Bojím sa, že v hneve ublížim deťom. Čo s tým?

dobre je, ze si to uvedomujete. urcite by ste mali vyhladat odbornu pomoc a aj rodina by vam mala pomoct. ved nech pride cez den mama, svokra, sestra, svagrina, kamaratka, manzel nech ostane doma isty cas na dovolenke a pomozu vam aspon kym sa to trosku nezlepsi. ste na 2 male deti sama a je to istotne velmi tazke. treba sa venovat aj starsej a aj mladsiemu, aby ani ona nemala pocit, ze je odstrkovana. je to tazke a urcite chodte za psychologom.

Tiež zastávam názor, že na takýto stav už "iba" kamarátky nestačia. Jednoducho treba vyhľadať pomoc - odbornú a tá už naštartuje aj iné veci (určite nájde riešenie ako z tohoto začarovaného kruhu von) ja si nemyslím, že to zájde až tak, že fatálne ublížiš svojim deťom, skôr sebe 😢

Urcite by som vyhladala odbornu pomoc. Nie je hanba ist za psychologom, praveze hanba je to neurobit. Neboj sa urcite ti pomoze. 😉

Viem, čo prežívaš... časom sa to zlepší, ustáli, teraz hlavne neváhaj poprosiť o pomoc... s deťmi, s domácnosťou, sama so sebou... Pozri sa sem-tam do časopisov alebo sem do fóra, koľko mamičiek túži márne po dieťatku a koľko sa ich dočkalo, no detičky sú choré či majú rôzne postihutia. Naučí ťa to ďakovať každý deň za to, že sú zdravé. Hlavne nekrič a nefackuj... radšej capni jednu sama sebe 🙂 na spamätanie 😉

zober kocar, deti , karticku poistenca a vyhladaj psychologa, v kazdom meste je, na googli sa najde adresa... pohovor ti len pomoze, ak to mas AJ z mlieka odporuci ti dvere vedla/psychiater ktory ti nasadi lieky.... hlavne TO NEPREJDE SAME....mas to tazke, treba ti a tvojim detom pomoct, drzim palce

u nás baby čo sú na deti samé a sú z "nich na nervy" keď je toho veľa a cítia vnútorný nepokoj tak si kúpili tabletky PERSEN aj to reklamujú. Hovoria, že to fakt pomáha vnútorne ich to ukľudní. Skús, môžno pomôže. Ak nie tak zbehni za doktorkou. Ak je to 1-2 krát do mesiaca (tak isto to majú baby) ide možno len o hormóny v tele my ženy to s ními máme ťažšie. Drž sa, rátaj do 10 a zhlboka dýchaj.

Tyto stavy mívá více žen, no málo která se přizná, u některých to může mít i fatální následky, že nepožádají o pomoc. Na tvém místě zajdu za psychologem a hodím s ním o tom řeč, příčina bude hlavně v tom že jsi unavená. Proto se tyto stavy řeší buď prášky (ale ty psycholog předepsat většinou nemůže), nebo ti důrazně doporučí odpočinek, alespoň jednou týdne jít pryč z domu sama, bez povinností a dětí. Při včasném zakročení se to po krátkém čase samo upraví, ale je důležité aby jsi se naučila relaxovat. No v opačném případě to může přerůst do depresí a následky mohou být děsivé a i léčba je zdlouhavější a někdy vyžaduje i hospitalizaci.
Proto opravdu zajdi za psychologem a rozhodně si nenech namluvit že je to nějaká tvá prohra, není ten kdo si přizná že má nějaký problém a chce ho řešit je vždy vítězem 😉

@zoe1976 kuk tato cela diskusia je presne o tom istom
https://www.modrykonik.sk/forum/tema/chteli-jst...

priznat si chybu je umenie, teraz nasleduje naprava 😉 treba vyhladat odbornu pomoc psychologa! skor nez sa stane nieco naozaj velmi velmi zle a naspat to uz nikdy nevratis.
iste to nie je normalne a prirodzene spravanie, nezvladanie situacie, vychovy, nezvladanie samej saba, deti nie su zle, "zly" su len rodicia, chyba trpelivost, sebaovladanie a vlastne celkove pochopenie DIETATA a jeho vyvoja a zmyslania. Dieta neplace len tak zo srandy, uz vobec nie male babetko, place, lebo nieco potrebuje, ale nasilie to iste nebude. Samozrejme ze na dietati to zanecha nasledky, len tie nie je vidiet na povrchu, su niekde vnutri, ulozene, skryte ☹
Psycholog by ti s tym mal vediet pomoct, treba na sebe popracovat, potrenovat, pochopit dieta, jeho potreby a jeho vyvoj. Cim nervoznejsia matka, tym nervoznejsie dieta. Hlavnej je uvedomit a priznat si, ze problem je v matke a nie dietati.

veci, ktore si v uvode opisala, sa mne osobne citaju velmi tazko (takmer so slzami na krajicku, ako z nejakeho strasneho filmu), vypisem sem jeden uryvok z vyssie uvedenej temy:
"take nervy na mna prisli ze by som ho hodila do okna...alebo som ho na rukach pri hojdani tak stisla silno ze by som ho udusila ako had skrtic svoju obet...."
😲 Taketo spravanie je u mna neospravedlnitelne. Uz pri takejto myslienke si treba povedat STOP!

cim skor vyhladaj psychologa a snaz sa pred detmi ovladat, zapoj rodinu ako sa da, svoje nervy si vybi niekde inde, hlavne s detmi uz NIKDY netras!!!
V zahranici ale aj u nas sa to berie ako child abuse, zneuzivanie a tyranie a takyto rodic (clovek) ako kriminalnik putuje do basy. Ak by ta niekto nahlasil na socialku mozes prist o deti a sama skoncit za mrezami. Tvoje myslienky by nemali zajst nikdy k cinom (lebo od myslienok k cinom je len krocik), nie je hanba vyhladat pomoc. Tak to prosim neber na lahku vahu.
(ktovie, ako dlho to uz trva..........) 😔

JEDNO jedine zatrasenie s babetkom (dietatom) moze mat nezvratne nasledky!
zavazne poskodenie a opuch mozgu az smrt, uz bol medializovany nejeden taky pripad
(nevinne) trasenie s dietatom je naozaj velmi velmi nebezpecne
ide o syndrom traseneho dietata, SBS (shaken baby syndrome)

@zoe1976 Zalezi na tebe aka si povaha, ci si dost silna, ak ano mozes to zvladnut aj sama, ak nie musis si nechat pomoct. Myslim si, ze priliz velmi vnimas ten detsky plac, velmi si ho pripustas a to ta privadza do takychto stavov. Ale uvedomujes si ze je to problem, to je uz prva dobra vec. Takze ja by som ti poradila, ked vies ze ide o neopodstatneny hystericky plac dietata, snaz sa ho vytesnit ciastocne z tvojho podvedomia, proste snaz sa ho nevnimat tak intenzivne, akoby si ho nepocula. Chvilku to bude tazke, pretoze asi ta starsia bola zvyknuta mat stale pozornost iba pre seba, ale postupne sa nauci ze revom si nic nevynuti. Ak sa nechas takto uniest, deti budu len horsie, trasenim, kricanim a bitim dosiahnes len pravy opak, decka budu este horsie. Zas netvrdim ze moj syn nikdy nedostal po zadku, asi 1-2 krat skusal kam az moze ist a uz ked velmi prehanal tak som mu capla, nie silno, nepotrebuju citit bolest, je to skor hanba. Dnes ma takmer 12 rokov a skusa stale, sice uz nie revom, ale kadejakym citovym vydieranim... 😀 😀 😀 ale naucil sa zbytocne nerevat ked bol maly lebo on casom sam zisti ze sa len unavi a k nicomu to aj tak nevedie. Ked uz deti zachadzaju pridaleko je dobre zmenit hlas a intonaciu ako varovanie, tieto zmeny neverila by si chape okrem syna aj moj manzel 😀 Hlavne seba musis ovladat, krik a dvihanie hlasu sa tiez nesmie stat beznym, pretoze to potom straca ucinnost. Predpokladam ked si malu "odkopla" to bolo urcite preto ze si mala babatko na rukach, mozes si v takej chvili k nej cupnut a povedat jej "Milacik, polozim babatko aby spinkalo a budeme mat za chvilku cas iba pre nas dve, ak chces, pod mi pomoct, mozes mu hrkat hrkalkou a to skor sa budeme hrat." Ak malicku zamestnas s tebou nebude jej dlho cakat, lebo deti cakat nevedia a bude tiez spokojna

@zoe1976 KEby sme nežili na Slovesnku, tak by som ti poradila chod ku psychologovi. Ale popravde, ja ked som mala problemy ešte v prvom tehotenstve, s nesvladatelnym strachom, a chcela som to riešiť touto cestou, neda sa to, pokial nemaš strašne vela penazi, na sukromneho psychologa, tam jedna sedenie jedna terapia sotji nehorazne peniaze, ja som si to dovoliť nemohla, a klasicky psycholog v nemocnici, ti podla môjho nazoru nepomôže. Objedna ťa raz za mesiac, potom tam čakaš 2 hodiny v čakarni, napriek tomu že si na určitu hodinu. Odišla som odtial nervoznejšia ako prišla a nepomohla mi teda vôbec. JE to take ťažke, ked je tu taky užasny system, že jedine, čo tu na slovesnku vedia, je, predpisať ti nejake antidepresiva a mať od teba svaty pokoj ☹ Skutočnej pomoci, ktora by riešila problem od korena sa tu bohužial nedočkaš.... Čo ti poradiť?skus v tom amoku, na chvilku zastaviť a spytať sa, či to nebudeš o chvilu lutovať. Viem, je to ťažke, ked si v tom švungu. Ale treba skusiť sa ovladať, a sama sa vyliečiť, ked už sa ti tu nedostane pomoc od odbornikov. Skus sa chvaliť za každu zvladnutu situaciu, za každy pokrok vpred... Nesustred sa na to zle čo sa stalo, ale sustred sa na každy pokrok, stale si hovor, ake je užasne, že si zvladla situaciu, ktoru by si pred tyždnom riešila krikom pripadne fackou. Alebo skus samu seba nastrašiť. Neviem či to zaberie, ale mna tak napadlo, v siutacii ked maš nervy, predstav si, že je v tvojom byte socialka (možno blbe, ale ak pomôže stoji to za to) Predstav si, že ak udrieš teraz svoje dieťa a oni to uvidia, tak ti ho zoberu a ty budeš bez neho. Neviem teraz či neradim blbo, či ma tu niekore kočky neodsudia, že ťa strašim, ale to ja nechcem, nechcem ťa strašiť, len proste je lepšie si to imaginarne predstaviť a chovať sa tak ako by to bolo, ešte pred tym ako to bude realitou. A možno časom si to už ani nebudeš musieť predstavovať. Ale takto zistiš, že ten plač a zurivosť dieťaťa ešte niesu take zle, ako keby si mala byť bez neho uplne. JA mam napr problemy s mojimi prehnanymi strachmi, a ked synček urobi niečo čo je v mojej mysli nebezpečne, tak ma tiež chyti taky menši rapel, a ja na neho kričim, nech to už nikdy neurobi. Ale potom si predstavim, nejaku katastrofu, napr čo by som robila, keby na nas niekto znodil atomovku (priklad) a v tom momente si uvedomim, že by som ani v naznaku neriešila tie blbosti, ako riešim teraz. Vždy si treba predstaviť tu horšiu variantu, oproti ktorej si na tom vlastne ešte celkom dobre

potrebujes oddych troska, to je od prirody ze zena si toho zoberie moc na plecia a nezvlada to a to je aj s tebou ak si to uvdomujes ze robis nieco zle.... nemyslim si ze si zla mama myslim ze si dobra ze si to aj priznas 🙂 chod von s kamaratkami a trosku si daj oddych. ja mam dvojicky a viem co prezivas 😅

Fúha...neprináleží mi niekoho posudzovať, to nie. Určite je vela takých matiek..nehovorím, že zlych - ty nie si zlá, ak si si chybu priznala a trápi ťa to. Ale....napr. včera v obchode jedna maminka na svoje dieťa kričala, že jej ide na nervy a že jej dá facku, zase nejaká iná mamina kričala po svoejj dcere " darina ty prašina"- až mi zle prišlo 😔 😔 😔 , nejaká starká na svoju vnučku kričala na celé mesto, že pojde do pekla, že ju Boh potrestáa azhorí v tom pekle...... toto mi pripadá choréééééé. Až mi zovrelo žaludok. Nikdy by som nedokázala na svoe dieťa takto gániť a nie jej ešte ublížiť...a vieš prečo? Ked mala ani nie mesiac, boli sme v nemocnici....asi dva mesiace..videla som tam deti s onkolog,ochorením, matky s detmi, ktroé v nemocnici trávili mesaice a mesiace, deti, ktoré čakali na to, že o chviločku príde ich čas..... uvedomila som si, že mať zdravé dieťa ( moja mala "len" apnoické pauzy), nie je taká úplná samozrejmosť. Pozri sa na svoje detičky a bud rada, že su zdravé, že ich máš. Oipakujem, nie si zlá matka.......miluješ svoje detičky, tak sa naštartuj a rieš tento problém. Určite by som zašla za psychologom, to je jasné!!!!!!!!!!!!!!!!! Drž sa!!!

je to narocne s dvomi malymi detmi, prvy rok byva kriticky, potom uz je dobre... treba vypadnut von, co najcastejsie, vykaslat sa na domacnost, neporiadok, ist medzi ludi, prist na ine myslienky... neviem ci mas okolo seba kamaratky s detickami, ak nie, zober deti, chod do materskeho centra... vecer nechaj deticky ockovi a chod vypnut von s kamaratkami, odreaguj sa... ked si nervozna, odid od deti, predychaj, o par minut ti bude lepsie... mozno to zvladnes aj bez odbornej pomoci, ak nie, nehanbi sa ju vyhladat... o chvilocku ti pojde starsie do skolky a bude to jednoduchsie, zacnes si to viac uzivat 🙂 drzim silno palce 🙂

prežila som to isté, doteraz sa hnevám na staršieho syna hoci za nič nemôže je to vo mne, koľko som sa natrápila, bola som na deti sama, tak ťa viem pochopiť, no s odstupom času si začínam uvedomovať a ľutovať všetko zlé čo som urobila, veľmi sa na seba hnevám, a teraz keď sú deti väčšie tak si vážim čoraz viac, čas prejde veľmi rýchlo a deti ti vyrastú, užívaj si každú chvíľu ak môžeš, hoci si vyčerpaná a unavená. Ak je to ťažké porozprávaj sa o tom s niekym aby ti pomohol s detičkami, ak to je veľmi zlé, zájdi za psychologičkou

@zoe1976 ahoj, dokonale ťa chápem, pozri si vek mojich detí...prežila som niečo podobné ako opisuješ...mala som stavy na pokraji nervového zrútenia...staršia dcérka prekonávala v 2 a pol roku obdobie vzdoru a u mladšieho synčeka v 4 mesiacoch vrcholilo kolikové obdobie...a okrem toho -neustále sme s ním behali po vyšetrenich, riešili sme zdravotné problémy...aj ja som bola sama na obe deti celý deň🙂 mm chodil domov až v noci ... keď detičky spustili plač, tak vždy obaja naraz...tiež som dcéke párkrát capla po zadku, aj som na ňu resp. na nich nakričala, nech sú už ticho) ale dosiahla som ešte väčší rev ... vytúžený kľud bol v nedohľadne...a ja milujem svoje deti, sú môj život a dlho som na ne "čakala" (o to viac som bola potom z toho všetkého smutná a neraz sme potom plakali všetci traja- každý pre inú príčinu ...skrátka, bola som vtedy tak vyčerpaná, že som tiež uvažovala o návšteve odborníka - mala som dojem, že už ďalej nevládzem, ale na rozdiel od teba som mala tieto stavy častejšie 😉 ...nielen raz do mesiaca...pomohlo mi, že som odišla na dva mesiace (bolo to v zime- tuším január, február) k mojim rodičom a môj manžel chodil za nami (našťastie nie je to tak ďaleko...) a vlastne mi to navrhol on, keď som mu povedala, že čo nevidieť budem vrieskať aj na neho a nielen na deti...jednoduché riešenie ...s odstupom času toto obdobie vnímam ako veľmi náročné a nemala som vtedy vôbec čas- na nič...a predsa len človek potrebuje aj troška času pre seba...možno, ak by som nezmenila prostredie a nebola s mojou najbližšou rodinou, tiež by som vyhľadala pomoc odborníka...
potrebovala by si si oddýchnuť a zregenerovať a keďže deti ti nedoprajú ani chvíľku voľna, tak choďte oddychovať spolu - von... nič nie je lepšie a hlavne je na to vhodné obdobie...aspoň pre mňa to bolo ako balzam na dušu, keď som prišla z toho dlhšieho výletu v zime od našich... 😉...ťažko sa radí, ale možno by ti prospela aj spoločnosť iných mamičiek, ak môžeš ísť do materského centra využi to, je to super rada...alebo si nájdi "priateľku" na spoločné kočíkovanie (aj tu na MK je taká téma - kam s deťmi?)...ale toto boli také návrhy skôr z hľadiska prevencie, aby si bola kľudnejšia a hlavne vyrovnanejšia...
....a čo robiť, keď už si vytočená do "biela"?...naozaj platí zásada ...všeobecne, t.j. vždy ...hlboký nadých (ako keď ideš kričať...), zavri oči a narátaj do 10 (stačí aj menej, ale pomaly) a kľudne môžeš aj nahlas (a poriadne, ak sa ti zdá, že chceš ten krik, či plač prekričať, tak kľudne...)...otvor oči a...potom reaguj...aj hádzanie vecí funguje (veď to radia aj psychológovia...), len toto som neskúšala, lebo čo ak nebudem mať poruke vhodnú vec na hodenie...bála by som sa, že môžem niekomu ublížiť...
Inak priznám sa tú radu -rátať do desať a až potom reagovať- využívam do dnešných čias (a nielen doma, už aj v práci 🙂..)
...a úplne na záver, posledný návrh...povedz to svojmu manželovi, ako zareaguje 😉 ...držím ti palce, aby si to zvládla a želám pevné nervy 🙂...či už to zvládneš vlasnými silami alebo aj s pomocou odborníka..

Tu ma napada, len jedna rada, ktoru som niekde citala...vtedy ma pobavila, ale nieco na tom bude... Ked mate hnev, chodte vedla do izby a boxujte do vankusa :DD teba hnev prejde a babatku sa nic nestane..

A to ze malu obcas kopbes ci sotis....no to sa mi vobec nepaci....si normalna? Co chces aby z nej vyrastli?

ja mam sice iba jedno dieta, ale mali sme silne koliky, ktore boli kazdy den a tri-styri hodiny vkuse. uz som samozrejme nevladala a psychicky som bola uz troska, neplakaval len vecer ale niekedy aj cez den. a ako vravi boska79 isla som do inej izby sice som hadzala hrnce, varechy, vsetko co mi prislo pod ruku a tym som sa ukludnila, k malemu som sa vratila s usmevom 🙂

ty musis okamzite riesit situaciu vyhladanim lekarskej pomoci. uvedomujes si svoj stav a preto musis konat.to co si popisala je alarmujuci znak,ze dochadza z tvojej strany k vaznemu tyraniu deti.kde su tvoji blizki?manzel,pripadne rodicia ci svokrovci ked su lahostajni k tomu co sa deje? 😕

http://babetko.rodinka.sk/zo-zivota/rodicovske-...
myslim, ze ani jedna z nas nie je dokonala a kazdej z casu na cas prasknu nervy ☹ aj ja ta uplne chapem. Tiez mi nema kto pomoct. Mm v praci, moja rodina je daleko a byvame sice so svokrovcami ale svokre by som dieta nezverila ani za nic. to je vsak do inej temy 😀 teraz uz je to lepsie ale kym bola dcerka mensia tiez som uz bola na pokraji zufalstva ked neprestavala plakat a bolo len otazkou casu kedy pride svokra hore, postavi sa do dveri a pozerala na mna ako na neschopnu lebo jej deti nikdy neplakali 🙄 🙄 to bola jej forma "pomoci". mne pomahalo pocitanie do 10 a hlboke nadychy aby som sa ukludnila 😉

presne viem o com pises ja som si ce lekarovi nesla ale ked bolo naozaj zel male som dala do postielky aby sa im nic nestalo zvrela dvere a vybesnila sa napriklad na vankusi vykricala vyplakala alebo som zdvihla telefon a postazovala sa manzelovi je to naozaj tazke ak nedokazes takto ventilovat zlost urcite chod k Dr. ten ti pomoze
ked pride MM z prace daj mu deti zober nejaku hudbu trebars v telefone a chod sa prechadzat na korcule alebo na bicykli nejako sa odreagovat viem ze toho casu naozaj neni ale robota ti neutece a ten oddych naozaj potrebujes najdi si nejaky konicek ktory mozes robit ked deti spia mne to obrovsky pomaha
tiez som s deckami vacsinu dna sama a mladsia mi do pol roa cez den takmer nespala
musis si najst nejaku cestu drzim ti palce nech to vsetko dopadne OK

Urcite co najskor vyhladaj odbornika ... kym naozaj neurobis nieco co by ta potom mrzelo mozno aj na cely zivot. Dost dlhy cas som zila v zahranici a tam takmer kazda rodinka mala nejakeho toho "svojho" psychologa alebo psyhiatra za ktorym obcas skocila len tak sa vyrozpravat alebo poziadat o radu. A nikto ich nepovazoval ani za blaznov ani za nejako chorych ludi. Jednoducho pre nich tito odbornici boli normalnou sucastou zivota ako pre nas lekar, zubar a podobne. Nie je hanba ak clovek poziada o radu, skor ak sa tomu brani a nadalej sa presviedca ze to vsetko zvladne aj sam aj ked kdesi vo vnutri citi ze to tak nie je. Taky maly prvy krok si uz urobila .. to ze si o tom napisala aj ked len na tuto stranku, dalsi by si mala urobit ten ze bez akejkolvek hanby by si za niekym mala zajst a poradit sa co s tym dalej. Podla mna - nech si vravi kto chce co chce - neexistuju rodicia ktorim obcas neprasknu "kvoli detom" nervy ale su hranice za ktore nikto z nich nesmie prejst. Ak citis ze tvoje hranice sa posuvaju coraz dalej nevahaj a necakaj ze ti poradia kamaratky alebo len ludia z tvojho okolia. Podla toho co pises uz sa asi pomaly v tomto smere prestavas ovladat a to je velmi zle. Nedopust aby sa ta tvoje deti bali, ved si urcite ich milovana maminka. Urcite poziadaj o radu nejakeho odbornika v tomto smere aby si si spolu so svojimi detmi mohla vychutnavat kazdy den bez toho aby si vecer ukoncila den s pocitmi o ktorych si pisala aj tu. Drzim palce aby si nabrala odvahu za niekym takym ist a aby si to vsetko zvlada.

Ja mám doma trojročnú slečnu a 3oj mesačné bábo, takže presne si viem predstaviť ako to u vás vyzerá. Sarah ostala príchodom bábätku upišťaná, ujačaná, reve za hlúposti, prvý mesiac jej cvrkalo, druhý mesiac nechcela chodiť do škôlky a teraz začína robiť zle Lianke. Vôbec si nechce dať vysvetliť a robí presne naopak to čo jej poviem. Nemôžem sa od nich ani vzdialiť, lebo sa bojím, že kvôli blbému čúraniu príde menšia o oko 🙄 . Do teraz som sa držala, ale minulý týždeň sme boli všetky nachladnuté, k tomu vonku pršalo a Sarah sa nudila. 3x sa zahnala na Lili plastovou stoličkou, potom ju švihla aj po mne. Napomínanie nepomáhalo, tak dostala facku. Nič strašné, ale keďže ju nebijem, tak zostala veľmi prekvapená. Samozrejme, že ma to mrzelo, ale už som bola naozaj nahnevaná. A teraz k veci. Ak už cítim, že by som jej najradšej naložila, tak si riadne buchnem do stola, do steny-čo je tvrdé v okolí. A ono to fakt pomáha. Ja mám to šťastie, že Sarah mi chodí na 4 hodiny do škôlky, potom ide spinkať a poobedie sa snažím byť s deťmi stále vonku, lebo vtedy sa nemusím báť. Keď je doma, tak jej vymýšľam zábavky a akonáhle príde manžel domov, tak mu jedno dieťa cestuje rovno do náručia. Ak má nejakú robotu, tak nech sa páči. Sarah sa apoň zaučí niečomu novému 😀 . Ja tiež doma varím, priem, upratujem..... a to pri dvoch deťoch.

A samozrejme pokec s lekárom ti neublíži. Určite tam zájdi. A ešte odporúčam homeopatiu Sedatif PC. Je na dobrý spánok a uvoľnenie sa a pri tom neutlmuje. Ja som ho brala po narodení Sarah, lebo som bola v depke.

@zoe1976 píšeš, že tie stavy mávaš občas. neskúšala si sa sledovať kedy? ja napríklad som strašne bezdôvodne nervózna cca týždeň pred menštruáciou. sama seba niekedy nechápem, vadia mi také veci, ako mi nikdy inokedy nevadia. ale naučila som sa to nejako zvládať - vedome sa ukľudňujem, počítam do desať, idem von.... sem tam sa stane, že vybuchnem, vyziapem sa, ale už aj rodina to berie tak, že mamka bude mať svoje dni 😀 .
skús sa sledovať, keď to na teba príde, tak vedome zastaviť svoje konanie. nie je to jednoduché, ale dá sa to. už to, že si to uvedomuješ a priznávaš, je prvý krok k úspechu. držím palce 😉

to starsie dieta daj do skolky od septembra....to ucite pomoze, ty budes mat viacej casu, menej nervov. Dovtedy ked sa ti ma kto postarat o ne - skus vypadnut aspon na chvilu z domu - bazen, nakupy, korcule...to je uplne jedno co...len odist prec a bude dobre.. A hovor si ze je to obdobie ktore zachvilu prejde a za par dni to bude ine.....

Pokial mas tu moznost, zajdi za psychologom.

skús to sledovať ako Ti radí renab ak by si taketé tenzie mala spojené s predmenštruačným syndrómom - nie si jediná - na toto veľmi dobre zaberajú prírodné homeopatické kvapky Mastodynon - poradila mi ich lekárka na Mamografe - lebo sú aj vynikajúce na bolestivé prsníky pred menzesom, ale kámoške tiež pomohli - mala také predmenštruačné nerváky nezdôvodné, ale musí sa to brať niekoľko mesiacov pár kvapiek denne

Mas to velmi tazke..... 😒 Jednoducho je toho na teba viac ako vela, teda az PRILIS VELA, musis niest zodpovednost za vychovu deti, vedenie domacnosti, rodiny, starostlivost, proste uz potrebujes vypnut a nemas kam skonopit a ani pomoc od nikoho nemozes ocakavat ! Zisiel by sa relax, nejaky oddych, samozrejme ze nemas kde dat deti, ked si na vsetko sama. Skus prehovorit s manzelom a poprosit ho, ci by sa nepostaral trosku o svoje ratolesti, ked pride z prace a ty vypadnes von hoci aj na prechadzku, do prirody, len tak na cerstvy vzduch a odbremenis sa od rodinnych a mamickovskych povinnosti.
Teraz je leto, ponukaju sa pobyty, relaxacne aj v ramci rodiny v okoli termalnych kupalisk alebo kupelov, horske chaty, skuste vypadnut vsetci s detmi aspon na predlzeny vikend, alebo niekam do hor na prechadzku pocas soboty-nedele, pripadne ked manzel bude mat volno. Urcite vam vsetkym padne vhod odist na par dni z domu a vyhodit z hlavy vsetky problemy, ktore vas zatazuju a odbremenit sa od denno-dennej prace.

Starsiu 4-rocnu daj urcite do skolky, spozna novych kamaratov, aktivity, nauci sa travit cas inak ako doma, lebo je na skolku uz davno pripravena a potrebuje kolektiv, kde si 'vybije' svoju energiu, niektore skolky pracuju aj pocas prazdnin(pripadne mlade opatrovatelky) a budes mat cas na svoje mensie baby, budes sa mu moct naplno venovat pocas celeho dna, zaroven si aj spravis domace prace, oddychnes si, pojdete na prechadzku. 🙂

Co sa tyka tych tvojich 'vybuchov' ked pocitujes tento typ depresie, zavri sa do izby a vyplac sa, mozes aj kricat na plne hrdlo/pripadne do vankusa, ako ti je lahsie, potrebujes to dostat zo seba von. Ked budes mat cas porozpravaj sa so svojim lekarom, predpise ti nieco na upokojenie a posle ta dalej k odbornikom. Urcite to stoji zato sa porozpravat a zverit sa mu so svojimi problemami, aby to neprerastlo este do vyssieho stadia a casom si to neolutovala a nikomu neublizila.

Nad tymto stavom treba pracovat a zverit sa aj manzelovi a ulozit mu na 'hlavu' zopar povinnosti, lebo niekedy si muzi myslia, ze ked zarabaju a pracuju na plny uvazok mozno aj nad ramec toho co by mali, tak nie su povinny prilozit 'ruky k dielu' a postarat sa pocas ich volneho casu aj o svoje dietky. Takze aj na neho zver urcitu zodpovednost, lebo aj ty pracujes a hoci si na materskej neznamena ze si 'valas sunky' ale makas od svitu do mrku a je toho uz na teba az prilis VELAAAA. 😒 On sa aspon odreaguje v praci, ale ty sa nemas kde odreagovat a vypnut, aby ti mysel neupierala len na 'mamickovske' povinnosti.

Drzim silno moc palce, aby sa to vsetko vyriesilo a nasla si ten pokoj a pohodu/relax, ktora ti tak velmi chyba, potom napis, ako sa ti dari ako napredujete. xxx

no moj nazor je ak niekto tvrdi ze nidky taketo pocity nezazil, tak klame, a ak fakt nie tak potom neni clovek ...mozno svatec alebo ma zlate nervy...zatial by som to nenazvala poporodnou depresiou, ale oddychnut urcite potrebujes, aj ked nepoznam tvoju situaciu a neviem ci si to vobec mozes dovolit ...ak si nevyspata, nevladzes, nevies sa upokojit, ...a pod, nie je hanba mat po ruke lexaurin..nemusis brat stale, ale ked potrebujes..na zaciatok mozes skusit aj volnopredajny guaracujan, ci obycajny medovkovy, lubovnikovy caj , ci bylinkove pripravky...ak kojis, urcite lepsia volba ak ozajstne sedativa...ci antidepresiva...

mne na RD s dvoma deťmi pomohla jedna vec,ked mi už šibalo zo stereotypu ,tak som sa dohodla s manželom,že každý štvrtok o 16tej vypadnem z domu a on ostáva s deťmi aj keby traktory z neba padali 😉 a nekompromisne som toto robila,šla som do obchodov,na kávu s kamoškami,ku kozmetičke,do kostola...,3-4hod. bez detí mi pomohli nabrať energiu na další týždeň....trochu ma zaráža,že niektoré napíšete nemám deti kde a s kým nechať,majú predsa otecka a aj on musí pochopiť,že chlap príde z práce a má pokoj,ale žena na MD.RD má prac.pohotovosť 24hodín a toto sa jednoducho nedá zvládať,žiadajte od manželov pomoc