ale prestáva baviť 🫤 Mám pocit že sme tu takí zakapaní na tomto našom Slovensku