Ako sa zmení život po prekonaní depresie?

13. máj 2025

Pekny vecer, je tu niekto kto sa vyliecil z depresie? Rada by som si precitala ci/ako sa vam zivot po nej zmenil a ci ma niekto podobnu skusenost ako ja.
Depresiu som mala od 26-31r. Prichadzala postupne s uzkostami, liecbu AD som zacala po 2r trapenia sa. 2,5r som brala AD a uz 3 som bez nich. Vyliecena. Ale zaroven ina, akoby mi to uplne zmenilo osobnost a vnimanie.
Vzdy som bola extremne citliva, vsetko sa rozplakalo, mala som vysoku schopnost empatie, rada ludom pomáhala v nudzi, zalezalo mi na dobrych vztahoch doma, v praci, vsade. Tesila som sa z malickosti, radost hladala vo vsetkom co som robila, kazdu skusenost som brala ako poucenie a posun vopred.
Po depresii som ina. Uz nesucitim, neviem prejavit emocie. Niekedy ma az otravuje si vypocut mne blizkych ludi. Ked sa mi snazia zdoverit a cakaju radu, myknem plecom a som ticho. Uz sa netesim z malickosti, zostala som az prilis vazna. Zivot beriem tak, ze musim zarobit, aby som prezila. Ist do prace, odrobit si, doma si splnit povinnosti a tak stale dokola. Mam uzasneho chlapa, ktoreho by som pred depresiou nosila na rukach. Vazi si ma, zboznuje ma, robi tolko toho pre nas. A ja mu to neviem dat naspat, beriem ho ako mojho partnera, ze je tu, stale tu bude, vsetko je ok. Predtym som sa bala chodit autom, bola som vo vsetkom opatrna, vazila si zivot. Teraz sa casto prístihnem pri myslienkach, ze nechapem preco sa ludia boja smrti. A poviem si sama pre seba, ze keby som zajtra zomrela, tak proste zomriem a budem mrtva.
Depresiu uz nemam, zijem normalne, fungujem, pracujem. Ale zostala zo mna len akasi chodiaca mrtvola, citiaca na 30%, bez zaujmu o ludi, prezivajuca.
Mal to niekto podobne? Neviem ci je to tym, ze sa po tom vsetkom inak pozeram na zivot, alebo zo mna tie lieky nacisto vymazali vsetko, co som kedy citila.

deti95060810
13. máj 2025

to skôr si bola počas depr. precitlivelá

autor
13. máj 2025

@deti95060810 bola som extremne citliva od malicka. Nie pocas depresie. Vtedy som mala co robit aby som vladala zit.

larinka552
13. máj 2025

Nie, je to mozny vedlajsi ucinok tych antidepresiv. Ak smiem vediet ktore konkretne si uzivala? Kamoska zazivala nieco trochu podobne ked brala AD. Potom s tym prestala.
Proste tie lieky ti akoby potlacili ,,vymazali" emocie. Nielen zle ale aj tie dobre. Takze si na tom teraz, tak ako si.
Hladaj Boha, vztah s nim. Boh je zivy. A Jezis je cesta k Nemu. Lebo on povedal: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky."

autor
13. máj 2025

@larinka552 prosim tie nabozenske veci nie, nie som veriaca. Verim len v zdravy rozum.
AD uz neberiem 3 roky. Za ten cas sa nic nezmenilo. Brala som 2, mirzaten a nazov druheho si uz nepamatam.

larinka552
13. máj 2025

Ludske telo nie je uplne prebadane a na vela veci nie su stale odpovede. Neberies zo uz 3 roky ale sama tusis ze ta zmena v tebe zacala vtedy a ostala doteraz. Nejde o nabozenske veci. Ide o tvoj zivot. Ja som napisala len najlepsiu radu, ktora mi napadla. Musis najst hlbsi zmysel zivota a s tym sa vratia aj pocity ako radost, sucit.

marianarem
13. máj 2025

Tak ono je mozne, ze ti nejaka lahsia forma depresie proste zostala a toto su jej prejavy. Mozno ti to pripada ako nic po tom, co si zazila, ale stale to moze byt ono.
Druha moznost je, ze si mozno v nejakej sebaobrane vyblokovala svoje pocity, lebo tie negativne boli asi neznesitelne. Negativne pocity sa zial nedaju vyblokovat selektivne, vzdy to so sebou strhne aj pozitivne. Chodis/chodila si aj na terapiu?

autor
13. máj 2025

@larinka552 ano, viem ze potrebujem zmysel zivota, s tym suhlasim. Ale v nabozenstve ho urcite nenajdem, to sa neda vynutit, ked tomu clovek neveri.
Dlho som to pripisovala tomu, ze sa na zivot pozeram inak ako ostatni, ktori si depresiou nepresli. Ale popravde ma to aj stve, ze zo mna zostala emocna troska, ze neviem s ludmi nic zdielat.

autor
13. máj 2025

@marianarem je to mozne. Aj ked mi to naozaj po tom, co som ju prezila a vyliecila sa pride, ze je bud hrozna alebo ziadna. Premyslam, ze by som to isla predsa predebatovat s psychiatrickou. Ked ani ona mi nezaruci, ze je to lahka forma depresie. Sudi iba z toho, co jej poviem a ja ani sama neviem. Neviem ci je to hodne toho, ze by som musela znovu nasadit AD :( chceli by sme babo.
Na terapie som chodila na zaciatku depresie vyse roka, nepomohli mi.

larinka552
13. máj 2025

Mas pravdu viera v Boha sa neda vynutit. Viera je dar. Jasne, ja to chapem. Mozno je to znova depresia ale v inej forme. Skus terapie u psychologa. Ak ti sadne terapeut, tak to vie dost pomoct celkovo 🙂

domak2
13. máj 2025

Ja nie som žiadny psychológ, ale podla mňa to bude tvoj obranný mechanizmus, aby si sa obranila pred ďalšou depresiou. Musela to byť pre teba veľká trauma a teraz asi mozog radšej blokuje silné emócie lebo tie boli prítomné pred depresiou. Asi by som navštívila nejakého dobrého psychológa, ak je to reálne, nech sa dokážeš znova trochu nebáť sa tešiť.

marianarem
13. máj 2025

Skusila by som aj psychiatricku, aj nejaku dalsiu terapiu. Ja som kedysi nasla tu spravnu psychologicku az na 5. pokus, ale to ozaj stalo za to, uz na prvom sedeni bolo jasne, ze mi sadla a velmi mi nakoniec pomohla.

evienmk
13. máj 2025

Ahoj, toto všetko, čo si opísala v úvode, sú aj prejavy burnoutu - vyhorenia. A súčasťou vyhorenia často býva aj depresia.
Burnout, vyhorenie, sa presne takto prejavuje: ľudia, ktorí boli empatickí a ochotní pomáhať, sú postupne po rokoch unavení, neschopní empatie, druhí sú im už jednoducho otravní, chcú mať pokoj, nevládzu riešiť jednoduché úkony...
Ja som bola tiež vyhorená, mala som to spojené s depresiou a úzkosťami. Liečila som sa 4 mesiace, postupne som nabehla na fungovanie.
Ale chce to veľa oddychu, obmedziť kontakty s druhými na minimum (ja som pracovala s ľuďmi a časom som už tiež nevládala).
Veľmi mi pomohli koníčky.
Drž sa... dostaneš sa z toho...

autor
13. máj 2025

@evienmk dakujem ti.
Tiez si myslim, ze sa mi depresia vyvinula z burnoutu. Bola som mlada, hlupa, precenovala svoje sily v praci, kazdy sa mi chodil doslova vyplakat na plece. Zila som vtedy sama, nevysli mi 2 vztahy po sebe, do ktorych som davala vela nadeji. Rodina mi davala najavo, ze nezapadam, lebo nerobim to, co ocakavaju. A prisiel akoby kolaps.
Teraz je to ine. Do prace chodim rada, rada v nej travim cas, aj mna naplna, prinasa pocit spokojnosti s kazdou vyriesenou ulohou - dopamin sa vyplavuje. Ale nepretazujem sa, viem to pekne regulovat. Zaroven je take plytke napisat, ze ma to tam niekedy bavi viac ako doma. A to mam super partnera, psika, zahradku. A na nic z toho sa netesim. Mam to cele akoby pokrutene, tie vztahy a starostlivost mi uz vobec neprinasaju potesenie. Ked mam navstivit rodicov, tak je to pre mna povinna jazda kazde 2 tyzdne a velakrat si poviem, ze zbytocne zabitych 70km. Proste fungujem ako stroj, akoby mi prestalo na vsetkych zalezat.

maxxim
13. máj 2025

@larinka552 presne tak ❤

evienmk
13. máj 2025

Ja som tiež po tom mojom vyhorení bola vážna, a to som sa voľakedy usmievala na celý svet. Tiež som sa preťažila, zbytočne som plytvala silami...
Myslím, že to chce čas a predovšetkým opatrne, nepresiliť sa. Ak nemáš chuť do života, to prejde, ale určite to chce čas.
Máš nejaké koníčky? Ja som musela aj zmeniť koníčky, nakoľko som bola dlhšie PN a práve to mi pomohlo. Začala som sa niečím zaoberať, čo ma baví. Našla som si čas aj na seba, nielen na problémy druhých.
Už mi je lepšie, ale budem úprimná, že ja som mala vtedy veľmi ťažké stavy. Mne lieky zaberali len trochu. Mne hlavne pomohlo odstrihnúť sa od problémov, ľudí, nájsť si taký tichý kútik, kde som mohla byť len ja. A teraz vidím, že to vôbec nie je sebecké, ale jednoducho človek nemôže prepínať.

jumama
14. máj 2025

Ja som bola ako ty, citliva, vsimava, pomahala som druhym, akoby zmyslom mojho zivota bolo prave to, ze zit pre inych, akosi som pozabudla na seba. Dost to vsetci vyuzivali, a mne to nevadilo. Ibaze preto, ze som tomu nerozumela, podla mna. Dalo by sa tomu, aka som bola predtym povedat az syndrom pomocnika - pocula si niekedy o tom?
Vsetko u mna vyvrcholilo dvoma udalostami v rodine, ked som uz tou oporou nevladala byt. Jednej sestre ochorelo velmi dieta a druha sestra sa vo vysokom veku rozisla s muzom, on odisiel za inou. Ja uz som ich nevladala tahat, nevladala som im pomahat, ani ich pocuvat.
Doslova som hlavne tej sestre, co jej odisiel muz a ona aj po dvoch rokoch bola z toho vkuse na hojdacke nalad, povedala, ze uz nevladzem, ze s nou sucitim, ale musi si to riesit so psychologickou, lebo ta jej poradi a aj akosi z toho vyjde bez zranenia, ze vie ako sa sebaobnovovat a neupadnut do depky spolu s pacientom. Ja som upadala do depky kvoli tej sestre. Je tam vela ineho na pozadi preco. Tej sestry sa to velmi dotklo, ze ju od seba akoby odrezavam, doslova som jej povedala, ze uz nech mi nerozprava o svojom muzovi ani tej jeho novej zene.
Clovek naozaj ma na to pravo. Na prvom mieste mat seba. Nastavit si hranice. Je to akt sebalasky, hoci sa to tym druhym nepaci. Oni su len cucaci energie, vacsinou ked nieco potrebujes ty, nie su ti k dispozicii rovnakym sposobom ako si bola ty im. Pretoze tie hranice maju dobre nastavene. Citlivi ludia ich maju posunute, vsetko do nich vnika a chcu druhym pomahat. Ale to co by mali vzdy urobit - preskumat, ci na to pomahanie maju dost energie. A ak nie, je v poriadku povedat druhym nie.
Clovek ma pravo povedat: nevladzem, nemam energiu, nehnevaj sa, ries si to, je to tvoj zivot, ak budem mat energiu, podelim sa o nu, ale ak nemam, nemozem sa o to nic delit...
Cize ak som zostala trosku viac orientovana na seba, je to zaciatok cesty k sebe. Ucit sa mat rad, dopriavat si, zistit, co vlastne mas rada, co chces, co tesi tba, nemysliet na prvom mieste na inych... stale sa mi to tazko vypina, mojimi trigrami su zelania ostatnych, ale viem sa uz aj zastavit a povedat si v duchu ze to kaslem, ze aj druhy to mozu spravit, alebo to zostae nespravene...
Podla mna aj ty si v takej faze, ze z depky si vysla, aj si mozno pochopila, ze rozdat sa inym az za svoje hranice nie je dobre, ale este stale sa musis naucit, ze aj davt sebe ti moze prinasat radost, ze s to nemusis vycitat, ze si o mas uzivat... Drzim palec.

pharmdrludka
14. máj 2025

Ahoj, podľa Tvojho popisu nie je ešte depresia vyliečená. 100% vyliečená depresia určite nie je stav, že sa citíš ako popisuješ "chodiaca" mrtvola a je Ti jedno či zajtra zomrieš v aute. Normálny stav je schopnosť tešiť sa, prežívať pozitívne emócie atď. Môže byť aj to, že farmakologicky nebola liečba dobre nastavená, jednoducho sa mal skúšať aj iný typ liekov s iným mechanizmom účinku a výsledok by mal byť subjektívny pocit rovnaký ako pred začatím depresie, lebo momentálne je to stav Anhedonie, neschopnosti tešiť sa zo života. Myslím to tak, že cieľ liečby nie je dostať sa z najhoršieho, ale dostať sa na pôvodný stav ako pred depresiou a určite je to možné.

autor
14. máj 2025

@pharmdrludka trvalo 8 mesiacov, kym mi nastavili lieky. Ziadne mi nepomahali. Vystriedala som asi 6 druhov. Nakoniec sa mi ulavilo, brala som ich dlho a vysadila pod dohladom lekarky postupne a pomaly. ale ano, je mozne, ze som ich este potrebovala brat.

pharmdrludka
15. máj 2025

Je to najťažšia liečba v tom, že neexistuje exaktná diagnostika a je to o tom skúšaní, čo je fakt nekonečná doba keď je človeku strašne zle. Dôležité, že sa našli lieky čo Vám sadnú a viete, že je z toho pomoc. Prajem Vám všetko dobré, aby sa to už nikdy neopakovalo a aby sa Vám aj tento stav len a len zlepšoval. Príjemný deň 🍀