5-ročné dieťa sa pýta, čo bude po smrti
Neviem ako reagovať. Vysvetlili sme mu, že keď niekto zomrie, odletí do neba a už ho nikdy neuvidíme ale môžeme mu posielať pozdrav, zapálime sviečku a budeme na neho spomínať. V lete bom s nami aj na pohrebe, videl celý ceremoniál, rozlúčka pri truhle, pochovavanie, aj to že ľudia tam za dotyčným smútili, plakali. Vtedy to zobral tak celkom v pohode. Ale posledne týždne ma otázky ako, ja nechcem aby sme zomreli, čo budeme v nebíčku jesť, budeme tam mať aj byt, je tam aj obchod? On to len tak šplechne medzi rečou hocikedy počas dňa, vždy ma tým totálne vykoľaji. Vôbec neviem ako mu na tieto otázky ohľadom bežného fungovania ,,v nebi,, odpovedať. Prosím vás ako ste toto vysvetľovali deťom v jeho veku?
Potrebuje mozno len istotu...tak mu povedz ze tam budete spolu, bude tam vsetko co len chce, lebo v nebi je dobre.
@panelacikova ale deti nie sú blbé. Veď vnímajú, že s nejakým človekom mali vzťah a on zrazu zmizol.
Problém a potreba ako sa s tým vysporiadať nie je predsa pohreb. Dieťa nemá otázky o pohrebe (čo sa kde povedalo a robilo a nejakú traumu z toho). Ale otázky o živote a smrti, čo je v tom veku úplne normálne. Syn mal 3 roky keď zomrela moja mama a často o nej hovorí a pýta sa, ale nie preto, že bol na pohrebe.
Pohreb je práveže pomoc vysporiadať sa s emóciami. Je dobré, keď dieťa vidí smútiť aj iných blízkych, nezostáva s touto emóciou samo.
ahoj, Svojtka má aj knižku o zomieraní, možno pomôže https://www.svojtka.sk/co-je-to-zomieranie-kuk-.... Mne zomrela pred 2r mamina, na pohrebe neboli decká, ale často sme sa potom bavili o zomieraní /malá mala skoro 3r, synčok skoro 5r/. Vedia, keď chodíme na cintorín, že telíčko zapadne do zeme, keď niekto zomrie. Nič o nebi sme im nehovorili... No tým, že spomíname, zapaľujeme sviečku, rozprávame sa o nich, pozeráme fotky, sú stále s nami v myšlienkach. Po čase sa ma malý opýtal, či je z babiny už len kostra ako z dinosaurov, vysvetlil si to po svojom 🙂
Pre autorku-, prebierala diskusia na 1. strane, ze vy deti vychovavate inak. Prepac, ale musím sa vyjadrit. To nie je o tom, ako kto vychovava deti. My tiez nebranime smutku aj o smrti sa bavime, vsetko si vysvetlime. Roxpravame sa vela, ale deti som nikdy na pohreb nevzala, ani ked mi zomrela pred rokom babinka, ktora ma vychovala. Lebo:
1. to ako dieta spracuje takuto vec je uplne odlisne od dospelaka a myslim, ze hromada placucich ludi mu neukaze to spravne, aby všetko spravne pochopil. Okrem toho kazde dieta je inak citlive.
2. mna od mala brali na viaceré pohreby a teda k nicomu dobremu mi to nepomohlo. Skor mam so smrtou velky problem, nerarada o tom rozpravam, neznasam to, dokonca sa smrti bojim. Zanechalo to vo mne dost škaredých pocitov. Takze to ako to tvoje dieta ovplyvní možno uvidíš až časom. 😔
Toľko moja skúsenosť. Ale samozrejme každý sa rozhoduje sám za seba. 👍🏻
My sme veriaci takže hovoríme že tu na svete sa učíme byt lepšími a potom keď sa to naučíme všetci sa stretneme v nebi a budeme tam cela rodina spolu takže naši blízky čo odišli nehovoríme že ich neuvidíme hovoríme že nás čakajú aby sme sa potom všetci spolu stretli na mieste kde začína nový život
Pravdu, ak ju sama poznáš 🤗
Všetko záleží na tom, ako bude konať v živote. A je dobré obrátiť jeho pozornosť na Život a nie na smrť 🍀
Nuz len ze nie kazdy co zomrie ide do neba ;)
Iba verime a dufame, ze sa tam podla skutkov v tomto zivote dostane. Moja dcera ma 5 a mala 4 ked som ju vzala rozlucit sa s mojim otcom. Videla ze je akoby spi. Bol naozaj krasne upraveny, akoby spal. Potrebovala som jej ukazat ze to je telo, ktore ide do zeme a dusa je uz niekde inde. Aby chapala preco na ten cintorin chodime. Kupili sme si aj knizku “Kam odisiel dedko?” Aj z nej to velmi dobre pochopila. Plne zobrala tu smrt ako sucast zivota, ziadne zakryvanie, strach. Skor nadej ze zosnulemu je lepsie 🙂
Ja som mala taký istý problém dcéra bola ne pohrebe deda ale najhoršie že bola pri tom keď k nemu prišiel lekár ako keď už bol dedo mŕtvy a ležal doma na gauči začala sa pýtať čo je s dedkom prečo nemá otvorené očká preco nerozpráva.Bolo ťažške jej to vysvetliť nakoľko ja sama som bola v šoku oživovala som ho asi 15min a pán cez tiesňovú linku mi vravel že ho mám nechať odísť nakoľko mal rakovinu a metastázy po celom tele že už sa nebude trápiť nechcela som dopustiť aby som prišla o svojho ocka o ktorého som sa starala až do konca odkedy mu diagnostikovali rakovinu.Bolo to ťažške,nakoniec som to zvládla aj z dcérkou spolu.Vysvetlili sme si že tam hore ho už nič nebolí je šťastný ako kedysi a budeme na neho spomínať každý deň dcéra stále keď išla do školy pozrela hore do nebicka a zakývala mu.Stale ak má sviatok ideme na cintorín zapáliť sviečku a ona mu vyrozpráva čo má nové v škole aké má známky atď.Vtedy malá dcérka 6r
Mi hovoríme že ide do neba stavat dom pre nás ostatných keď príde nás čas že tam pobehuje po lúke plnej kvetov a motýľov ja viem smiešne ale deti majú úžasnú fantáziu a aj mne sa to paci ❤️
Ahoj. Mame doma nieco podobne uz v miernejsej podobe. Ano, kazdy zomrie, raz. Takto to vysvetlujeme detom, odkedy mali otazky. Po smrti nikto nevie, co bude, a rozpravali sme sa o tom, ze kazdy veri v nieco ine. Dcera sa v tomto nasla v hinduizme, teda vysvetleniu v tomto smere. Ze dusa je nesmrtelna, a este sa narodi. Povedali sme si, ze nase duse sa vzdy budu hladat, aby sme boli spolu. Je to pre uspokojive. Ale neklameme, ze nikdy nezomrieme. A rovnako tento strach, ci jej myslienky nebagatelizujeme
odporúčam pozrieť film/rozprávku - Psia duša. Keď bude staršia tak pozrieť si aspon par dielov stareho serialu - Stratene duše
no my sme mali toto iste ani na pohrebe nemusela byt. stacil jeden Den zosnulych... preco zomrel vas psik. starkina mamina. atd... samozrejme aj take ze ona nechce z9mriet a nechce aby sme my zomreli... klasicke vysvetlovanie.. moj ocko zomrel lebo bol velmi velmi chory. ale inak ako byvame my (sopel apod.) ale tiež padla otazka ako to zistíme co sa stane ked zomrieme.. .. tak to som hneď razne povedala ze zistovat to nebudeme a ze to nesmieme. lebo ti co zomrú sa už nevrátia domov k svojej rodine aby im to povedali, ostavaju v nebicku atd. a ze my chceme byt doma s rodinou a kamaratmi.. a tak nejak to uz postupne odznelo vo velmi kratkej dobe, uz to neriešila
Cca do desiatich rokov (+/-) nasi drobci verili na nebo. Mali ho tak jemne vykreslene, ze smrt nepovazovali za hrozu, hrozbu, ani nic zle. Naopak, vraveli, ze ak by uz museli umriet (samozrejme, ze nechceli umriet), tak by sa tam tesili. A takto boli spokojni.
Nebrali to ako nic zle, len prirodzene pokracovanie niecoho.
Postupne s pribudajucimi rokmi sa to logicky upravovalo, ako chapali o zivote coraz viac.
Niektore si presli (alebo aj prechadzaju) fazou odklonu od nabozenstva, co je pre nas normalne. Maju pravo si svoje pocity voci nabozenstvu spracovat same a rozhodnut sa. Su vo veku, ked objavuju zmysel zivota, svoju ulohu v nom, smerovanie, zmysel vlastnej existencie a co vlastne od zivota aj oni same cakaju. Takze vacsina veci, co robia, ci ako uvazuju, je pre nas teraz normalna. Je to faza zivota, ktorou sme si presli vsetci.
Akurat vcera mi jedno z deti povedalo, ze ak existuje reinkarnacia, tak je to pruser, lebo jemu sa znova vratit teda este raz (alebo viackrat) nechce. Ze to je ako za trest. Kedze z udalosti vo svete ma tak trochu depku, z casu na cas, ked sa nad tym zamysli.
@dzulli1980 to, že ty nepochopíš, prečo niekto berie na pohreb malé dieťa, nie je rozhodujúce. Niekto nechápe, prečo iný cestuje s dieťaťom na dovolenku lietadlom, k moru, prečo ďalší berie dieťa na svadbu, či nákup nábytku.. ja v prípade, že to rodičia nerobia, ale hľadajú možnosť kde dieťa na ten čas odložiť, sa pýtam načo si ho robili? Mali si adoptovať už aspoň 12 ročné 🤦🏼♀️
Myslym,že deťom treba odpovedať na rovinu a pravdivo podľa veku....žiadne rozprávky .Mňa sa cestou do škôlky včera moja 4,5rocna spýtala z ničoho nič či aj malé deti ako ona môžu zomrieť.Tak som povedala že áno,aj to sa stáva...niekedy kôli chorobe alebo úrazu a nehode....a bola spokojná.
@janamoto78 rozdiel je zobrať malé dieťa na pohreb a ísť na dovolenku pre Pána Jána... potom sa nečudujme, že majú otázky, strach a pod. Veď tie výlevy plaču čo bývajú na pohreboch ťažko nesú dospelí a nie 5 ročné dieťa 🤔
Škoda, že ste ho tam zobrali, nečudo že má teraz otázky a aj strach 🤔 Mne ako 5 ročnej zomrela mama, na pohreb ma nezobrali (strážila ma teta z rodiny), aj detská doktorka to tiež neodporučila a myslím si, že dobre otec urobil. Neskôr mi vysvetlili ako staršej čo sa stalo a kedy bol pohreb a bola som s tým zmierená. Nemusela som tie strašné chvíle pri pochovávaní zažiť (plač príbuzných, strašný nárek, strýko tam aj odpadol).
@paulita smrť, pohreb aj cesta lietadlom je súčasť života. Nerobme z detí precitlivelé bábiky. Deťom smrť nevadí, lebo ju nechápu. Revať v lietadle im tiež nevadí, lebo nechápu, že tým niekoho obťažujú. Vadí to (niektorým) rodičom. Už si pochopila, pre pána Jána?
@janamoto78 do lietadla treba brať dieťa vo veku keď je na to pripravené (aby neobtazovalo iných svojim placom a na pohreb tiež, môže mu byť na pohrebe nepríjemne, ale čo má chúďa robiť, keď ho tam rodičia zobrali... ja by som brala v oveľa neskoršom veku
Ja sa pamätám, bola som staršia, mala som osem rokov. Opýtala som sa otca, či existuje Boh. On mi odpovedal tak vyhýbavo ale výsledok znel ako nie. Bola som z toho smutná a cítila tú márnosť nad márnosť, ako nič nemá zmysel. My potrebujeme vo svojom živote spiritualitu, potrebujeme tento rozmer aby nebol náš život prázdny. A potrebujú ju aj malé deti, deti sú vnímavé a mnohým rozprávky nestačia.
Deti prirodzene zaujima aj smrt a to nemusia ani na pohreb chodit. Moj 4 rocny sa zacal pytat,ked videl mrtvu macku....tomu sa proste clovek nevyhne. Su aj rozne knihy,ktore mozu rodicovi trosku pomoct vysvetlit tuto temu dietatu. My mame knizku ,,Co je to umieranie".