Spolužitie ateistu a kresťanky: Skúsenosti s výchovou detí
Ahoj. Nájde sa tu niekto, kto pochádza z takejto rodiny? Buď partneri alebo deti. Viem, že je určite veľa takýchto rodín, ale neviem si predstaviť, ako fungujú.
Na jednej strane kresťan, ktorý sa modlí, chodí každú nedeľu do kostola, na sviatky, prežehná sa pred jedlom a chce k viere viesť aj deti - naučiť ich základné modlitby, základy viery, niečo z Písma, vodí ich do kostola. A ešte pred deťmi chce mať svadbu v kostole, deti aspoň pokrstiť.
A na druhej strane ateista , ktorý neverí v Boha a veci okolo, svadba je pre neho len papier, z ktorého plynú výhody, no najmä pre ženu, nechce krstiť deti ani ich vychovávať vo viere, lebo sú to pre neho somariny...
Dá sa vôbec niečo také skĺbiť? Ale ten ateista musí počítať s tým, že pre kresťana toto bude dôležité, keď chodí každý týždeň do kostola. Musí s tým počítať, keď s ním vstúpi do vzťahu. Zaujíma ma skúsenosť zo života...
Da, ak su obaja tolerantni, maju respekt voci druhemu a ani jeden z nich nie je extremiska v tom, co veri. Potom sa da dohodnut na vsetkom.
Mňa na všetkých týchto skúsenostiach zaráža, že všetky tu píšeme,( tiež mám názor, že záleží od telerantnosti), že keď sú tolerantní,tak to funguje. Ale v skutočnosti sa vždy v tom vzťahu prispôsobí a toleruje len ten ateista. Alebo ste sa už stretli so vzťahom, kde by sa veriaci prispôsobil partnerovi a ani deti by nekrstili a nechodili do kostola?
Mame v rodine. Svadbu nemali ale keď sa im narodilo dieťa tak bola "podmienka" ze bude vychovavane vo viere. Fungujú s tým normálne, druha strana to akceptuje
Mame v rodine. Svadbu nemali ale keď sa im narodilo dieťa tak bola "podmienka" ze bude vychovavane vo viere. Fungujú s tým normálne, druha strana to akceptuje
@anonym_c8e599 to ze niekoho dieta ma potom krst a ine sviatosti neznamena ze zije vo viere,ked ani jeden z rodicov nezije vo viere. Nie su ani zobrati. To je take co sa mi hodi praktizujem. Super budu krstní a budu darceky.
My to tak máme. Hlavné je rešpektovať pohľad toho druhého. Často čítam od ateistov na koníkovi, že sa kto verí v Boha je hlúpy a zaseknutý v neviem akom storočí. A mnohí kresťania si myslia, že je len ich pohľad správny a každému ho musia nanútiť. S takýmto prístupom to nemá šancu vydržať. Ja uznávam, že má muž validné argumenty a on uznáva, že mám ja validné argumenty. Dieťaťu hovoríme oba pohľady, rozhodne sa samé.
@anonym_autor môj syn katolík, priateľka neverí ale má sviatosti. Keď sú u nás syn ide do kostola a zostáva doma, na veľké sviatky Vianoce Veľká noc to ide s ním. Deti nemajú zatiaľ, ale hovorila od začiatku že kľudne on nech s nimi chodí, že ona bude mať aspoň hodinku pre seba, alebo navarí, v kľude uprace.
Sobáš mali v kostole, p. farár vedel že nie je veriaca, syn prisahal na kríž, ona nie
@anonym_autor ešte dodám, že pred svadbou prišla a pýtala sa, že čo všetko treba kúpiť, zabezpečiť do kostola, aj výzdobu objednávala, len nech jej poviem všetko aby bolo tak ako treba
@anonym_autor mohla som byť v takom vzťahu, paradoxne ja úprimne veriaci človek, ochotný akceptovať s prispôsobiť sa všetkému vo vzťahu s ateistom. Skončilo to, pretože on mi vždy niečo vyčítal, tichý posmech, atď.
Osobne si myslím, že úprimne veriaci, či úprimne neveriaci ľudia by nemali byť pokombinovani. Vždy tu jedna strana bude trpieť alebo jedna strana vo viere zvlaznie, šťastná nebude, zvykne si. Doplatia na to potom deti. Možno existujú rodiny,kde to funguje, ale ja taku nepoznám. Viera je silný moment vo vzťahu, veľmi silný. A je jedno kto v čo verí, či neverí.
Ako hovorí jeden chalan v Mama ožeň ma: protiklady sa priťahujú iba vo fyzike 😄
@anonym_autor nebude to fungovať. Skutočný kresťan si bude trvať na svojom a neustúpi. Ak bude svadba v kostole tak ateista musí podpísať papier že mu nebude brániť vo viere a ani vo výchove detí vo viere. To vieš? A ak neustúpi ani ateista tak to skrátka fungovať nemôže.
Mňa na všetkých týchto skúsenostiach zaráža, že všetky tu píšeme,( tiež mám názor, že záleží od telerantnosti), že keď sú tolerantní,tak to funguje. Ale v skutočnosti sa vždy v tom vzťahu prispôsobí a toleruje len ten ateista. Alebo ste sa už stretli so vzťahom, kde by sa veriaci prispôsobil partnerovi a ani deti by nekrstili a nechodili do kostola?
@matago To zas až tak pri bližšom pohľade zarážajúce nie je, lebo byť kresťanom zahŕňa oveľa viac než len veriť v existenciu Boha - patria tam všetky tie povinné bohoslužby, dodržiavanie Božích aj cirkevných prikázaní, modlitba, atď. atď. Kto chce zostať poctivo praktizujúcim kresťanom, z tohto ustúpiť nemôže.
Naopak, na to byť ateistom stačí neveriť v existenciu Boha/nadprirodzeného sveta. Ateista nemá nejaké špeciálne povinnosti vyplývajúce z jeho (ne)viery, preto keď bude tolerovať "náboženskú činnosť" svojho partnera (trebárs bohoslužby berie ako kultúrne predstavenia, modlitbu ako druh psychologickej relaxácie, rôzne špecifické morálne zásady môže mať aj neveriaci a pod.), svoj ateizmus tým nijako nezrádza. Keď je niekto skôr "antiteista" (teda bojovník proti náboženstvu, v diskusiách tu, na SME.sk či hocikde inde sa vždy takých kopec nájde), tak taký s praktizujúcim veriacim fungovať nemôže.
Každopádne je najlepšie, keď majú obaja v tomto (aj v iných veciach) podobné názory, aj medzi dvomi katolíkmi môžu vznikať nezhody ohľadne detailov v náboženstve, ale sú to omnoho jemnejšie detaily než medzi ľuďmi, ktorí sa nezhodnú už ani vo "filozofickom základe sveta".
Ja som ateistka, cim dalej tym mam viac jasne, ze viera je nastrojom na manipulaciu mas y ked samozrejme akceptujem, ze zakladne hodnoty su proste etickym zakladom pre zivot aj v dnesnej spolocnosti. MM je veriaci a teda dovolim si povedat aj dost zapojeny do zivota vo farnosti, hlavne dobrocinne cinnosti. Deti boli pokrstene a maju prve prijimanie, ale birmovku uz nie. Chodili na cirkevnu skolu a aj tak sa identifikuju ako ateisti. Ja som im branit nebranila, ale tiez som im vysvetlovala moj nazor na svet a co si o tom vsetkom myslim.
Mňa na všetkých týchto skúsenostiach zaráža, že všetky tu píšeme,( tiež mám názor, že záleží od telerantnosti), že keď sú tolerantní,tak to funguje. Ale v skutočnosti sa vždy v tom vzťahu prispôsobí a toleruje len ten ateista. Alebo ste sa už stretli so vzťahom, kde by sa veriaci prispôsobil partnerovi a ani deti by nekrstili a nechodili do kostola?
@matago áno, stretla. Žijeme tak. Dieťa pokrstené zatiaľ nie je a ani nebolo ešte v kostole. Pokrstiť ale plánujeme a aj bude muž brávať deti pravidelne do kostola. Nemám dôvod tomu brániť. Len k tomu zatiaľ nedošlo, lebo je dieťa veľmi živé a muž nemá chuť sa s ním sám naťahovať. 90% času by bol len pred kostolom. Keby sme obaja veriaci, tak pokrstené je a aj chodíme ako rodina do kostola. Ako som tu už napísala, rešpektuje ako on mňa, tak aj ja jeho.
@matago To zas až tak pri bližšom pohľade zarážajúce nie je, lebo byť kresťanom zahŕňa oveľa viac než len veriť v existenciu Boha - patria tam všetky tie povinné bohoslužby, dodržiavanie Božích aj cirkevných prikázaní, modlitba, atď. atď. Kto chce zostať poctivo praktizujúcim kresťanom, z tohto ustúpiť nemôže.
Naopak, na to byť ateistom stačí neveriť v existenciu Boha/nadprirodzeného sveta. Ateista nemá nejaké špeciálne povinnosti vyplývajúce z jeho (ne)viery, preto keď bude tolerovať "náboženskú činnosť" svojho partnera (trebárs bohoslužby berie ako kultúrne predstavenia, modlitbu ako druh psychologickej relaxácie, rôzne špecifické morálne zásady môže mať aj neveriaci a pod.), svoj ateizmus tým nijako nezrádza. Keď je niekto skôr "antiteista" (teda bojovník proti náboženstvu, v diskusiách tu, na SME.sk či hocikde inde sa vždy takých kopec nájde), tak taký s praktizujúcim veriacim fungovať nemôže.
Každopádne je najlepšie, keď majú obaja v tomto (aj v iných veciach) podobné názory, aj medzi dvomi katolíkmi môžu vznikať nezhody ohľadne detailov v náboženstve, ale sú to omnoho jemnejšie detaily než medzi ľuďmi, ktorí sa nezhodnú už ani vo "filozofickom základe sveta".
@hefo tak manželstvo ako také je vždy o kompromisoch, ani nemusí ísť o vieru. Nesmú byť obaja "tvrdohlaví" a ísť si za svojím bez ohľadu na partnera. Ale takí sa určite nevezmú.
@hefo tak manželstvo ako také je vždy o kompromisoch, ani nemusí ísť o vieru. Nesmú byť obaja "tvrdohlaví" a ísť si za svojím bez ohľadu na partnera. Ale takí sa určite nevezmú.
@matago súhlasím, manželstvo musí byť o kompromisoch. Ale sú oblasti, kde je kompromis ťažký. Lebo by bral z podstaty toho človeka, niečoho, čo je jeho súčasťou. Čiže viera, ak je brána vážne, tak ťažko môže robiť veriaci kompromis. Iba taký, že bude akceptovať, že jeho partner nebude s tým dotyčným riešiť nič duchovné, nebude na neho tlačiť. Prídu deti, teraz čo? Resp.vserko, čo je pre toho človeka zásadne, tak sa nejaký ústupok nedá urobiť nie preto, že by človek nechcel, ale nedá sa. Preto sa je potrebné veľa rozprávať a úprimne si vyložiť karty na stôl. Bolo by nefér od niekoho žiadať podriadenosť a akceptovanie, keď ja to svoje považujem za dôležité. A je úplne pochopiteľne, keď to niekto nevie pochopiť, že sa nedajú urobiť kompromis a nedá sa do kompromisu ani nútiť.
@anonym_autor nikdy by som s veriacim a praktikujúcim partnerom nenašla spoločnú reč. Takže asi tak. To je ako politika... Buď to vidíte rovnako, alebo nemôžete byť spolu.
@anonym_autor Myslím, že úplne opačné protipóly to až tak nedajú. Čo tu čítam príklady, tak ten neveriaci to má v podstate na háku a umožňuje tomu veriacemu praktizovať vieru. A tomu veriacemu neprekáža, že jeho partner je v tejto oblasti neprítomný. Pre mňa ako neveriaceho bol celkom základný kľúč vo vzťahu hľadať si človeka toho istého razenia. U mňa by neprešla ani svadba v kostole, ani krstenie, ani prijímanie. Ale pozor, my sme teda dvaja ateisti, ale svadba (úradná) pre nás nikdy nebol a nie je iba zdrap papiera.
Mňa na všetkých týchto skúsenostiach zaráža, že všetky tu píšeme,( tiež mám názor, že záleží od telerantnosti), že keď sú tolerantní,tak to funguje. Ale v skutočnosti sa vždy v tom vzťahu prispôsobí a toleruje len ten ateista. Alebo ste sa už stretli so vzťahom, kde by sa veriaci prispôsobil partnerovi a ani deti by nekrstili a nechodili do kostola?
@matago Áno, stretli. V rodine, my sme neveriaci, neter má partnera z veriacej rodiny. Jeho rodičia a babky sa už zmierili s tým, že svadba v kostole nebude a ani pokrstené vnúčence😉
@matago súhlasím, manželstvo musí byť o kompromisoch. Ale sú oblasti, kde je kompromis ťažký. Lebo by bral z podstaty toho človeka, niečoho, čo je jeho súčasťou. Čiže viera, ak je brána vážne, tak ťažko môže robiť veriaci kompromis. Iba taký, že bude akceptovať, že jeho partner nebude s tým dotyčným riešiť nič duchovné, nebude na neho tlačiť. Prídu deti, teraz čo? Resp.vserko, čo je pre toho človeka zásadne, tak sa nejaký ústupok nedá urobiť nie preto, že by človek nechcel, ale nedá sa. Preto sa je potrebné veľa rozprávať a úprimne si vyložiť karty na stôl. Bolo by nefér od niekoho žiadať podriadenosť a akceptovanie, keď ja to svoje považujem za dôležité. A je úplne pochopiteľne, keď to niekto nevie pochopiť, že sa nedajú urobiť kompromis a nedá sa do kompromisu ani nútiť.
@terezka1947 o tom píšem, že v manželstve si nemôžu obaja ísť tvrdohlavo svoje. Ak sa vezmú veriaci a ateista,tak to funguje preto, lebo obaja v niečom ustúpia. Veriaci nebaziruje na tom,aby partner chodil do kostala každú nedeľu, a ten neveriaci zase akceptuje, že trebárs deti sú vychovávané vo viere.
@terezka1947 o tom píšem, že v manželstve si nemôžu obaja ísť tvrdohlavo svoje. Ak sa vezmú veriaci a ateista,tak to funguje preto, lebo obaja v niečom ustúpia. Veriaci nebaziruje na tom,aby partner chodil do kostala každú nedeľu, a ten neveriaci zase akceptuje, že trebárs deti sú vychovávané vo viere.
@matago no lenže....veriaci chce tým deťom ukázať z tej viery.
Jednoducho je to o tom, že neveriaci tomu neprikladá dôležitosť, dokonca nechce toto riešiť nijak, už u detí vôbec. Je to pochopiteľné,lebo pre neho je to niečo nezname. A veriaci, tomu sa viera pretavuje do života, do každodenného života. Takže nedá sa urobiť kompromis v niečom, čomu žijem. Je to moja podstata. A nemôžem ju ani žiadať od neveriaceho. Jednoduché. A je jedno,čo za viera to je. Veď už len napr.clovek so zdravým životným štýlom, čo tomu podriaďuje voľný čas,nákup, stravovanie, atď nebude vedieť byť s priateľom, čo mu je ten štýl neprirodzený. A myslím, ze v spoločnej rodine a keď prídu deti ešte, to tiež nebude vedieť alebo aj chcieť úplne akceptovať.
@anonym_autor ako ateistka by som s veriacim nebola. Ale to som ja. Plno ludi si s tym zije v pohode.
Nebude to fungovat. Osobne som vo vztahu s ateistom ale zas ani jeden z nas nehroti svoje presvedcenie preto to funguje. Ja si viem predstavit ako pokrstena ze mozno by som dieta pokrstit nedala lebo verim ze krstom sa bozim dietatom nestava ale tym aky z neho bude clovek. Tym ze aj vidim aka je jeho rodina, aj ked nie su veriaci su to velmi dobri ludia a verim ze to staci - byt dobry clovek.
Nebude to fungovat. Osobne som vo vztahu s ateistom ale zas ani jeden z nas nehroti svoje presvedcenie preto to funguje. Ja si viem predstavit ako pokrstena ze mozno by som dieta pokrstit nedala lebo verim ze krstom sa bozim dietatom nestava ale tym aky z neho bude clovek. Tym ze aj vidim aka je jeho rodina, aj ked nie su veriaci su to velmi dobri ludia a verim ze to staci - byt dobry clovek.
@anonym_aafbc2 nestačí
@bykaterina, nebavim sa len o kresťanstve. Bavim sa o termíne ateizmus. A o tom, ako sa ho rôzne náboženské smery snazia sprofanovat tak, aby im pasoval do kramu. Ten, kto verí v boha alebo bohov, nie je ateista. Či toho boha nazve bohom, alahom, vesnou alebo poseidonom je irelevantné. Stále je to viera v boha/bohov. Viera v nejakú silu môže byť pokojne ateisticka (veríme, že vesmír je nekonečný a rozpinavy, ale nemyslíme si, ze to vesmír robi vedome a organizovane) Existuje aj ateistické náboženstvo - menovite budhizmus. Tazko budeme tvrdiť, že budhisti neveria ničomu. Len ich vieru nezastresuje práve tá centrálna postava boha.
@vroni to uplne suhlasim s tebou. o tom som aj pisala