Spontánny potrat

Ahojte krásne ženy. Čítala som veľmi veľa podrobných príbehov a mám potrebu sa vypísať aj ja. Asi to bude trosku dlhší príspevok, prepáčte.
V máji sme zistili, že čakáme 2. dieťatko. Nasledovala obrovská radosť, obidve tehotenstvá sa nám podarili na 1. Pokus. Uvedomovala som si aké mám šťastie, mám vo svojom okolí ženy ktoré sa snažia roky a nejde to. Začala som rozmýšľať aké to bude, ako to zvládnem, keďže doma máme ročného syna, vedela som že to bude ťažké ale nemala som z toho strach, tešila som sa že budú mat tak krásny vekový rozdiel. Začala som brat vitamíny, dokonca som stihla objednať nejaké oblečenie (áno, viem, veľmi skoro ale za to mohli asi tie hormóny). 1. Prehliadku som mala mat v piatok. No v stredu som si na toaletnom papieri našla trochu krvi. Okamžite som začala stresovať a hneď som utekala na pohotovosť, nech sa na to pozrú. Mala som ju asi tak 5 minút od bytu. Tam ma s neochotou vyšetrili, vraj som mala ísť k svojmu gynekológovi a nie ku ním. Vraj je vsetko v poriadku a poslali ma domov. No keďže som s tou nemocnicou nemala dobre skúsenosti, pretože som tam rodila syna, nedalo mi to a rozhodla som sa že pojdem do inej nemocnice. Bolo už podvečer, tam ma tiež vyšetrili, urobili usg, plod bol v poriadku, no vraj je menší ako by mal byt. Dali mi lieky a šla som domov. Bola som kludná, že vsetko bude dobré. Na druhý deň som aa zobudila a krvácanie bolo dosť intenzívnejšie. Hneď som šla ku gynekológovi, tam som čakala pár minút na chodbe a vtedy som pocítila malé kŕče v bruchu a citila som ako sa zo mna valí krv. Vedela som že je to koniec. Keď som šla dovnútra, vravela som gynekológovi že velmi krvacam, on že nevadi, nemám sa hanbiť, že on je tu na to aby ma vyšetril. Na usg už nebolo nič.. žiaden plod a tam som sa zosypala. Gynekológ ma začal utešovať, vsetko mi vysvetlil a ja som mu za to velmi vďačná, lebo som sa citila nie ako u gynekológa ale ako u psychológa, velmi mi pomohol. Viac takýchto doktorov!!!!!
Keď som prišla domov, citila som ako bez duše. Akoby bolo len telo a v ňom nič. Absolútna bezmocnosť a myšlienky prečo ja ? Prečo sa mi to stalo? A nasledovalo veľa veľa plaču. Nedalo sa mi myslieť na nič iné, iba na to čo sa stalo. Keď bol muž v praci a ostala som doma len s dieťaťom bolo to ťažké. Snazila som sa byt pred synom veselá, snažila som sa s ním hrať, zamestnať si hlavu, no priznám sa že pár krat to dopadlo tak,že som mu radšej pustila rozprávku a šla som plakať do postele. Našťastie to obdobie netrvalo dlho, začala som sa postupne staviat na nohy, veľmi mi pomáhali rozhovory s mojim mužom, nikoho iného som nechcela ani vidieť. Začala som sa o seba viac starať a veriť, že sa ku mne to babatko vráti. Snazila som si do hlavy natlačiť, tu známu vetu: lepšie takto skoro ako neskôr… asi to tak malo byt. (Najhoršia veta). Začala som rozmýšľať, čo by mi pomohlo, a keďže viem nájsť za jednu prechádzku asi 6 štvorlístkov, spravila som si zápisník, kde som si nalepila fotku ultrazvuku, dala tam tehotenský test a lepim si tam tie moje štvorlístky. Taká moja malá domáca terapia. Viem ze sa to moje šťastie raz vráti ku mne. Našli ste si niečo podobné aj vy ? Alebo ako ste sa “rozlúčili” s bábätkom ? Každý túto stratu znáša inak. Ale nikto si nezaslúži zažiť tu bolesť. A keďže je obrovské množstvo žien, ktoré si týmto prešlo, posielam každej jednej veľké objatie. Nikto nieje silnejší ako my ženy. Prepáčte za dĺžku mojho príspevku. Ďakujem tým, ktorí sa dostali až sem. A tu prichádza moja otázka(konečne). Mám obrovsku túžbu skúsiť to znovu. Samozrejme, je tam strach, ale rada by som si prečítala možno aj vaše príbehy, ako rýchlo ste otehotneli a aké bolo to tehotenstvo. Viem ze je tu tých príbehov naozaj veľa, ale veľmi mi pomaha ich citat a mám pocit ze už som prečítala naozaj každý jeden. Ďakujem! 💗