Bojím sa, že v hneve ublížim deťom. Čo s tým?

toto som zazivala ja ked som bola mala...nikdy som to matke celkom neodpustila aj ked to mala tazke, sama s dvoma detmi...najdi pomoc, urob hocico, ked uz budes uplne bezradna tak chod na balkon sa vyvetrat ,alebo sa oplachni studenou vodu ale deti nebi....v dnesnej dobe su este stale bohuzial matky ktore svoje deti biju schvalne, lebo si myslia ze takto ich vychovaju...ty si aspon uvedomujes ze nerobis dobre....ale fakt to zmen, lebo deti budu trpiet, budu utiahnute, malo sebavedome a teba to bude zozierat cely zivot...vela sil prajem

@pink_lady tak ja som toto este nezazila....a nie som svatec a ani nemam zlate nervy....mam len stale pri sebe niekoho, kto mi v pripade nudze pomoze.......svokrovci byvaju vedla, mm pracuje z domu....viem, je to ina situacia ako riesi zakladatelka, ale ty si napisala, ze kto to nezazil, klame......ja teda nie... 😉
tiez is myslim, ze to uz nie je sranda a treba vyhladat pomoc....a minimalne viac do prace zapriahnut manzela 😠

Ahoj myslím si že máš toho viac na svojich ramenách ako unesieš, jednoznačne zapriahnuť manžela. 🙂

Vyzera to naozaj ako poporodna depresia... Viem ake to je a chapem ta.
Podla toho co pises, necakala by som, ze sa to zlepsi same. Treba vyhladat odbornika... zacala by som dobrym psychologom. Ten ti povie, ci sa to da riesit terapiou, alebo ci by bolo vhodne nasadit liecbu v spolupraci s psychiatrom.
Ja som chodila len k psychologovi, kedze som kojila a nechcela som brat lieky, ale v mojom pripade to stacilo.
Urob to kvoli detom a aj kvoli sebe! Predstav si, ako ti to pomoze a znovu sa vratis do normalu, nebudes mat tieto pocity a zacne ta to s detmi znovu bavit.
Pozitivne je, ze si si tento stav priznala! Urcite s tym chces nieco robit. Preto naozaj nevahaj a zacni co najskor. Ja som sa zbytocne trapila niekolko mesiacov, kym som to zacala riesit. Mohlo mi byt lepsie uz ovela skor.
A sucasne s tym pories otazku, kto ta vie odbremenit, pomoct ti s detmi. Pises, ze ti nema kto pomoct. Ale porozmyslaj o nejakych inych moznostiach, mozno ta nieco napadne. Urcite si skus najst cas aj pre seba! Kazdy den tak pol hodka niekedy staci.
Plus si skus najst kazdy den nieco, co spravis pre seba a z coho budes mat radost. Vela takych veci sa da robit aj s detmi.
Je to v tychto chvilach zivotne dolezite.
Mne este pomohla jedna vec. Ked su veci uz neunosne a mam 'nervy' na malu, tak VYPINAM 🙂 Proste ako keby vypnem mozog, na nic nemyslim, neriesim danu situaciu (okrem zivotne dolezitych), nevidim a nepocujem. O chvilu vacsinou ten problem pominie a fungujem dalej. Je to moja obrana voci vypatym situaciam. Tiez sa mi stane, ze na malu sem tam nakricim, ale vdaka VYPINACEJ strategii je to uz zriedkavo.
Drz sa!

nejdem Ta odsudzovat, mam deti s odstupom 2,4 roka. Je to hrozne tazke. Tiez obcas nakricim a som prisna. Nie vsak za hluposti. Ked sa syn narodil, tak mal prvych 6 mesiacov priserne koliky. Plakal od rana do vecera. Prislo mi, ze je moja dcerka "odstrcena", nemala som cas sa jej venovat ako pred tym nez mala braceka. Aj u nas boli nervy, ale nikdy som nemala chut svojim detom ublizit. Preto Ti radim, chod k lekarovi, problem "uplakanych deti" to sice nevyriesi, ale aspon budes ten plac zvladat s vacsim kludom. Starsia iste ziarli, skus ju vzdy vecer zahrnut mojkanim, trosku ju v tomto rozmaznavat a neboj, ked pominie jej sok, ze nie je v tvojom zivote jedina, bude zasa dobre. Drzim palce, aby si toprekonala.

Chápem ťa, mne sa to tiež občas stával.. nod ala som si závazok, že s bábatkom sa netrasie, viem, aké to je nebezpečné. Niekedy mám strach aj sama pred sebou, bojím sa, aby som v hneve niečo neurobila strašne zlé.. ale ak ťa to poteší, ak bábo trošička podrastie, bude to lepšie. Môj prvé tri mesiacelen plakal a plakal,, starší strašne žiarlil.. teraz má bábo vyše roka a je to vela ovela lepšie a kričím menej, aj ked, občas sa stane, že vrieskam ako totálny debil a bezzmyslu, lepším sa

prosim ta, nikdy neprenasaj svoje nervy na deti ! starsia dcera si to uz isto pamata ....skus sa inak ventilovat, nie na detoch ..

Vyhľadaj odbornú pomoc, no a nikdy sa nevyvršuj na deťoch... Veľmi im do života ubližuješ.. ☹ ☹ ☹ ☹
Pozri ak Ťa chytia nervy radšej odíď preč, nechaj ich manželovi, babke, susedke... proste radšej sa choď prejsť niekde po meste a ukľudniť sa ako by si znova mala udierať svoje dieťa...
Hlavne to rieš, povedz to manželovi, ak Ťa nepočúva, kľudne /toto Ti dovolíme... 😉 / treskni jemu, z tohto sa on spamätá, horšie sú tie spomienky čo má isto už Tvoja 2,5ročná dcérka... Ak si to už nazapamätá vedome do života, bude to v podvedomí vedieť... Proste rieš to. Fakt keby si jej dala na zadok, lebo je veľmi neposlušná - pochopím, máš toho veľa... ale nie ju mlátiť a zvlásť ak sú to Tvoje nervy... Toto nie je zdravé, psychológ by Ti mal pomôcť tieto situácie zvládať.. Držím palce, to čo sa na Tebe prejavuje je pravdepodobne dôsledok vyčerpania a únavy... Len fakt posledný kto by si to mal odnášať by mali byť Tvoje vlastné deti... ☹ ☹

Vždy keď som citila napätie,bola nervozna (prešli sme si velmi intenzivnymi kolikami) som radšej malinku (keď bola babo) dala do postielky, alebo hupacieho kresielka a ja som sa išla predychať nachvilu do inej miestnosti a ukludniť sa napriek teda hysterickemu plaču malinkej. Radšej ako ňou nebodaj zatriasť..Ma 2 roky a po zadku ešte nedostala. Ano zakričim keď som nervozna, ale našťastie to často nie je. Skôr vysvetlujem a s dcerkou sa o spravani aj dodatočne porozpravam.

veľmi smutné...prečítala som si to a ma to normálne rozplakalo ☹

no najlepšie by bolo vyhladať odbornu pomoc,kym nie je neskoro 😔 ,ja mam už takmer 3 ročnu dcerku/bude mať tri roky v july/a starši syn ma 12 rokov,su fakt dni ked nevladzem,som z nich totalne unavene,u nas je hotovy blazinec,rano o šiestej obidvaja vstanu/ako keby sa dohodli/,synovi idem pripraviť do školy desiatu,kym su spravim jeden chlebik musim aj päť krat k nim skočiť,všade sa len škrekot ozyva 😠 😠 ,som z nich nervozna,včera rano malej robil stale zle,ona vizula papuču hodila po nom,on schmatol papuču a trafil jej ju rovno do hlavy,som myslela že ho riadne prefackam,a toto tu byvalo každe rano,on pride zo školy,vidi že mala spi a on ju musi just zobudiť,aj dnes som povedala chlapovi že som z nich už na nervy,že už čochvila skončim na psychiatrii 😔 a on že či je to až take zle 😒 no to je hrozne ☹ 😖 ,v poslednom čase som z celeho dna znechutena,otravena 😖 ,včera som synovy povedala,že kedže sa to spravanie voči malej nezmenilo a ja skutočne nemam chuť ani naladu sa hned z rana rozčulovať 😠 a behať aj päť krat z kuchyne do izby kym mu spravim desiatu že si tu desiatu bude chystať sam 😵 a on na to a to ako sam 😕 😨 ?noo 😵 ,tak rano sam si desiatu schystal,ja som s malou ešte ležala 😵 ,v klude odkračal a bolo v dome ticho,naša mala byva strašne zla,ona aj do rana byva päťkrat hore a aj z toho je človek psychicky vyčerpany,uvidiš bude lepšie,začni zapajať trošku aj rodinu aby ti pri deťoch pomohli,a hlavne ak sa ti da tak trošku odpočivaj si vyčerpana

na mna ked to pride, opakujem si stale dookola, ze ja som tu dospela a ja nesmiem stratit nervy 😀 a opakujem si to dookola, ze aj tak tym nic nedosiahnem, ze stratim nervy, som dospela osoba, musim to dieta (v tvojom pripade deti) zvladnut a zase odznovu: ja som tu dospela, ja nesmiem stratit nervy .. 🙂

nič v zlom, ľutujem tvoje deti aj teba. vyhľadaj pomoc, lebo z tvojho príspevku cítiť, že ich miluješ. a prinajmenšom, spomeň si na tento svoj príspevok, otázku pre nás, zakaždým, keď ti prasknú nervy, prešla som si podobným, ale do konca života si budem vyčítať, že som sa nezmenila skôr. vieš sa zmeniť, len ti za to niekto musí stáť. verím, že sú to tvoje deti. prosím, neubližuj im, prosím!

@zoe1976 ahoj, keby kazda zena, ktorej raz za cas prasknu nervy a nakrici, pripadne capne dieta, mala sediet u psychologa, boli by tak nabite cakarne, zeby sa v nich nedalo ani prdnut 😀 😀 😀 😀 😀 😀 len pokoj, starsiu je potrebne nechat sa pohadzat o zem, nevsimat si.... nie vzdy sa to da, chapem, aspon niekedy to skus 😅 😅 a modli sa, aby cim skor odisla na vysoku skolu 😀 😀 😀 😀 😀 😀

Mne to až tak na psychiatra nepríde, ani na prášky. Príde mi to ako vyustenie nervov a nezvládnutie svojich vlastných emocií. Nie dobré, ale nič neobvyklé. Byt mamou je náročné. Od mala sa učíme starat o bábiky, varit im, prebalovat...ale tie sú dobré ako med 🙂 Osobne to nevidím tak zle, že by si to nemohla nejakou sebareflexiou zvládnut sama.
Ja napríklad si občas kuknem niečo také srdce rvúce. Niečo na štýl modré z neba, len v inej podobe- film, dokument. A ked moje dieta plače, hnevá, vrieska...tak sa kolko krát na nu kuknem, 20 krát sa nadýchnem a poviem si že hlavne že je zdravá a šikovná.
Dokonca si kolkkrát v takejto sitácii spomeniem na to, že presne takto som sa chovala ja ako malé vspurné dieta. Uplne sa vidím ako malá, čo vreští, hnevá, robí prieky, hádže sa o zem a mama ma ignoruje. A tak vreštím viac, vzdorujem a nakoniec ma to prejde. Ako dietu mi to nikdy neprišlo "že ide o život", ale len ako že som malá a toto je jediný sposob vzdoru. Ale ked som dostal po zadku tak sa ma to dotklo, rovnako ako mamin krik.
Kolko krát som si pri malej vravela, že je to ako súboj kto z koho, alebo že tu sitáciu musím vyriešit stoj čo stoj. Ale prišla som na to že nemusím! Nie tak ako som is myslela doteraz. Len kukám, robím si svoje, alebo odídem a ked s tým prestane tak sa obímeme a nejak sa zabávame, "pracujeme". Stálo ma to úsilie dojst k takému kludu, ale vravím si aspon že je zdravá a krásna 🙂

Nervy z času na čas pracujú u každej z nás. Každá to riešime inak. Málokto má dokonalé deti, dokonalého manželka a dve starké poruke. 😉
Osobne by som radila nájsť si spriazdneného psychológa. Nejde o prášky, ale o možnosť vyžalovať sa, hľadať nestrannú radu a pochopenie, a aj ubezpečenie, že nie si sama a jediná s takýmto problémom.
Som nesmierne rada, že už mám takéto obdobia, či stavy zasebou. Mňa veľmi zmenila choroba a strata našeho synčeka, ktoý bol vytúžený, očakávaný a milovaný. 13 mesiacov bojoval o svoj život. Prežili sme si ťažké chvíle, videli príliš veľa bolesti a tak už nestrácam nervy pre maličkosti. Robíme maximum pre spokojnosť našich detía naozaj sa vyhýbame úspešne fyzickým trestom, kričím minimálne. Mám slabé chvíle, ale nič nestojí za smútok detí.
Práve včera som bola unavená ako kôň, dieťa zle spalo v noci, cez deň kopa práce s ňou i pracovné povinnosti. A ako som sa vracala domov a premýšľala, čo s ňou ešte budem robiť pokým pôjde spinkať, stretla som mamičky s postihnutými detičkami. Vtedy som sa prestal ľutovať, zasa som sa tešila na moje šidlo. Tie maminky si neoddýchnu nikdy, im deti nevybehnú za kamarátom, nepohrajú sa samé, nepôjdu do školy. Možno to znie ako klišé, ale fakt je to také POZOR!!! Čo sa sťažuješ, máš krásne zdrané náročné deti a deťmi budú len chvíľku!
Ak môžem poradiť, nenechávaj tú beznádej a blbé pocity v sebe klíčiť. Vyhľadaj pomoc. Ty si zaslúžiš byť spokojnou matlou a tvoje deti si zaslúžia spokojné a kľudné detstvo so spokojnou mamou.
P.S.Dobrý psychológ môže pomôcť aj s fintami na zapriahnutie manžela. Hľadaj aj kamarátky, maminky v materskom centre. Niekedy ozaj stačí len sa dobre vyrozprávať, posťažovať a zistiť, že nie si jediná a divná. 😉 😉 😉

mam 3 chalanov a volam ich demolacna cata .. nie je den, ked mi nieco neznicia, poskodia, vyhadzuskrine, strasne sa pobiju a podobne...

mne osobne pomahaju kamoky, kt. sa mozem aspon pozalovat a v roku dvojek som nasla modreho konika a ten mi zachranil moj dusevny zivot, teraz som vdacna aj za sukromku, kde mam spriaznene duse a mozem sa pozalovat...
hlavu hore bude lepsie...

😉

pri materskej som si spravila vysku a dospeli ma donutili sa prebrat... moje kamosky ficali na homeopatikach, sedalia a sedatif... skus

uf, tak toto uz je kriticke. To co robis uz je nepripustne. Skus si poriesit svoje nervy, mozno Ti chyba magnezium, mozno mas nieco so stitnou zlazou, aj vtedy je clovek nervovo drazdivejsi. Skus najprv vylucit fyziologicke priciny svojej nervozity - s pomocou lekara. A potom pories svoju psychiku. Ale treba s tym níeco robit urgent, uz si presiahla iste hranice.

ahojky, zlakla som sa , ze taketo stavy mam iba ja a ked mam pravdu povedat tak som sa s tymto ani nikomu nezdoverila. mna sa maly narodil pred 16 mesiacmi, bola som stastna, ale zaroven som mala aj velmi zmiesane pocity ako sa onho budem starat. ked mal maly 3 tyzdne tak ochorel a nespal cele noci mala som pocit, ze to nezvladnem mala som strasne nervy na to male chudatko, ktore za nic nemohlo. doslova som pri nom revala od unavy a vycerpania. stavy kedy neviem co z nervami som mala potom aj viac krat. neviem poradit ako nato, lebo si myslim ze je to vsetko dosledkom mojich hormonov. tak som ho iba zobrala dala do postielocky on sice trosku plakal, ale bola som vo vedlajsej izbe a snazila som sa ukludnit. Teraz to uz pominulo maly chodi do jasliciek ja som sa vratila do mojej milovanej prace a sme obaja velmi stastny.
Skuste mozno poprosim mamu, alebo sestru, svokru kamaratku alebo kohokolvek kto moze aby k vam sem-tam zabehol porozpravat sa a tak, nemusi byt s vasimi detmi ale s vami. mne asi najviac znervoznovalo to, ze som bola cele dni sama s malym.

Moja 1. skúsenosť s výbuchom zlosti pri dieťati bola našťastie a našťastie dopadla dobre v Nemecku, keď som bola na študijnom pobyte Au-pair, no nikdy na ňu nezabudnem. Bola som s malým vyše ročným na prechádzke a potrebovala som sa rýchlo vrátiť, lebo som musela ešte nachystať obed pre deti, ktoré mali prísť zo školy. Malý samozrejme trucoval a to tak, že si asi 20x počas cesty vykopol z kočiara čižmičku... tiekli mi nervy. Nechcela som mu nechať holú nohu, lebo nebolo práve ideálne počasie. Tak som ho vybrala z kočíka, aby kráčal, no a on si začal zbierať kamienky a pod. tak som ho schmatla a potiahla za rúčku viac ako som chcela, posadila plačúc do kočiara a išli sme. A on plakal, plakal a plakal ešte snáď dobrých 10-15 min. bolo mi to zrazu strašne ľúto. Prišli sme domov, rýchlo som varila, on sa hral, ale nie s tou potiahnutou rúčkou. Mal ju len tak voľne visiacu.... Už mi bolo zle a v duchu som si stááášne nadávala aká som ja hlupaňa a čo som si tým vlastne dokázala. Ten strach, čo som mu vlastne urobila bol strašný a už som sa pripravovala na najhoršie, ako to celé budem vysvetľovať a aké dôsledky z toho pre mňa budú plynúť.... krvi by si sa mi nedorezala. A tak prišla konečne domáca, nemala som inú možnosť tak som vyšla s farbou von a čakala, že na mňa zavolá políciu na minútu ma vyhodí na ulicu. Ešte teraz mi je zle keď si na to spomeniem 😝 . Našťastie to vzala s nadhľadom, vzala malého do náručia pocvičila mu s rúčkou a on o chvíľu začal s ňou troška hýbať a do večera to už bolo úplne OK. Pre mňa to však bolo ponaučenie na celý život. Deti majú jednoducho svoj svet a my sa musíme naň dívať troška ich očami a snažiť sa všetko prispôsobiť tak, aby obe strany boli spokojné. Krik, ťahanie, bitka nič nerieši ba naopak ešte môžu zhoršiť nehovorím o tom, že sú krehké a človek im veľmi ľahko môže ublížiť. Takže teraz pri vlastnom dieťati to riešim rátaním do 10, príp. keď je malá veľmi neposlušná a ja nervózna dám ju postieľky (aby som mala istotu, že si neublíži) s tým, že po ňu prídem keď sa ukľudní. Väčšinou nestihnem ani dvere zatvoriť a už ju môžem vybrať a ešte vysvetliť, že nechcem aby sme sa na seba hnevali. Samozrejme s dvoma deťmi a domácnosťou na krku to je ešte náročnejšie, ale možností ako to riešiť máš aj tak viac. Ja na Tvojom mieste by som sa v prvom rade zverila so situáciou manželovi a poprosila ho, že potrebujem s deťmi viac pomôcť mal by to pochopiť. Ak si to môžete dovoliť tak nájdi niekoho, kto pomôže upratať, ožehliť. Alebo si aspoň 1x v týž. urob deň, kedy nebudeš napr. variť a prečítaj si aspoň na 1/2 h. časopis, knihu, príp. si zacvič. Skús poľaviť z nárokov niekde v domácnosti, kde to nebude také bolestivé. Môžeš skúsiť písať o svojich pocitoch, len tak pre seba to by tiež malo pomôcť. A ak máš pocit, že to už sama jednoducho nezvládneš, tak vyhľadaj pomoc odborníka - nie je to žiadna hanba. Radšej skoro ako potom niečo ľutovať.... Držím palčeky, určite bude lepšie 😉 Už len to, že si uvedomuješ, že tadiaľto cesta nevedie je prvý malý krôčik k náprave 😉

Velmi vážna a smutná tema ... mrzí ma čo preživas a co preživaju tvoje deti ked chytíš svoj amok ...dufam že ti niekto pomože, poradí a budes spokojna ty a aj tvoje detičky..držim palce
ale ja by som zmenila situaciu na.....::" bOJIM.SA žE V HNEVE UBLIžIM SVOJMU MANžELOVI!!!!!.".. a ten tvoj by si to aj zasužil ked si nevsimol co sa s tebou deje a on prvý by to mal s tebou riesit a pomoct ti..keďže ide len a len o vaše detičky...

presne viem o čom hovoríš, žiaľ 😢 Je toho na Teba jednoducho veľa, potrebuješ byť každý deň nejaký čas aj bez detí, alebo aspoň bez jedného a tiež aj nejakú svoju záľubu, spoločnosť a tak.
Ja som už dávnejšie mužovi povedala, že na najbližší sviatok potrebujem boxovacie vrece!

Ahojky 🙂 par rispevkov som si precitala ,potom som s tym prestala 🙂)) lebo niektore knizkove rady cista katastrofa.matka ,ktora tvrsi ,ze jej nikdy nervy nerupli ,klame 🙂)) kazdna z nas ma raz zly den ,nervy na cely svet...co sa tyka ovladania ,tiez som nazoru predychat sa naratat do desat a potom silno svoje dietatko objat..aj my mam,e trucovitu fazu ,co niekedy myslis ze ma fakt porazi 🙂)) necham ho vytrucovat v izbe raz za cas dostane na prdelku a potom vyjde kludny ospravedlni sa a sa pomojkame je klud...odporucam pit medunku pravidelne 🙂)) a tiez mam homeopaticke kvapky v pripade valky ...takze nemysli si ze si jedina ,alebo zla matka...a takisto ako tu zopar mamiciek radilo vytrhat obocko,masku na vlasy tvar muziku nahlas zapnut tancovat ,,,uplne sa odreaguj a bude fajn ....nedavaj do seba ziadnu chemiu pokial nemusis ty to zvladnes ...drzim palce pa

Mam pocit ako keby som citala o sebe 😅 kto nema hyperaktivne dieta to nepochopi a bude ta posielat k psychologovi,to je jasne...tazko riesit s mamami ktoreniesu v tvojej situacii,nemaju doma dve deti vo veku tvojich,nezazivaju podobne "sceny" , ja mam nieco podobne doma a velmi dobre viem ze jednoducho dobrym slovom to u nas ide malo kedy..... mne pomaha pomoc od manzela.....aj ked my sme niekedy v koncoch obaja 😅

ahoj.. viem co prezivas..poznam to.. mam starsieho syna ktory je od malinkata maly jedos..uz ma pat a je jedovity vzdorovity papulnaty stale.. druhy syn mal dva a chvalabohu je to kludnejsie dieta..ale su dni kedy sa jeduju oba v jednom kuse rypu do seba.. vtedy som nervozna aj ja... v jednom kuse kricim.. capnem po zadku az ked uz je ozaj zle a bude ten starsi rypat aj keby co bolo ajedovat sa.. teraz som sa naucila to riesit tak aby som ozaj neprisla o nervy ze jednoducho sup prec do izby.... a chvala bohu rychlo nastane klud.. ked boli este maly bolo to horsie ale nastastie som detom nikedy neublizila a tiez som na ne sama.. a mala som velakrat na male aby som ozaj nevybuchla .. ak je jedno dieta ozaj velmi zive a jedovite vzdorovite stale a ziarlive k tomu tak je to ozaj na nervy.. konecne nastala skolka co je fakt vykupenie ale uz po 5 dnoch je tyzden doma :D a uz to zacina byt divoke ... este ti to len zacne to prave orechove.. ked sa ti budu stale hadat vadit pistat a ty nebudes vediet preco zaco .. budu ziarlit jeden na druheho .. to bude ovela ovela horsie.. kym nema mladsie babo este rok sa to da.. po roku uz to ide... boj o hracky... a trva to stale ale je to lepsie.. ale nervy mi tiekli prudom uz .. ale konecne su dni kedy je klud hraju sa spolu pekne rozpravaju sa.. uz takych dni pribuda.. ale ako vravim starsi je jedovity vzdorovity tak to je u nas dost nafigu.. 🙂ale radsej svoj stav teda ries..cim skor.. pokym to neni horsie.. staci pokec so psychologom alebo v prvom rade muzom.. a aj to je vela ak ti malu postrazia dve tri hodky... ja som sa takej vymozenosti nedockala :D

no podla mna ked je to raz za mesiac, tak to poporodna depresia urcite nie je. Ja mam len jedno, ale tiez boli a obcas este su dni, ked z mojej unavy som nemala na drobca nervy, najme co sa tyka spanku, ked reval a nie a nie spat, tak som mohla aj nakricat, aj na zadok dat, aj smarit do postielky co som o chvilu lutovala, no som zistila ze to prd pomoze...jemu vobec a mne len ze vybijem nervy, ale na vlastnom babu, ze? Tak som si povedala, ze sa nenecham vytocit, radsej nech place, ale nebudem radsej vobec reagovat ako reagovat zle. To by som skusila pri starsej, ktora je mudrejsia a nase raekcie si bude uz pametat. Je to tazke, ale urcite viac pomoze ako ju udriet alebo ine.
A myslim ze ani psychologa netreba, staci pocuvajuci manzel....u nas to tak funguje...moj mm je najlepsi psycholog 🙂
Ked sa da, nech mm viacej pomaha aby si si vecer oddychla a v noci sa dobre vyspala lebo to je zaklad. Ked je clovek nevyspaty, tak je aj nervozny....radsej nech trpi neupratana domacnoct ako Ty 🙂

Takze napisem teraz moj pribeh-pre vsetky ktore si naivne myslia,ze vsetko je to len v hlave a ked sa chce a chvilku vypne tak to prejde-vobec to tak nie je a ja dnes hrdo vyhlasujem,ze som sa po skoro 4 rokoch nezvladnutelnych agresivnych vystupov konecne objednala k psychologicke! a dufam a to je asi moje jedine svetielko na konci tunela,ze mi pomoze. Tieto problemy som zazila aj ja ale len sa to stupnuje a stupnuje- ked budete cakat ze to pominie-zistite ze nepominie,ale sa to bude horsit. Tiez to zacinalo,ked maly plakal lebo mal koliky, potom ked som bola unavena, potom som bola tehoptna takze nervozna, potom to bolo pomaly kazdy den, ked som bola sama, potom to skoncilo na skoro kazdu situaciu ked bol nejaky problem- fungovalo len to ze mm robil nie na tyzdnovky ale bol doma, teraz vsak ma zase pracu na tyzdnovky a ja som s malymi troma detmi sama doma tri dni a uz ma stredny podliatiny na ramenach ako som ho chmatla a starsi vcera vyfasoval facku-vsetko pre banality, ktore ma vyhecovali do nepricetnosti-teda nie doslova ale uz mam strach ze to k tomu speje a ja viem o com hovorim- vela veci som roztrieskala aby som im neublizila-starsi ked uz vidi ze to na mna ide tak ma strach v ociach a jednoducho to nie je normalne. Potom vzdy placem, neskor sa k tomu prida apatia, vsetko ma rozculuje, neznesiem ked sa ma deti nieco pytaju, nepomaha ani kamaratka, rodina-jednine zeby som vedela ze urcite pridu aspon vecer a pohraju sa s nimi. Moje reakciu su aj v inych situaciach netypicke a prave tato diskusia ma uz presvedcila,ze je cas na psychologa!!! Naozaj necakajte zeny kedy pride este horsie-viem o com hovorim-treba ist za odbornikom,lebo take rany na detskej dusi sa liecia velmi tazko !!! A treba si byt isty ze za kazdych okolnosti sa vie zeny postarat o svoje deti,takze liecit liecit

..ja súhlasím s názorom č.1..keď toto o sebe vieš,tak musíš na sebe naozaj zamakať,lebo sa kľudne môže stať,že Ťa udajú susedia,alebo deti tak zle trafíš,že to nevysvetlíš..a rozhodne ich nebi po tvári,to je to posledné,facka..je fajn,že máš kontakt sama so sebou..ja by som navrhovala psychologičku,ale dobrá a "dohodená"je dosť drahá..ono to súvisí s rodinou a s detstvom,ktoré si mala,nech je hocijaké..ja už mojím tiež vysvetľujem,kde mám už adrenalín,tak si dávajú pozor,lebo tiež mám sklony,dlho vydržať,ale potom mám so sebou fakt čo robiť,ako hurikán..no nič,treba si dávať pozor na unáhlené reakcie.. 😒