Ako prekonať strach z chorôb a smrti?

Ešte musim doplniť, že si všetko uvedomujem a vadím tým aj sama sebe, neviem si predstavit pustit deti von same, alebo syna do skoly .. a ani k rodine nechodim, bojim sa sama cestovať. Vsetko mi to spustilo sťahovanie, nasledne otehotnenie, už v tejotenstve som mala depresie .. po porode to bolo lepsie a zrazu to zacalo. Aj som riadne pribrala bolo mi hrozne.
Pred tym vsetkym som bola plna energie a teraz je to hrozné. Pisem to so slzami v ociach. A to nebudem ani pisat o pms, ktore velmi tazko ale že velmi tazko znasam .

@anonym_autor treba si to v hlave upratat stylom, ze ked sa budes bat dopredu nic s tym neporiesis. Stavaju sa vselijake veci v zivote a netreba to privolavat.
To je ako s tym vtipom, ze sa dedko roky bal 3 svetovej vojny a ona neprisla. A dedko si uvedomil, ze sa 50 rokov bal zbytocne

Treba ist za psychiatrom hlavne, to su uzkostne stavy, treba antidepresiva, upratat si to v hlave je tazke ale da sa.. som toho dokazom.

Ahoj, rovnako ako bolo spomenuté vyššie ja to od pôrodu oboch detí tiež riešim a teda najprv som šla ku psychológovi, ale teda nepomohlo mi to a v súčasnosti riešim termín k psychiatrovi. Toto čo opisuješ sú úzkostné stavy a ja to mám úplne rovnako. Žijem vo svete "čo keď" a neskutočne ma to ovplyvňuje už pomaly vo všetkom, čo robím. Keď to u teba trvá ako píšeš už dlhšiu dobu určite by si to mala riešiť asi touto cestou, lebo neviem či si dokážeš pomôcť sama (to v žiadnom prípade nie je urážka na tvoju osobu, ale aby si si ti sama uvedomila a začala riešiť je naozaj neskutočne ťažké a nie každý to dokáže) Držím ti palce 🍀

pozri si psychologa Marosa Vaga - hociaky rozhovor s nim na youtube a idealne vyskusaj jeho projekt APU, stoji len 18€ ale ziskas vela.

Ty sem opakovane pises. Uz davno si mala byt u psychiatra. Nie je to v poriadku.

@anonym_autor mala som to iste, a teraz o to viac ked mi umrel surodenec mladi, zrazu hmatam hrcku v prsniku, znamienko sa meni, mam bolesti mam vsetko. psychiater?
@anonym_b505b1 psychos povie ze vzhladom na to, cim som si presla, VASE POCITY su uplne normalne a bodka.

@anonym_autor ale ku psychiatrovi si mala uz ist ked si mala depresie. treba liecit liekmi.Porod a zrazu zodpovednost za deti, tu depresie a uzkost len prehlbili. Mam to iste. :( ale vies co robim, eliminujem postupne, vsetkp - sla som na sono prsnikov, bola som na vysetreni brucha, idem na geneticku konzultaciu. To znamena ze ja ozaj robim vsetko preto, aby som mala na papieri potvrdene, ze mam len halucinacie a paranoje. Mne totizto depresia presla do paranoji, to je cele uplne este horsie.

@anonym_853e5b nauci ta s tym pracovat, ovladat to. Ak treba, tak nejaku lahku liecbu. Na to je psychiater. Ludia si neuvedomuju, ze takto sa psychickej choroby nezbavia, ze ju budu ignorovat. Stav sa moze zhorsovat a uzkostne stavy sa mozu zhorsovat. Moze sa plne rozvinut psychicka chorba, moze vyustit az do telesnej choroby.

@anonym_autor

Toto je vec na psychiatra a tiež pravidelné psychoterapie

@anonym_autor Nič zlé v tom nie je,ale psychiater je u teba kľúčový. Nie je to hanba. Je to normálna vec a ak nechceš úplne zničiť nie len sebe život,ale hlavne deťom a rodine, čím skôr začni sa liečiť. A to je odraz dnešnej doby keď je svet internetu "dobrý sluha,ale zlý pán ".Ries to urgentne!!!

Ahoj, nevypisuj na MK, dvihni telefón a hneď sa objednaj s psychiatrovi. Počítaj, že dostaneš termín niekedy o mesiac-dva. Ja osobne nechápem, kedy sa stíhaš pri deťoch pozorovať a googlit na nete, lebo ja som sa nestihla ani vys..ť a už sa deti dobíjali do kúpeľne, ani najesť, lebo malý už vrieskal po 15 minútovom spánku, upratuješ stále dookola a deti to zase rozhádžu...Nemala som čas čumieť do mobilu, alebo pozorovať sa.

@anonym_4d07bb toto co opisujes mi pride ako OCD - obsesia, ze mam nejaku chorobu a kompulzia - idem sa dat vysetrit. Bacha lebo aj toto treba mat pod kontrolov. Moze sa stat, ze zacnes na tie sona chodit castejsie a castejsie lebo "co ak". Radsej ries hlavu - psycholog, psychiater - ako nezmyselne vysetrenia na chvilkove ukludnenie uzkosti.

@anonym_853e5b psychológ a psychiater je rozdiel. Iba psychiater je lekár a vie ti predpísať lieky, ak potrebuješ

@anonym_a29649 Ahoj, ja po vyšetreniach nechodím u mňa je to skôr o inom. Napríklad bojím sa niekde ísť, myslím na väčší výlet do iného mesta, ktoré nepoznám, lebo sa bojím, že havarujem a umriem. Alebo bojím sa dať deti ku svokrovcom, lebo čo keď ich neustriehnu a stane sa niečo (nie niečo, ale čo keď zomrú alebo ich zrazí auto a ostanú ochrnuté... proste úplne bechutné, fatalistické veci...) Ja to mám skôr takto. Samozrejme ešte počas tehotenstva aj prvého aj druhého som sa neskutočne sledovala, lebo čo keď sa mi niečo stane, pôrodu som sa bála lebo, čo keď pri ňom umriem, alebo čo keď sa mi narodí mŕtve dieťa (tehotenstvá boli úplne bez problémov). Proste neustály pocit napätia, stresu, strachu, no neviem to presne opísať. Neustále si predstavujem totálne najhoršie scenáre. Tehotenstvami sa to zhoršilo dosť. Akože ja si myslím, že som mala riadne úzkosti a paranoje už počas školy, vtedy sa to prejavovalo tak, že čo keď nestihnem napísať seminárku. Ja viem, že tieto pocity majú bežne ľudia, ale ja hneď ako sme dostali seminárku okamžite som ju musela ešte v ten deň urobiť a dokončiť, lebo čo keď sa niečo stane a ja potom už nebudem mať čas? A ak sa náhodou stalo, že som ju v ten deň nedokončila mala som zase stavy, že som neschopná a podobne... Štátnice a písanie prác bolo pre mňa neskutočne hrozné obdobie... No úprimne za seba poviem, že mne sa škola dosť takto podpísala na zdraví... Koncom predošlého roka som zašla ku psychologičke, ale teda za mňa nula bodov a preto som si vedomá, že to musím začať riešiť inak a teda medikamentmi, lebo nevidím inú možnosť už

Jedna vec je tvoj psychicky stav a druhá vec ako to ovplyvňuje deti
A to je na velkeeee zváženie
Aj keby som mala zomrieť zajtra,tak nebudem robiť paniku pre deti a nie to ked ani neviem kedy a dovtedy co? aký nie ze ja budem mat život...ale deti a matku co je v strese v úzkosti....zle zle zlé
A hej je to na odborníka..viac ako smrti sa boj co za života prinesies s tými myslienkami sebe a deťom

Ahoj, mam od porodu nieco podobne. Nie uz az take intenzivne, bolo to horsie (uz som od porodu 6 rokov), ale aj v noci som sa bola schopna zobudit a uz nezaspat a uvazovat "co ak". Este stale to mavam, ale nejak som sa s tym naucila lepsie pracovat. Proste si poviem, ze to je moja iracionalna obava, nic s tym tak ci tak nespravim a vedome (a zo zaciatku velmi tazko) presmerujem myslienky inde. A hotovo. Vedome robim vsetko pre to, aby som nad tym neuvazovala a je to lepsie. Ono to znie velmi jednoducho, ale bolo to narocne a este stale niekedy je.
Mne ostali po porode aj ovela viac rozhadzane hormony. Pri kazdej zmene v cykle (vacsina zien o tychto zmenach vo svojom tele ani nevie - zmena hormonov pred ovu, ovu, zmena hormonov po ovu, PMS, MS,..) som vzdy uplne psycho a moje uzkosti to zhorsuje. S tym sa snazim tiez pracovat - identifikovat tie dni, zistit, co mi pomaha a pod.

Napíšem ti to ešte prenesene..
Horšia je duševná smrť ako fyzická
Lebo žiješ ale nežijes...si len v strese v obave,minas tým svoj drahocenný čas,minas cas aj detí,ovplyvnujes deti negatívne a to je to čo chces? bojíš sa smrti ale asi málo keď si neuzivas život....alebo je to choroba...no problém máš a nie len tyz no aj tvoja rodina, ktorá je toho súčasťou....
A kvôli nim to odborne ries
Lebo aj keby si mala žiť týždeň,tak stojí to za to... ale nie prežiť v strachu ale v láske...a to máš komu dať

@anonym_ada242 ty si to uplne vystihla.

este citujem jednu hlasku z filmu : ''zivot v strachu je ako zit napoly.''

Ja som na tom dosť podobne. Žijem vo svete neustáleho strachu. Zo začiatku to bolo zostrachu o svoje zdravie, potom sa to prenieslo na syna a v poslednej dobe na manžela. Začalo to asi dva roky po pôrode, dovtedy ma takéto myšlienky nikdy nenapadli. Trvá to už 5 rokov a stále sa to zhoršuje. Pomôže psychológ či skôr psychiater? Manžel dochádza autom každý deň dosť ďaleko do práce a ja som každý deň v totálnom strese či nebude mať nehodu a či pride domov v poriadku. A hľadanie všetkých možných smrteľných chorôb ktoré určite niekto z nás má…. Staviame dom a ja sa z toho ani nedokážem tešiť pretože mám v hlave stále že čo ak si ho neužijeme, čo ak sa manželovi niečo stane a budem tam sama. No a aktuálne som tak vydesena z jedného znamienka že mám totálnu úzkosť už niekoľko dní, a neviem ako to mám zvládnuť do termínu u dermatologičky. Nedá sa mi sústrediť ani na bežné veci ako domácnosť… Nikdy som nezvažovala návštevu psychiatra ale tuším že to už bude potrebné.

@anonym_autor Myslím, že návšteva psychológa by ti prospela, lebo báť sa o svoju rodinu je sice normálne, ale žiť v neustálom strachu nie.Mala som a mám reálny dôvod/dôvody mať obavy, že neuvidím vyrastať svojho syna, bála som sa, že sa o neho nebude mať kto postarať.Nechcela som žiť v neustálom strachu,aby neušli malé aj veľké radosti.Prestala som myslieť na vzdialenú budúcnosť a dávala som si najmä krátkodobé ciele typu: Dožiť a postarať sa o syna, kým nebude potrebovať plienky, kým pôjde do škôlky,do školy... kým bude mať 15 rokov, kým bude mať 18.Momentalne je môj cieľ byť tu, kým nebude mať vlastnú rodinu ...

Jednu vec som pochopila.Je dobré byť opatrným a ostražitým,ale nie upatym a úzkostlivym,lebo vďaka tomu si nevieme vychutnať to, čo je príjemné.Strach nezabráni tomu,aby sa v našom života nestali aj zle veci, ale zabráni tomu,aby sme sa radovali zo života, keď je na to dôvod

Prečo to neriešiš s odborníkmi?

@anonym_b40cdd na jednej strane je fajn počut, že nie som jedina, ale ako pišete je to hrozné.
A tie panické ataky, zas nie som, že idem si hneď sanitku volat, alebo ze s kazdou blbostou idem ku doktorovi, pretože aj toho sa bojím. Ku psychologovi som objednana a uvidim čo mi odporuči , viem že to nebude na jedno sedenie, ale na dlhšie. Len tie pocity, prežívania su strašne..

@januska12323 som objednana ku psychologovi

mne jedine antidepresiva pomohli, konkretne Escitalopram, mala som vysadeny rok a som tam kde som bola

Väčšina sme to nezažili, lebo negooglime. Ak neprestaneš, zblázniš sa.

@anonym_1a7fd6 nejde len o googlenie, ja som to mala napriklad tak, ze som mala muza v robote (vo vyskach) a ja som nedokazala zit normalne, lebo co ak sa zruti, zomrie, co budeme robit, ako budeme zit… neustale obavy co ak sa stane toto, tamto… a to je mozog zacykleny a netreba to ani googlit.. uzkost je svina proste. Mne inak lieky velmi nepomohli. Mozno tak 30%. Upratala som si to v hlave az okolo 35ky, odvtedy neberiem ani lieky. Obcas v tazsom obdobi prichadzaju take myslienky, ale uz ich viem vedome zahnat a pracovat s tym.