Ako na reštart vzťahu?

Za mňa je v tomto prípade snaha o reštart vzťahu úplne zbytočná strata času, zbytočné plytvanie energiou.

@elizabet173 ano, on zaujem ma. Ale mam pocit ze nedokaze zmenit tie veci, ktore mne prekazaju - hlavne cholericku povahu.
Nie, nebol taky zo zaciatku. Lebo zo zaciatku sme nemali deti na ktorych vychovu mame rozdielne nazory a takisto sme nezazili na zaciatku rozne vazne veci ktore sme zazili pocas rokov.

Do takého vzťahu by som nedala už ani minútu energie

Pravidelne sa tu opakuju komentare ako ženy zabojovali, ako isli do seba a napravili vztah, ako prekonali tazke krizy, dokonca nevery...
Ako dokazali ozivit vztah kadejakymi sposobmi, pravidelne sa to tu radi...tak jasne ze som bola zvedava na konkretne pribehy, riesenia ako to zvladli ini.
Ale zda sa ze mnoho zien je tu do minuty hotovych a hned sa s partnerom rozchadzaju. Skoda ze ich nepoznam v realite, spytala by som sa ake to bolo.

Skús si prečítať to, čo si napísala v úvode. Máš dávno mŕtvy vzťah a už to iba predlžuješ, keď chyba intímny život. / Ja som sa snažila roky, takže píšem z vlastnej skúsenosti. Zaslúžiš si určite viac 🍀

Keď už jednému z vás nechýbajú objatia a intimností, ťažko sa bude naprávať vzťah s chladným cholerikom. Aj keby sa ti podarilo nejakým ústupok dosiahnuť, že sa dopracujete k nejakým intimnostiam, bude to fungovať iba sporadicky do jeho ďalšieho hysterického záchvatu. Ťažko je s takým človekom žiť, nečakaj zázrak, lebo on sa ovládať dlhodobo asi nedokáže. Od teba záleží či chceš žiť takýto nenaplnený život. Nevylučuj ani neveru, je podozrivé, že mu pol roka nechýba sex ani objatia. Lebo tebe zrejme áno a trápiš sa, inák by si nepísala.

uvazujes podla mna spravne,nie je cesta hned odchadzat
moj muz ma tiez velmi narocnu povahu,casto sa zduje a svojou naladou travuje vsetkych dookola,aj na deti je vtedy neprijemnejsi a pod.,ma take fazy asi raz za dva mesiace par dni alebo ked sa mu nakopi nieco v praci,milionkrat som si uz povedala,ze seriem na nho a nebudem to uz znasat,a nakoniec to vzdy prejde,lebo taky je zivot,kazdy mame svoje fazy,svoje neprijemne crty a vela toho za co by sme sa hned rozchadzali
lenze je tu druha strana,moj muz by za mna zomrel,prestal sa rozpravat s vlastnou rodinou,ked ma odmietli ako jeho manzelku,okolo deti urobi vsetko,kedykolvek potrebujem cas pre seba,da mi ho,financne si mozem robit ako chcem,vobec to neriesi a zarobi 3krat tolko ako ja,poupratuje,nakupi atd...a hoc su tie jeho dni neznesitelne,stoji za to s nim zit
a samozrejme ak ja si ho vtedy nevsimam a nerypem,ovela rychlejsie ho to prejde (cize vzdy aj druha strana moze nieco urobit)
a tebe asi na manzelovi zalezi,tak mozno len zmenit postoj k niektorym veciam,lebo aj o tom.je manzelstvo (samozrejme nevravim o vztahoch kde sa objavuje patologia)

Ak s nim chces zostat tak jedine akceptovat to aky je (cholerik). Nedrazdit, neist do konfliktu, nenastavovat zrkadlo, na vybuch nereagovat tak ze ho este viac vytocis, prac sa mu z cesty... tu nejaky restart podla mna vobec netreba, len ustupit. Alebo druha moznost... ukoncit to. Clovek svoju podstatu nezmeni, vekom sa to len zhorsuje.

Uz si stratila 15 rokov svojho zivota, kolko este chces trpiet a len prezivat?? Ries restart seba. Vztahu daj zbohom, he nefunkcny! Odisla som s podobneho vztahu po 4 rokoch a to bol aj na rozpravanie v objati, romanticky, vnimavy…. Avsak urcite chovanie z jeho strany pre mna nebolo prijatelne pre prijemny zivot. Bud bol ako med alebo uplny naooak. Odisla som napriek velkej laske, nelutujem.

My sme spolu 12 rokov a tiež sme zvládli zopár "povahovych rozdielov" ktoré vyzerali hrozivo.
Ale musím povedať že sme také povahy co si vedia priznať chybu a nejako na sebe pracovať, to je podľa mňa základ.

Nie su tu pribehy zien, ktore ozivili vztah. Mozno jeden za 2 mesiace, kde si zufala zena nahovorila, ze sa jej to podarilo. Ty nemas malicherne problemy vo vztahu. Ty mas dlhodobo nefunkcny vztah. Stacilo mi precitat si tvoj uvodny prispevok a pocitila som hrozu. Zabila si 15 rokov, neurob chybu a nezabi dalsich 15. Si este relativne mlada, energiu by som investovala do inych veci. Tvoj opis vasho vztahu je jedna katastrofa. Predpokladam, ze si vasmu vztahu dala milion sanci. Poloz si otazku dokedy chces takto zit?? Dalsich 20 rokov?

autorka, ak z toho nechceš naozaj raz vážne ochorieť, tak sa na nejaký reštart vykašli. ak nemáš možnosť osamostatniť sa fyzicky, osamostatni sa aspoň psychicky. skús si žiť svoj život, jeho si nevšímaj, venuj sa sebe, deckám, či kolektívu v práci, choď viac medzi ľudí, ak to vek detí dovolí, že dokážu byť už samé či s otcom, atď... možno mu trkne a zmení svoje správanie. a ak nie, tak ty sa odosobníš a bude sa ti ľahšie fungovať.
nezažila som to, ale ani by som neprišla do štádia, žeby som toto zažila. ja by som nečakala 15 rokov, ja by som nečakala ani rok, keby som toto mala mať doma.

Nedá mi to, napísem aj ja, hoci sprostredkovane vztah mojich rodičov. Uz som dospelá a viem sa na to pozrieť racionalne. Moj otec ma velmi ťažkú povahu, da sa nazvať cholerickou. Rád sa sťažuje, v čase jeho cca 40 tky bol krik na dennom poriadku. Frustaciu z práce a zdravotného stavu riešil hnevom. Naozaj som si niekedy myslela ze by bol lepší rozvod našich. Rodina moju mamu presviedčala aby od neho odišla. Sami ju davali do role trpitelky. "Obdivujem ta ze s nim vydržíš" ale moja mama chcela udržať rodinu a svoje miesto videla vedla mojho otca. A otcove ťažké obdobie ustáli. Častokrát ostala ticho aby nepriliala olej do ohna ked sa hneval a otec pomaly krotol. Časom sa obaja naučili, kedy hovoriť a kedy byt radsej ticho. Otec sa ucil od mamy ako spolu vychádzať. Časom sam pochopil, bez jej slovneho pričinenia, ze by sa mal porozprávať so psychiatrom, ze takto nema kvalitný život. Hovorim o chlapovi z malej dediny, manuálne pracujucom. Ja som sa nestačila čudovať ako sa otec mení. Uz su to roky čo stoja pevne vedla seba. Ale boli roky, ktoré stála a hlavne držala moja mama. Nikdy neodišla. Pomaly postupne "opravovala" co bolo pokazené. Otec mal zle obdobie a potreboval oporu hoci to sam nepriznal. Mama mohla odísť, mala kam. Nespravila to. Su spolu 38 rokov a maju spolu krasny život. Obaja su vyrovnaní, pomaly spolu starnú... Takže neviem aky reštart by som poradila. To naozaj neviem. Len viem ze aj v zivote aj vo vzťahu su dobre aj zle časy a je na nás co s tym spravíme. Píšeš ze na tom chce pracovať. Urcite to je možné. Naozaj ti chcem dodať nádej. Pokazené je možné opraviť. Stoji to námahu a nie vzdy sa to podari na 1x, no držím palce, aby ste to ustáli. PS: to je všetko co som chcdla napísať a viac sa vyjadrovať nebudem. Ďakujem.

@pipistrel13 ano schvalne som nepisala aj tie pozitivne veci, aby to neposobilo ze si to spravanie"obhajujem".
Mame to velmi podobne, skoro vsetky body alo pises ty.
Zabezpeci vsetko, vsetko vie urobit, stara sa o dom, pozemok, ked ma naladu dokonca pozavara, deti s nim mozem nechat cely vikend a ist na vylet po pamiatkach, zarobi trikrat tolko ako ja, vsetko dava do rodiny, nepije, nefajci, nechodi do krcmy.
Teraz ako sme taki odcudzeni, mi aj kvety kupil, ospravedlnil sa, darcek co som dlho chcela doniesol.
Len ja mam pocit ze sa uz nedokazem otvorit a dat mu zasa doveru...akoby sme si nerozumeli.
Je velmi uspesny v praco ktora je narocna a zodpovedna, casto mava z prace tlaky a stresy a vtedy je to samozrejme citit aj doma.

A takisto sa mi zle objektivne hodnoti moj podiel na tom vsetkom - co som rokmi vypozorovala, ja rada jednam na rovinu, nemam v sebe tu zensku diplomaciu, uskocnost, pretvarku, ktora je podla mnohych zien zijucich v dlhodobych vztahoch nutna...neviem namotavat, predstierat jedno a mysliet si svoje, tiez sa viem nastvat a vynadat mu riadne. Nie som ziadna vila Amalka, nenecham si skakat po hlave. Uvazujem aj, ci nie sme kazdy prilis silna individualita a ci dokazeme spolu existovat/ci by som dokazala dlhodobo existovat s niekym inym.
Do ziadneho noveho vztahu sa nehrniem, nikto nie je "v zalohe", z mojej strany je vernost samozrejma.

@ebirka dakujem za tvoj pribeh. Velmi by som chcela vediet byt ako tvoja mama.

ako napisala @ebirka - presne o tom je manzelstvo,niekedy musi jeden jednoducho ustat aj toho druheho,ja som si tiez myslela,ze to nikdy nedokazem,som dominantna,hnevliva ak sa mi nieco nepaci a ak sa niekto ku mne sprava bez priciny otrasne,neviem sa udrzat...a zrazu som zistila,ze viem a co je na tom zistene najlepsie,ze sa mi tak aj zije lahsie a meni to aj ludi okolo mna...
a samozrejme to je nelahke,milionkrat som si povedala,ze uz nie je zachrany,no a stale je,mozem sa sustredit na zle alebo naopak dobre,snazit sa zachovat pokoj a z mojej skusenosti,kazde zvladnutie tazkych chvil nas k sebe ovela viac puta a zblizuje(bola som v stadiu ako ty,taka ranena a odcudzena,ze som bola presvedcena,ze uz to nedam a po tom som zacala na to pozerat inak - laskou a slubom,ktory som dala,a pomaly sa to zlepsovalo)

Cholericku povahu nezmenis,vekom sa moze jedine zmiernit. Musis len najst sposob ako reagovat,ked nastane taka situacia. Pri vybuchu byt asi len ticho a ked to odoznie,povedat mu svoje. Najhorsie je rypat donho,ked je vo svojom vybuchu. A vela sa potom rozpravat,ale nie take monology o nicom,ale vysvetlit mu na priklade. Ako to vplýva na teba,na deti ako sa citite a podobne. A k tomu sexu. Ak sa nema k nicomu,musis ho ty "znasilnit".

@marca12 on by sa praveze aj mal, myslim ze
v sekunde by reagoval keby som po nom vystartovala 😃 Ale ja som momentalne v stadiu ze nemozem.

@elviku11 veľmi rozumné napisane