Ako odpustiť rodičom fyzické tresty?
Dá sa to vôbec?
Hneď na úvod napíšem, že som nezažívala také domáce týranie ako možno niektoré z vás, s ranami do krvi, prípadne niečo horšie.
Moji rodičia ma bili tak bežne. Tak, ako to mnohí považujú za prípustné, výchovné. Väčšinou po zadku, rukou alebo pravítkom, tato kdekoľvek (okrem hlavy), kde trafil, keďže som sa snažila kryť. Facku som dostala tiež pár krát, skôr od mamy. Tiež mama ma často bila varechou, ktorú pár krát zlomila. Niekedy po mne hodila papuču. Od tata tie bitky boli skoro na dennom poriadku a boleli.
Inak sa o nás rodičia starali, chodili sme na výlety, dovolenky, tato sa s nami aj hral a blbol.
Ja im to nedokážem odpustiť. Najmä odkedy sa mi narodil vlastný syn. Jednoducho nedokážem pochopiť, ako môže rodič, ktorý miluje svoje dieťa, mu takto ubližovať. Je mi z toho zle, som znechutená, ublížená.
Na jednej strane mám pocit, že sa na nich nehnevám. Robili najlepšie, ako vedeli. Vtedy sa to tak robilo. Na druhej strane to vo mne ostalo a ten vzťah je asi doživotne narušený.
Uzavrela som sa pred nimi. Stretávame sa, k vnúčatku sú dobrí, láskaví. Dnes sú už úplne iní. Ja keď som ale s nimi, cítim sa ako v takej bubline, ktorá ma chráni. Odpoviem na ich otázky, zo slušnosti sa tiež niečo opýtam, ale som absolútne bez emócie.
Možno by mi pomohlo počuť prepáč, urobili sme chybu. Namiesto toho dostanem "s tebou sa inak nedalo". Z mojej strany cítim, že je ten vzťah už tak veľmi narušený, že si nikdy neľahnem k rodičovi na gauč a nepritúlim sa. Dáme si pusu na rozlúčku, lebo si ju vypýtajú, ale je to len tak, naoko.
Je vôbec možné im nejako odpustiť? Síce píšem, že sa nehnevám, ale vnútorne cítim, že klamem samú seba.
@pseudomonas87 u nás sa to tiež zlomilo, odkedy sa mi narodil syn. Dovtedy bolo všetko v poriadku. Čo mám syna, tak tie vzťahy z mojej strany úplne ochladli
Autorka, ty mas kolko rokov?
Tieto témy na MK zásadne nemôžem čítať, je mi z toho zle. Tu si 80% ľudí asi ani neuvedomuje, že podporujú násilie na slabšom, bezbrannom. V tejto krajine je zastrašovanie a bitka od kolísky úplne ok... veľmi smutné, preto sme, kde sme.
Ani sa nedivím, človek vidí to stvorenie a nechápeš ako to mohli urobiť.
Aj ja mám niekedy chuť chytiť malú a dať jej na rit, ale ja som dospela a musím sa ovládať.
@0silvia0 29 a syn 2,5r
@0silvia0 😀
@mamamasama s týmto sa aj viem stotožniť.
Ja som svojom rodičom odpustila, v dospelosti s nimi mam super vztah, ale tiež nechápem, že miesto vysvetľovania išiel hneď krik alebo pohlavok. Ved som bola úplne normálne dobre decko. Jediný, kto sa ma nikdy nedotkol bol dedo, ktorý bol Nemec, tak ho vychovala mama, tiež ich nikdy fyzicky ani psychicky nepotrebovala napádať. Fakt je na zamyslenie, aké sú v tejto casti sveta zvyklosti. Taki skandinavci deti určite nevychovavaju prevetivnou po papuli.
Pozri. Každý raz dostal. Aj moje deti, neraz. Ale to čo píšeš, tam mi niečo nesedí. Prečo boli bitky denne?? Na druhej strane píšeš, že sa starali, boli láskaví, teda sú, ale ty si zatrpknutá. Možno si bola problémové dieťa, ono kto nezažije nepochopí, tým nechcem obhajovať bitku, ale nie každý rodič vie komunikovať donekonečna. Tak neviem.
Boze ved ty si este mlada, ty nespadas do kategorie, kedy rodicia nevedeli inak a preberali automaticky bez zamyslenia sa vychovne vzory svojich rodicov.
Aj ja si zas myslím, že nemáš povinnosť odpustiť a máš právo na plné ústa povedať, že urobili chybu a nezvladli to. Mala som akurát včera taký rozhovor s mamou, ktorú síce nebili, ale má o to horší náklad do života najmä vďaka matke. Akurát som nechápala, že jedna nevrla (ale nie otrasná, či odporná) poznámka niekoho z rodiny ju tak vykoľajila, až dostala záchvat plaču a zatvorila sa v kúpeľni. Myslela som si, že preháňa, ale keď som sa s ňou o Tom bavila, tak som zistila, že presne taká "blbosť" u nej natrhlo traumu z detstva, ktorú nesie so sebou celý život a sme tým poznaecene do nejakej miery aj my (lebo ona sa k tomu postavila tak, že všetko pre to urobila, aby sa nesprávala ako jej matka, lenže išla do extremneho opaku a my sme museli byť vďačné za všetko, lebo máme byť radi, že ona nám nerobí to, čo robila jej matka..). A keď povedala vety, ktorú počúvame tridsať rokov: ale bola mojou matkou a napriek tomu som ju milovala a správala sa ku nej vždy úctivo (až na posledný okamih, kedy to nedala -podotykam.pravom - a doteraz si to vyčíta), tak som jej povedala, že nie, bola to matka, mali sme ju radi, ALE nebola dobrou matkou, mohla sa premôcť kvôli vám, pomoci dostala, mohla robiť veci ináč, ale vždy jej bolo prednejšie niečo iné, ako jej rodina, a urobila chybu. A nie vždy si zaslúži úctu len z titulu matky. Máš právo sa na ňu hnevať a pripustiť si a povedať sebe, aj nahlas, že nebola dobrá a že ti ublížila a veľmi.
@sono2 ale ty obhajujes bitku....a nie, každý nedostal. Ja som nikdy nedostala.
@0silvia0 ja tiež nie som "zo staršej generácie" ako autorka, ale aj mladšia generácia (rodičia 70tych rokov) a tí v tom pokračovali. Málo ľudí, keď sme mali debatu by potvrdilo, že nebolo takého riešenie. Sama si pamätám ako hrebene boli na mne zlomené. 🙂 bavím sa o generácií deti 1990-2000 cca. Aspoň s tými som mávala aj o tomto debaty.
No potom čo píšeš si to mala este horšie ako ja. Mňa bila len mama a len do 8 rokov. To najhoršie obdobie. Aj v útlom detstve ma bila do troch rokov. Ale nebolo to denne a otec ma nikdy nebil. Nikdy. Naopak otec nás pred maminými bitkami ochraňoval keď mohol. Ja som odpustil už dávno. Chvíľu som to riešil v čase kedy sa mi objavila prvá depresia a vysvitli tieto zranenia z útleho detstva. Mama sa nevie ovládať keď sa rozčúli a do nepríčetna. Aj to oľutovala pred mojim bratom. Jemu ublizovala ešte viac. Vtedy sa verilo, že dieťa do troch rokov si nič nepamätá a môže sa biť. A ja si pamätám pár okamihov z času kedy som mal určite len niečo cez rok. Všetko traumy. Viac ako bitky ma trápilo, že som nevedel kedy sa jej zmení nálada. V jednom okamihu objímanie, stiskala ma ako mačku, raz mi aj cucfelk urobila na líci, a v sekunde ričanie a facky. Keď otec nebol doma. Našťastie sa to úplne zmenilo potom, ako sama mala psychické problémy a trápenia. Vtedy si akosi uvedomila našu vzácnosť a v puberte som s ňou mal naopak úžasný vzťah. Preto som aj ľahko odpustil. Len viem, že napríklad doteraz mám problém, keď niekto skríkne zvýši hlas, tak ja viem patrične reagovať len keď sa o to vedome snažím. Keby som pustil zo seba automatiku, tak sa rozklepem a nechám zastrašiť. Stratím slová. A potom strata vlastnej sebahodnoty, sebavedomia. A to sa aj často stáva. Máš ty nejaké nasledky? Treba to prijať. Mohlo by to byť aj horšie. Teba však trápi aj aktuálny vzťah k rodičom a že sa neospravedlnili. Nie si povinná im odpustiť ale voči sebe si povinná sa mať rada aj s tÿm čo ti urobili. Môžeš im to priamo povedať ale riskuješ že to neprijmú a ešte viac ti to bude vadiť. Nepretvaruj sa a ak potrebuješ sa vyjadrit k tomu a urobiť hrubú čiaru pomôže im aj vynadať vykričať im všetko povoliť ventil a poriadne. Neber na nich ohľad či sa im to bude páčiť alebo nie. A buchnúť dverami a odísť. Nedať im ani šancu reagovať. Potom už ale budeš musieť prijať všetko. Aj minulosť aj ich reakciu na tvoje správanie. A keď nezmenia svoj názor, ty si svoj povedala. Vtedy už len treba prijať ich aj s ich blbym názorom a už viac o tom nediskutovať. Treba odpustiť a prijat ich. Je to ťažké ja viem.
Som proti bitke detí a aj proti veľkému kričaniu na ne. Ale deťom sa musia určiť hranice keď sú zlé, neposlúchajú. Potrebuju určiť hranice a môžu poznať aj hnev rodičov. Ale rodič nikdy nesmie zlomiť slobodnú vôľu dieťaťa a urobiť z neho bábku.
Ty si denne plakala a zlomili ťa. To sa teraz prejavuje tvojim chladným vzťahom.
@mimka1402 tak ja som rodic 70tych rokov, moje deti su uz rocniky 2000+, a teda ked som sa stretavala s detmi, rodicmi, bitky a telesne tresty uz vobec neboli bezne. Pamatam si, ako som si kupovala ako mlada matka casopis Mama a ja, internet vtedy nebol bezny, ale teda casopisy boli uz o vychove v rokoch 2000.
Ale tak asi ako kde. A najviac ma zaraza, ze autorka mala vzdelanych rodicov, ziadnych jednoduchych, co by nevedeli co cinia...
@sono2 problémové dieťa má podľa vás právo dostávať každý deň? Tak asi tá bitka nič nerieši, keď to pokračuje.
A nie, nie je vôbec v poriadku biť vlastné dieťa. Každá bitka je zlyhanie rodiča.
Ja mam 32 a rodicia ma nebili, tak neviem co myslis tym vzedy sa to tak robilo a kolko mas rokov 🤷🏼♀️
Pre mna je prvym krokom toto co tu pises povedat rodicom a na zaklade ich reakcie by som sa zariadila. Ci to lutuju alebo ta “vysmeju”.
Vyvrsovat sa na bezbrannom dietati je to najnechutnejsie co dospely clovek moze spravit a to je jedno ci bitka alebo psychicke nasilie. Ja to povazujem za totalne zlyhanie sebakontroly.
Terapia by ti pomohla. Nemas ako ovp´yvnit rodicov, mozes vyskusat rozhovor a povedat presne to, co si napisala tu. Mozno sa dockas aj toho prepac, mozno si to sami teraz vycitaju.
Druha vec je, ze k tvojmu synovi sa mozu spravat uz uplne inak, neviem preco vase vztahy tak ochladli, to nepises.
Mna nasi nebili, ale pamatam si momenty, ked nas mama nahanala s varechou po dome a vrieskala na nas. A na moje deti je to ta najtrpezlivejsia babka, este aj mne dava kazanie, ze mam byt kludnejsia a trpezliva😀
@majlo1234 toto si pamatam u mojej babky. Mama mi hovorila, ze ich nahanala varechou a na niektorych besnejsich detoch ju vraj aj dolamala. Ja som babku poznala ako milu, dobru, pokojnu, nekonfliktnu a nechapala som, ako ona mohla kedysi bit varechou svoje deti. Dedko ich nebil vobec.
Nuz, ktovie aky budes nakoniec ty rodic, clovek, ci ty nebudes frustrovana z nepodareneho vztahu, z prace atd. Atd., ci tiez nebudes nieco ventilovat na tom svojom dietku. Tazko povedat. Ale tak ako tvoji rodicia boli nedokonali a mali svoje vlastne problemy, tak budes urcite aj ty nedokonaly rodic.
@slovakboy nemám pocit, že by som mala nejaké následky do života, okrem vzťahu k rodičom. Syn je este malý, ale do našej domácnosti tieto traumy s mužom neprenášame. Mám úžasného manžela a obaja si z domu nesieme príklad, ako NECHCEME aby to u nás doma fungovalo. Dovolím si tvrdiť, že ani jeden z nás nič na malého neprenáša, hoci je ešte maličký.
Nemôžem ale napríklad pozerať svoje videá z detstva, mám také kde mám 6 mesiacov a to sa okamžite rozplačem, lebo tam mi mama spievala a ja si ju takú nepamätám. Celkovo hocikde (vo filme apod) keď uvidím, že človek v dobrom rozpráva o svojom dieťati/rodicovi, príde mi smutno. Mňa mama napríklad nikdy nepochválila, nepamätám si že by mi niečo pekného povedala. Tato ten hej, ten dodnes hovorí, že sme jeho šikovné dievčatká. Už je na dôchodku, na vnuka by nikdy ruku nevztiahol. Raz dokonca povedal “my sme vás nebili”, na čo som sa ho opýtala či to naozaj myslí vážne, čo hovorí. Tak potom radšej dodal, “keď ste boli malé sme vás nebili”. Ja neviem či si to nepamätá alebo to vytesnil z hlavy alebo čo. Dnes je super dedko, rešpektuje aj nás ako rodičov.
Mama tá ma dodnes nerešpektuje, robí si po svojom, zhadzuje, kritizuje, slovne ponižuje. Pre vnuka by sa rozdala, ale vidím tam tie vzorce, kedy si presadzuje svoje úplne zbytočne.
To je dobré, že necitis nasledky. Otec už je dobrý dedko. To je dobre. To aj starí rodičia robia. Mne psychologicka povedala aby som si spomenul na starych rodičov. To mi pomahalo. Rodičia zvyknú byt prísnejší to je normálne. A starí rodičia naopak. Tvoj syn keď vyrastie, tiež bude robiť nezbedu. Nebude dobré, keď mu budeš ustupovať. Vyrastá tu generacia rozmaznaných detí a to je druhý extrém. Bitka ale nie. Ani psychické týranie. Nie je tokajské pre rodiča. A možno aj ty urobíš chybu. Nevadí. Nevyčitaj si. Nikto nevie vychovávať dokonalo správne.
@slovakboy ďakujem 🙂
Myslim , ze to bolo normalne. Kazdy sme dostali nejaku tu vychovnu. A veru aj dnesnym detom by sa take vychovne zisli.
@zuzanita1609 presne..aj teraz by si to niektore deti riadne zasluzili a prospelo by im to, ked si s nimi ani rodicia ani ucitelia nevedia dat rady..zase neverim, ze rodic udrie svoje dieta len tak zo zabavy ( to iba tyran dokaze a to je tak jedno percento rodičov zo 100) vzdy to je odovodnené spravanim zo strany dietata, ktore nema hranice a zakladny rešpekt..teraz je naopak časté, že deti šikanuju rodicov a niekedy ich aj bijú..neviem ci je toto lepšie😉..je to tiež extrém
Ešte by som dodala. Naši rodičia nemali internet, vedomosti, toľko kníh a štúdií. Oni vychovávali len tak, ako to poznali od svojich rodičov. Nevedeli predať lásku, lebo ju nikdy nezažili. Osobne moju mamu ľutujem, nemám jej čo odpúšťať. Aj keď nebola dokonalá, snažila sa aspoň zmierniť generačnú traumu, ktorú sama zažila. Vďaka tomu ju ja môžem ukončiť.