Ako ste sa vysporiadali s potratom?

ale nemyslím aby si vravela aby to nechali tak - normálne im povedz že sú necitliví a hlúpi a neohľaduplní ...
mňa len raz po upozornení by sa spýtali to čo si napísala - zložila by som telefon ...

Mrzí ma, že máš takých ľudí v rodine. Ak to aspoň trochu pomôže, pôjdem obliať toho rodinného príslušníka vedrom vody, bez nároku na odmenu.😇

Ďakujem babi ,ste veľmi zlaté 🙂

Mrzí ma čím si prechádzaš. Momentálne to mám rovnako. Po 3 mesiacoch odkedy sa to stalo mi začína byť horšie ako predtým - už som bola zmierená a opäť žila ako predtým. Teraz časom prichádzajú presne otázky čo som mohla spraviť inak, prečo som nešla skôr do nemocnice, aké by už bolo. Myslím na to každý deň a popri tom sa pozerám na mne blízku osobu, s ktorou sme boli v rovnakom týždni a vidím ako jej rastie bruško, aká je krásna - ako jej to tehotenstvo pristane a ako sa s mužom tešia a čakajú na termín, na ktorý som mala čakať ja. Popri tom počúvam tie isté pridrbané otázky ako aj ty. To neustále podrypovanie ,,kedy konečne" a ,,či už." A keď to niesu podrypovačné otázky, tak je to ľutovanie a hladkanie po pleci, vraj to chce len čas a dúfať, ono príde keď bude správny čas atď atď - a to je ešte omnoho horšie. Okrem muža nemám nikoho kto by to chápal a nezľahčoval moje trápenie.
Ono to asi fakt prejde až keď začneš čakať ďalšie, avšak mne osobne čím viac sa blíži čas, kedy sa môžeme o ďalšie pokúsiť, tým mi je horšie.
Opora od muža je najlepšie čo môže byť.
A tiež je fajn skúsiť púšťať tie otrasné poznámky druhým uchom von. Mne trochu pomohlo, keď som začala ľuďom na tieto ich komentáre a otázky odpovedať štýlom, že nám je s mužom takto dobre, nič nám nechýba a teraz máme príliš preplnený život na to, aby sme mali dieťa. Viem, hlúpe (isto niekto bude namietať, že treba povedať narovinu ako sa veci majú - ja osobne však poznám charaktery ktorým to hovorím a viem, že by som ďalšie neúprimne ľutovanie nezniesla - a bolo by, keby niektorí ľudia vedeli ako sa veci majú, preto takto) - aspoň sa tým dá zmeniť téma a niektorých ľudí to od ďalších rozhovoroch o robení deti odradí.
Ak chceš napíš správu.

Tiež nad tým stále dumám,my sme sa už začali snažiť ale čakali sme aj na ten prvý malý zázrak čo sa nakoniec neudržal dlho takže sa bojím že sa do toho nekonečného snaženia musíme pustiť zas..v živote by človeka nenapadlo že sa to stane práve nám 🙂 tiež mám 2 kamarátky ktoré by rodili v tom mesiaci ako ja a ja som bola práve tá ktorej to nevyšlo 🙂 teším sa a aj ticho závidím aké to majú šťastie 🙂 na druhej strane mám úžasného muža ktorý mi bol aj je obrovskou oporou takú zničenú ma hádam nikto v živote nevidel ako on 🙂 a tie 2 kamarátky sú už len také na pozdrav..keďže odvtedy sa veľmi nevyhľadávame pár krát sa zastavia umňa v práci no aj to aby mi poradili čo a ako keď raz bude ..no také rady si môžem strčiť do kapsičky keď si neuvedomujú čím som si prešla a myslím si že také ženy ktorým sa to nestalo sa nevedia veľmi vžiť do tej druhej situácie keby im nešlo všetko hladko až do konca ale o bábo by prišli ..

@anonym_autor ja sa tiež s touto mojou kamarátkou snažím nekontaktovať, i keď nestretávať sa nejde, bývame kúsok od seba. Tiež jej to prajem a dúfam, že jej všetko vyjde, avšak už je to tiež iba na pozdrav - žiaľ nezvládla som bližší kontakt, keď začala všetky moje ,,radosti," ktoré som si dopriala v tom trápení nazývať ako ,,záplaty na rany" (dovolenka aby sme vyčistili hlavy a ja aj telo, novšie auto namiesto starého, šteniatko po ktorom som dlho túžila ale odkladala som ho kvôli bábätku... ešte aj nový bicykel kúpený kvôli tomu, aby som sa aspoň trochu dostala späť do formy je pozlátko na rany a ,,mám sa dobre, že si toto všetko môžem dopriať"). Žiaľ alebo našťastie, nechápe ma.
Tiež sme po bábätku dlho túžili, neprišlo hneď. Už som prestala dúfať a veriť, že príde a v tom prišlo. Keď už som bola nastavená na život vo dvojici a absolútne nečakala, že môže prísť. Znova som sa na to začínala pripravovať a čím ďalej, tým viac na to myslím a bojím sa toho čo príde, keď sa budeme znova snažiť. Stále myslím na to, či to vyjde, koľko to bude trvať a či to teraz vyjde do úspešného konca.
Tiež by ma nikdy nenapadlo, že sa to stane práve nám. V skutočnosti som to videla maximálne vo filmoch. Ak sa smiem spýtať, veľmi dlho ste sa snažili prvý krát? A teraz sa už dlho snažíte?

Presne tak isto ako píšete tiež sme išli na dovolenku,kúpili sme si šteniatko a všetko ..tiež to nazvala tak ako tá vaša ..snažili sme sa 2 roky a teraz to je pól roka 🙂

@anonym_autor Ja som sa s tým vysporiadala prakticky ihneď, aj keď dieťa bolo chcené. Opakovane som krvácala, dva razy to zastavili a v 13 týždni prišiel potrat. Lekár, ktorý ma vtedy čistil mi totiž povedal, že plod sa neudržal, pretože určite nebol v poriadku a tak to vyriešila príroda. Ak by sme šli proti prírode, možno by ma zašili, odležala by som pár mesiacov a napokon porodila predčasne nejaké ťažko postihnuté dieťa. A mať takéto dieťa je pre mňa oveľa väčšia tragédia ako potrat.
Prišla som z nemocnice, hodila to doslova za hlavu a normálne som žila. Brala som to tak, že sme mali šťastie a vyhli sme sa obrovským celoživotným problémom. O ďalšie dieťa sme sa pokúsili po pol roku a vyšlo to na druhýkrát. Tehotenstvo bolo úplne bez problémov a dieťa je silné a zdravé.

Mrzi ma, cim si prechadzas..
Mne sa to stalo v decembri, bolo to neplanovane, no neslo to inak.. Vsetkym som si presla sama, kazdou bolestou.. malokto z okolia vie pravdu .. vedela to vsetko len naj kamoska, ktora nakoniec vsetkym v praci povedala, ze som si to vymyslela 🤷🏻‍♀️ "otec" nula bodov (nemali sme vztah).
Stale su vycitam co ak, no hned sa schladim myslienkami, ze sama by som to proste nedala..
Depresie tszke, bola som 3 mes PN ..