Mali sme rovnaký termín. Ja dieťa stále nosím, ale kamarátova žena o dieťa prišla
Ja a kamaratova manzelka sme otehotneli naraz - nebolo to planovane, bola to krasna nahoda a velmi nas zblizila. Kazdy den sme s kamaratom zdielali strachy aj tesbu, posielali sme si veci co by sme chceli kupit, navzajom sme sa podporovali. Pred par tyzdnami sa kamarat zrazu odmlcal, viem ze cestovali k manzelkinej rodine do jej rodnej krajiny tak som v tom nevidela nic zvlastne. Az kym ma spolocna znama neinformovala, ze to co malo byt ich prvorodene dieta, zomrelo v poslednom trimestri a ukazala mi post na socialnych sietach (ja nie som ich clenom). Kamarat sa neozval a ja netusim, co mam robit. Den co den moje brusko utesene rastie, moje dieta sa vo mne hybe zive a zdrave, v kute stoji postielka a zbaleny kufor do nemocnice. Oni si domov priniesli v prazdnom naruci len zarmutok a nakupenu vybavicku odviezlo auto prec z oci. On sa neozyva a ja neviem, ci sa mam ja. S ostatnymi ludmi zjavne komunikuje, preto mam dovod si mysliet, ze sa mi vyhyba, co je aj pochopitelne. Mam mu vobec aspon napisat? Alebo by bolo lepsie sa chvilu tvarit, ze neexistujem a nechat ich na pokoji? Co je najcitlivejsie, najohladuplnejsie?
@hederamonstera suhlasim
A nic si z toho nerob, ak sa neozvu aj rok... Zazila som to. S velmi blizkou kamaratkou - okrem par strohych pozdravov - sa vztah obnovil az opat obdrzala tehu knizku. 😔 Tu bolest sme ti, co ju nezazili, nevieme predstavit.
Ja by som im nepisala nic. Oni sami sa ozvu ked budu pripraveni.
Nechaj ich smutit,tolko kolko potrebuju.
Je to velmi smutne, skoda.... Neboj, oni sa casom ozvu. Potrebuju cas, aby to spracovali. Urcite ti nic nevycitaju, ale vzdy ked pozru na tvoje brusko, alebo babo, tak im to pripomenie vlastnu stratu.
Zažila som to isté.. Vrátila som sa domov sama a poviem ti úprimne.. Všetky slová útechy mi boli odporne..
Neozyvala by som sa.. Keď to bude chcieť on sám, ozve sa ti.
On nemal chuť potrebu ti to oznámiť..
Keby som v takej situácii ako tvoj kamarát, tak posledné čo by som potrebovala čítať by boli slová útechy a empatické výlevy. Sú to ťažké veci a nepomôžu ti ani tie najempatickejšie slová, skrátka ich nechaj na pokoji, oni sa ozvú keď to prebolí.
Načo sa chces ozývať? Ich nechaj,nech sa so svojím smútkom vysporiadajú sami a ty sa pripravuj na materstvo a pôrod.Ak ti ľudia majú ostať v tvojom živote ostanú,ak nie tak neostanú.Aj to je zivot
ako pisu baby, nechaj to na nich, kedy a ci sa budu chciet ozvat
ale hlavne si nepripustaj k sebe ich smutok a v ziadnom pripade nejake blbe pocity, za to, ze ty sa mozes tesit a oni nie.. patos o vybavicke odvezenej autom z oci a zarmutku v naruci - na to sa vykasli.. a uzivaj si svoju radost naplno
Každá zena je ina a kazdy sa s tym vyrovnava inak..ja som bola v tej situacii a mne napriklad pomahalo o tom hovorit s blizkymi ludmi..sama ich najlepsie poznas. A podla mna spravou tipu ze ta to mrzi a ze keby nieco potrebovali ste tu pre nich nic nepokazis ;)
Ja by som im naopak napísala. Bez zbytočného vysvetľovanie odkiaľ to vieš. Obyčajné stručné vyjadrenie sústrasti nemôže nikoho normálneho otravovať. K jednej vete, že mi je ľúto, čo sa stalo, by som pridala ešte dve vety - ponuka pomoci a že budeš rada ak sa v nejakej budúcnosti ešte ozvú, ale chápeš že teraz sa odmlčali.
Nechaj ich tak, nič im nevypisuj, keď budu časom chcieť, sami sa ozvu, určite. Hovorím z vlastnej skúsenosti, ja som bola rovnako tehotná s dvomi sesternicami, veľmi dobre vzťahy mame od detstva. Ony obe svoje deti donosili a porodili, ja som o to moje prvé prišla. Tiež som sa odmlčala, vidieť šťastnú mamičku s bábätkom je pre ženu co potratila ako sypanie soli do rany. Naše vzťahy sa potom samozrejme obnovili, stalo sa tak potom, čo som druhýkrát otehotnela. Nič mi nevycitali, chápali to.
Nechaj ich smútiť, potrebujú čas.
Zažila som podobné, boli sme naraz tehu s mne blízkou osobou. Prišla o bábo v 18tt, odmlčala sa, rozpadlo sa jej manželstvo, prešla na druhú stranu cesty a odvrátila hlavu keď som kočíkovala moje bábo. Ona sa druhý krát nevydala, nemá dieťa, v našom prípade sa vzťah nenapravil. Už prešlo desaťročie.
Držím ti palce.
Pisu ti tu, ze sa nemas ozvat….
Poviem ti to tak. Potratila som, ked moja neter cakala babo. Vedela som, ze to vie a neozvala sa. To bolo horsie ako keby sa ozvala a napisala co som v prvom komente napisala.
Im sa zrútil svet, všetko sa zastavilo.. Zomrelo im dieťa.
Ja po pohrebe svojej dcérky som nevychádzala nie z bytu, ale z izby..
Nejaké sms plne slov ako ich to mrzí a mam sa ozvať ze budu čakať..
Ty nevieš ako im je, ako sa cítia.. Môžeš byť empsticka ale ak si nezažila, nikdy nepochopís aké je to bolestivé.
Ú mňa to bola prvorodena dcérka.. Nechcela som žiť.. Absolútne som neriešila kto sa mi ozýva neozýva.. Až neskôr možno o 6m keď už som sa Dokázala nadýchnuť..
Nepisala by som…s niekym zjavne komunikuju, s tebou momentalne nechcu, je to pochopitelne. Daj im viac casu.
Oni sa ozvú sami. Určite. Niekto sa potrebuje z toho vyrozprávať hneď, iný potrebuje čas. Mali sme v rodine podobnú situáciu. On sa chcel a potreboval z toho vyrozpravat hneď. Ona túto tému nechcela rozoberať. Dokázali sme sa o Tom porozprávať až po roku a v čase keď už bola tehotná znovu. Tomu bábätku sme boli aj na pohrebe. Je to veľmi ťažká situácia a každý ju spracováva inak.
Ja som zas bola baráž tehotná s kamarátkou. On prenášala a ja som porodila v 24tt. Mali sme ísť kamošky pozrieť malú. No ja som nebola schopná. Nedalo sa mi úst pozrieť na zdravé dieťa, zatiaľ čo môjmu visel život na vlásku a dýchali za neho prístroje. Nešlo to. Až časom.
Nechaj tomu čas a voľný priebeh a upriam sa na svoj život a dieťa.
Keď nemal potrebu ti to oznamit, nemá záujem ani o tvoju útechu. Nechaj ich tak, keď budú chcieť, ozvú sa.
Ja som cakala tretie dieta, aj moja sesternica, mali sme termin tak, ze ona zaciatkom decembra, ja na Vianoce. Neskor otehotnela aj moja sestra a bolo to jej prve dieta. Mala velke problemy. Ale este v 13tt. bola u doktora a ze vsetko vyzera dobre a v 14tt. prisla o babatko. Vtedy povedala sesternici, ze ona sa na nas nemoze pozerat, ako nam rastie brucho (boli viac v kobtakte, lebo sestra v tom case byvala u rodicov a sesternica casto chodila k svojim rodicom, ktori byvaju vedla)...bolo to v roku 2020, boli sme tam asi mesiac po potrate, este pomoct nieco nasim porobit, hlavne manzel, aj to sme sa bali covidu, stretavali sme sa strasne malo. A potom som uz do Vianoc tam nebola. Neprehovorili sme spolu ani jedno slovo. Ona bud plakala, vyhybala sa mi, aj pohladom, ja to iste. Manzel mi povedal, ze som jej mala nieco po edat. Nemohla som. Nemala som co. Ja som cakala neplanovane tretie dieta a ona o prve vytuzene prisla...No...a teraz, ked ja som cakala stvte a ona znova tiez, termin sme mali tetaz v januari, tak mi povedala, ze ona strasne zle znasala, ze sa vsetci snazili tvarit, ako keby sa nic nestalo. No vravim jej, ako to bolo, ze som nemala silu nieco jej hovorit, ze to by jej este horsie spravilo. Proste sme nevedeli. Ja som taka povaha, ze sa potrebujem vyrozpravat zo vsetkeho, ona je opak. Ale rozpravali sme sa teraz. Ked to prebolelo a uz maju v naruci zdrave krasne babatko. Celkovo k sebe nachadzame cestu, aj ked sa fyzicky stretavame malo. Vlastne vobec...
Ty musis vediet, aki su, aky je ten kamarat, jeho zena, ako prezivaju emocie celkovo. I ked toto je taka situacia, ze mozno reaguju uplne inak, ako by si cakala alebo dokonca aj oni sami. Neviem, ako by aom reagovala. Ale asi bybsom napisala. Teraz kamaratke po dlhej chorobe zomrel otec, len sme si pisalu, vyjadrila som sustrast a navrhla, ked sa jej bude dat, nech mi napise, zavola, ked sa bude na to citit. Podla mna, tymto sa nic nepokazi.
Ahoj, bola som v podobnej situácii, ale v opačnom "garde". Kamarátka mala termín v júni, ja v decembri. Začiatkom júna mi zistili zamĺknutý potrat v 13.tt. Pár dní som sa kamarátke neozývala,bolo mi ľúto, že moje bábo nežije,ale nechcela som jej oznámiť takúto zlú správu s ohľadom na jej stav pred pôrodom. Nakoniec som jej to napísala. Bolo jej to veľmi ľúto a bola mi veľkým povzbudením v mojej situácii. Ak to tak cítiš, napíš kamarátovi, že ťa mrzí ich strata a že na nich myslíš. Tým nič nepokazíš.
Život nemá len slnečné dni, keď som prišla o syna v 35.tt, švagriná porodila 3 mesiace po mne dcérku. Ale priniesla veľa radosti do našej rodiny a tešila som sa s nimi...
Prajem ti šťastný pôrod a veľa radosti z bábätka 🍀
Moje dve kamošky rodili v priebehu 24 hodín predtým, než ja. V rovnakej pôrodnici ako ja. Jediný rozdiel, že naša dcéra zomrela deň pred pôrodom. Veľmi mi pomohlo, keď mi povedali, ako to prežívajú ony. Ako sa samozrejme veľmi tešia zo svojich detí, ale ako neskutočne trpia pre to, čo sa stalo mne, ako im je ťažko za mňa.
My sme prisli o babatko a mna osobne bolelo ze sa kamarati neozvali (ano tiez cakali babo a urcite by som nevyhladavala spolocne stretnutia a zazitky) ale aspon vediet ze to kamaratstvo za to stoji.
Mne nepride cudne ze vam to nepovedali priamo, mali dost co robit sami so sebou, je to neopisatelna bolest. Mas tu viacero napadov tipov,
ziadnemudre reci ako sa to deje len ludom ktori to zvladnu, zivot vie ie precoto tak zariadil, pan boh dava pan boh berie, budu mat dalsie a podobne prazdne frazy.
Skuste len to ze ak by nieco potrebovali ste tu pre nich (hoc len nieco vybavit, nakupit atd), mozno sa bude chciet rozpravat- len v online priestore. urcite netreba pushovat stretnutie, ja osobne nezvladam este teraz stretnutia s tehotnymi a ani nechodime na navstevy do domacnosti s miminkami (je to 10mesiacov)
Kazda zena je ina, co som ocakavala ja, nemusi tvoja kamoska. Rozhodni sa na zaklade svojho uvazenia. Mne je sympaticke ze sa to uz len pytas, drzim palce hlavne kamaratke a aj tebe, nech mate happy end 🙏🏻

Ja by som napisala, ze o ich smutku a vies a je ti to velmi luto. Ze ich chapes a das im priestor a cas, a ked to budu citit tak, ze sa opat ozvu, budes tu pre nich