Ako odpustiť rodičom fyzické tresty?
Dá sa to vôbec?
Hneď na úvod napíšem, že som nezažívala také domáce týranie ako možno niektoré z vás, s ranami do krvi, prípadne niečo horšie.
Moji rodičia ma bili tak bežne. Tak, ako to mnohí považujú za prípustné, výchovné. Väčšinou po zadku, rukou alebo pravítkom, tato kdekoľvek (okrem hlavy), kde trafil, keďže som sa snažila kryť. Facku som dostala tiež pár krát, skôr od mamy. Tiež mama ma často bila varechou, ktorú pár krát zlomila. Niekedy po mne hodila papuču. Od tata tie bitky boli skoro na dennom poriadku a boleli.
Inak sa o nás rodičia starali, chodili sme na výlety, dovolenky, tato sa s nami aj hral a blbol.
Ja im to nedokážem odpustiť. Najmä odkedy sa mi narodil vlastný syn. Jednoducho nedokážem pochopiť, ako môže rodič, ktorý miluje svoje dieťa, mu takto ubližovať. Je mi z toho zle, som znechutená, ublížená.
Na jednej strane mám pocit, že sa na nich nehnevám. Robili najlepšie, ako vedeli. Vtedy sa to tak robilo. Na druhej strane to vo mne ostalo a ten vzťah je asi doživotne narušený.
Uzavrela som sa pred nimi. Stretávame sa, k vnúčatku sú dobrí, láskaví. Dnes sú už úplne iní. Ja keď som ale s nimi, cítim sa ako v takej bubline, ktorá ma chráni. Odpoviem na ich otázky, zo slušnosti sa tiež niečo opýtam, ale som absolútne bez emócie.
Možno by mi pomohlo počuť prepáč, urobili sme chybu. Namiesto toho dostanem "s tebou sa inak nedalo". Z mojej strany cítim, že je ten vzťah už tak veľmi narušený, že si nikdy neľahnem k rodičovi na gauč a nepritúlim sa. Dáme si pusu na rozlúčku, lebo si ju vypýtajú, ale je to len tak, naoko.
Je vôbec možné im nejako odpustiť? Síce píšem, že sa nehnevám, ale vnútorne cítim, že klamem samú seba.
Bitá som nebola ako dieťa, ale prostredie bolo doma inak hrozne (alkohol, hadky, nadavky mame, bitky - mamu otec bijaval, ja som ju branila).. ja som dostala asi raz facku od otca, ako dieta za 3 z matiky. Inak som bola jednotkarka, len ta matika mi nesla velmi. Mama ma raz nahanala varechou kvôli pisaniu, dodnes si to pamatam. Ale inak bitky ako take neboli, ale to ostatne co sa u nas dialo bolo asi aj horsie, ako bitky. Starsiu sestru obcas zbil, ked v puberte utekala z domu, chodila poza skolu a kradla... potom v dospelosti skor vznikali hadky medzi mnou a otcom, kedze az vtedy som zacala tak naplno chapat suvislosti, nevedela som mu odpustit ako sa spraval k mame... vsetko sa to stupnovalo a aj si odsedel 2 roky za to, za tyranie mamy, svedcila som vtedy aj ja, aj suseda... potom sa vratil, ale v podstate sa nic nezmenilo, len sa to utlmilo na niekolko rokov. Najviac ma asi aj hneva, ze aj ked prestal pit, aj tak bol rovnaky, v podstate uplny narcis, sebec, ze to vsetko nebolo tym alkoholom...
u nas to bolo tak, ze otec bil mamu a ked som ju branila zbil aj mna.mam 42 rokov a toto sa u nas dialo hadam od mojho narodenia.doteraz sa mi hocikedy denno denne vynori spomienka na X takychto zazitkov.nemyslim na tie hrozy cielene, ale proste sa mi to len tak mihne pred ocami.nikdy nikdy som to neopustila otcovi ani mame (neraz som ju na kolenach prosila aby sme odisli).ked som cakala prvu dceru tak mi starka (mamina mama) volala do prace, ze aby som isla branit mamu, lebo ju bije.tehotna v 6 mesiaci som v prezuvkach utekala domov.prestal ked ma videl stat s bruchom medzi dverami.je to uz takmer 12 rokov, ale doteraz chcem grcat ked si na to spomeniem.otec zomrel pred 7 rokmi, na pohrebe som myslela na vsetko to, co nam robil.bola vystavena jeho fotka a ja som sa mu divala do oci a myslela na to.odpisala som aj starku (jeho mamu), ktora byvala blizko, vedela co nam robi a nepomohla/nezasiahla.a odpisala som aj zvysok celej rodiny.mne decku, ked sa u nas diali tieto sceny nepomohli vobec a vedeli dobre co sa deje.nikto neprisiel zobrat mna a brata aby sme sa na to nedivali..jedine v tomto sa mi ulavilo, ze k nikomu z nich nemusim chodit a ani ich vidat a stretavat sa s nimi.prerusila som vztahy pred dvoma rokmi a je mi strasne dobre..lutujem jedine to, ze som to neurobila uz davnejsie. bolo mi na grcanie z tej pretvarky ako sa mame strasne radi.aka sme velka stastna rodina.vzdy ked sme sa stretli sme sa museli pobozkat a objat na znak, aki sme stastni, ze sa vidime🤮🤮🤮toto som ja uz nedavala.teraz ked nikoho nemusim vidiet je mi krasne, balvan sa ciastocne zmensil.
@0silvia0 Presne tak. Sama som bola bita, surovo, zlomená ruka, modriny take, ze som si na TV " zabudla" ubor, aby som sa nemusela vyzliect a ukazat dobite telo.
Nie je nic na svete, co by ospravedlnilo nasilie na komkolvek, vzdy je to prekrocenie pripustnych hranic, vzdy!
A nie, neodpustila som a ani nemozem, nevladzem.
@sono2 vola sa to vychova bičom a cukrom. Na mne si tiez vybijali frustraciu, najma mama a to za uplne hluposti (napr sa nasi povadili,co sa bude cez vikend varit a vybila si to na mne, ak bracho niečo spravil alebo nespravil,mohla som za to ja, lebo som starsia a mam byt mudrejsia, xkrat mi dokonca povedala,ze ma mala v perinke udusit). Na druhej strane nam ale nic nechybalo, starali sa, chodili sme na dovolenky, vylety a pod. No pochopenie, objatie, laskave slovo bola vzacnost. Proste studeny odchov.
@nikushka8 a aký máte teraz vzťah?
Cim sme od seba dalej, tym lepsie. Udrziavali sme celkom korektne vztahy, no mojej mame zacalo zase sibat,ked sa mi narodila druha dcera a zase zacala na mna utocit. S vnuckami su malo, byvaju 200km. Teraz v novembri som mala zdravotne problemy, vyzeralo to,ze skoncim v nemocnici,tak ich vynimocne zobrali. No o 3 dni prisli, vrieskali zase po mne (v bolestiach). No to co mi povedali deti ako po nich vrieskali (boli citlive,placlive, lebo ma pred odchodom boli zaviest do nemocnice a nasi to zjavne nedavali) bola posledna kvapka, doteraz sa s nimi nekontaktujem. Odmietam,aby moje deti znasali to co ja. Je vrchol,aby mi 4,5rocna chodila rozpravat,ze tvoji rodicia (nie babka a dedko) su zli 😢
Trvalo mi roky najst sebauctu a silu zo svojho zivota vypustit ludi, co mi kedy ublizili. A najmä pochopit,ze som bola len hromozvodom na ich frustraciu z nefunkcneho vztahu (aj ked navonok vystupovali ako harmonické manzelstvo). No nebudem to robit nadalej (bezne sa povadia a ak som zavolala v nespravnom case ako sa maju,co robia, zlizla som si to zase len ja).
Vies, laska sa neda vynutit, len preto,ze ta niekto porodil (vacsina z nas je aj tak len dosledkom nedostupnej antikoncepcie).
Ak maju vasi radi vnuca, nevrtaj sa v tom,neries, stetavaj sa s nimi a udrzuj korektne vztahy. Ci odpustis,ci nie, ten pocit krivdy nikdy nezmizne. Ta bolest z preplakanych noci v tebe zostane tak ci tak navzdy. Jedine,co mozme spravit, je poskytnut oporu s laskavu naruc pre nase deti. Presne to,co sme my doma nemali. Mne mama vzdy tvrdila, ze som ju nikdy nepotrebovala, taka som bola od bratovho narodenia samostatna (mala som 2r 3m). Potrebovala a stale potrebujem,no so psym cumakom a ladovou kralovnou bohuzial nikdy mat nebudem ( preto ona teraz ziarli na moj vztah s dcerami).
Ja neverím vlastným očiam, čo tu čítam. To sú príbehy ako zo zlého filmu, slzy mám v očiach a nechcem radšej pomenovať ,,tých,, rodičov. OCH....
Samozrejme som aj ja dostala jednu zaslúženú facku od otca, keď som ako puberťačka papuľovala. To bola prvá aj posledná facka, a aj posledné moje papuľovanie.
(A možno aj tu sú odpovede na otázky z iných diskusií, kde sa susedia zaujímajú o susedov a tušia domáce násilie a pýtajú sa, či majú nejako pomôcť tým bitým deťom.)
@dievcacitajucelist presne tak..fyzicky trest neznamená, že má fyzicky bolieť, resp.ublizit, ale ze dieta emocionálne zahanbíme, aby si dobre zapamatalo istú situáciu a v buducnosti sa uz zachová želaným spôsobom..a urcite to nevyuzivat pravidelne a automaticky..ma to byt mimoriadne, aby to malo efekt
@nikushka8 ten posledný odstavec ste krásne napísala, ďakujem ❤️
Odpustiť im neodpustíš nikdy,sú to len kecy,nikdy sa nato nedá zabudnúť,že ťa niekto týral psychicky a najmä fyzicky aj zato že dýchaš. Teda aspoň mne. Osobne som otcovi neodpustila a ani nemienim. Nemám prečo. Ja sa cítim dobre. Treba pochopiť len ľudí čo sa takto chovajú ,to je všetko. Nie sú to dobrí ľudia. Nemali by ani existovať a keby štát a polícia fungovali lepšie,tak by sa to stále dookola neopakovalo. Treba si takých ľudí držať ďalej od seba,odpútať sa od nich a už si ich nepúšťať viac k telu. Nechápem ľudí,čo si povedia,že musím mu odpustiť že ma mlátil 😅 určite nie,ten človek sa nijako nepoučil. Je rozdiel dať výchovnú a biť do nemoty. Ja sa s otcom nestretávam a ani nemienim. Nech si žije sám a so svojimi démonmi. Je to človek ,ktorý nech si žije ale nech neobťažuje nás. Čo sa týka mamy,tá nás bila tiež ,ale treba pochopiť prečo to robila. Roky som zisťovala prečo a dumala nad tým a dôsledok jej chovania viem,je to vydiskutované. Ale nezabudnem to nikdy a odpúšťať jej tiež nebudem.. život je o voľbe a ona si vybrala. V minulosti sa už nehrabem ,to je hlavne základ. Žijem svoj aktuálny život a vnímam radosti ,ktoré v ňom mám.
Treba si uvedomiť svoju hodnotu a mať sebaúctu to je dôležité. Po operácii som si dosť vecí uvedomila. Držte si v okruhu blízkych len ľudí,ktorí nemajú zapotreby vám ubližovať. Držím si ľudí od tela ,nedovolím aby už niekto mi ublížil. Nie som nejaká vec ,som človek a mám svoje pocity. A človek čo raz ublížil ,ublíži vždy keď bude mať nato príležitosť. Takíto ľudia sa nemenia. Títo ľudia vás práve učia čo je skutočný život a že vždy si treba kryť chrbát ,lebo nikdy neviete kto vám chce ublížiť.
Ešte čo sa týka mojej mamy ,ona mi ako veľmi malej povedala ,že ma nikdy nechcela. Že som sa nemala nikdy narodiť. Že má nemá rada. Nemáme vôbec žiaden vzťah a ani nikdy mať nebudeme. Mám len jednu dcéru a viem ,že chyby svojich rodičov nenapravím sú to ich chyby. Oni si nevedia odpustiť ,lebo vedia čo robili. Ale jedno viem,že svoju dcéru milujem nadovšetko a nikdy by som nedopustila,aby sa niekto takto k nej správal. Neverím ani manželovým rodičom ,lebo tí sa ku mne nesprávali nikdy pekne. Je to dookola ten kolotoč ospravedlnenia ,ublíženia a práve operácia a to,že som bola len Ja ,Manžel a Dcérka v ťažkých časoch znamená,že najdôležitejší sú len ľudia,ktorím na vás skutočne záleží a majú vás radi,ktorí sa o vás boja a stoja pri vás nie len v dobrom keď sa vám darí ,ale aj v zlom keď sa necítite najlepšie. A míňať tento drahocenný čas na ľudí,ktorí zato nestoja ,nemá zmysel. Majte sa radi a užite si život plný lásky,pochopenia a v pokoji ♥️
Ach ženy, niektoré príbehy ktoré tu píšete sú naozaj hrozné. Je mi lúto čo všetko ste si museli ako deti prežiť, želám Vám veľa síl v živote. Toto by nemalo zažívať ziadne dieťa, takýto teror
Vidím, že je nás tu viac. Odpustiť možno. Je to pre-veľký čin. Zabudnúť nie. Len jedna vec je na Tom skvelá. Že keď sa ktorákoľvek z nás premôže, nezopakuje to na svojich deťoch. Máme to totiž v sebe, ten hnev, ktorý sme v sebe museli potlačiť. Dúfam, že si uvedomujete, že spupnost a tvrdohlavosť sa dedí, a vaše deti nebudú iné ako vy.. závisí len na nás či sa ovládneme.
Držím Vám všetkým palce.
Pozrite sa na ten strach, ktorí majú deti v očiach keď sa nahnevame. Preto si mnohí myslia, že tieto deti nemusia nič a môžu všetko, lebo sa im nič nestane. Dôležité je len aby neboli kruté k okoliu, ale láskavé. A k tomu ich treba viesť.
@0silvia0
@bielasovicka trosku objasnim. Aj moji rodicia sa "starali", vzdy sme mali co jest, strechu nad hlavou, vcelku slusne byvanie. Aj na dovolenky sme chodili. Ale... vzdy vsade hadky, krik, nadavky, otec dost pil, mama ho z domu vymkla nie raz... mama nebola dobra, sme 2 surodenci, brat mladsi. Cely zivot som si vsetko zlizla, aj za brata, ano bitka na dennom poriadku,aj ked nieco vyparatil on. Napr. rozbil kristalovy svietnik.Bitka za to, ze som mame nepovedala, ze otec ma frajerku. Mala som 13 a nic som o tom nevedela. neustale pohlavky, ze sa hrbim. Neustale vyvolavanie viny, ja hovorim, ze uz mozem aj za pad dvojiciek. Takze ano, bitky na dennom poriadku, varecha, remen, neustale buchnaty. Modriny. Za hocico, vyliaty caj, nepovysavana chodba... brat nedostal nikdy. Manipulacia zo strany matky do neskorej dospelosti, kym som nepovedala dost. S rodicmi sa nestykam, nechybaju mi. A ano, mali sme vsetkeho dost, obaja su vysokoskolsky vzdelani.
Ono to asi zalezi dost od toho akym sposobom a v akej intenzite sa to dialo. Nas bila mama, otec sa bal, aby nam neublizil. Bila nas varechou, tri som dokonca dostala aj pod stromcek. Ale nemam ziadnu zlu spomienku s tym a urcite to nebolo kazdy den. Nevedela som sa preniest skor cez ine veci. Ja som si veci s rodicmi chodila spracovavat na terapie a aj literatura mi dost pomohla. Za mna su super rodinne konstelacie a "zeriem" Milana Studnicku. Velmi dobra je jeho Kniha pro zeny a k odpustaniu a spracovavaniu takychto zalezitosti je aj Letny kurz pre zeny akurat to je uz ina palka...
A prečo máš problém odpustiť? Ja som bola tiež bita podobne ako ty a odpustila som. Určite nie je potrebné vyčítať rodičom.
Ja som si povedala, že takto nebudem vychovávať svoje deti...a to mi stačilo.
Bola taká doba, ovplyvnení boli okolím.
Načo konfrontovať rodičov? Ja som len povedala, že nebijem...len 3 capnutia po zadku ako zastavenie, keď nič nepomáha a je to dôležité.
Mne mamka povedala, že ju mrzí, že nezvládala našu výchovu...tým myslela to bitie. Nie všetci to povedia, ale na tom tvoj život nestojí...ani ty si sa neospravedlnila všetkým, ktorým si ublížila.
Ja som tiež z lekárskej rodiny...áno, zohrala tam rolu psychicky náročná práca, tak mi to bolo vysvetlené.
Ja som v detstve nemala dobrý vzťah s mamou, často som plakávala kvôli tomu.
Nakoniec sa city v mojej mame prebudili ...bolo to až v dospelosti. Ja som ten vzťah iniciovala . Začala som sa máme zdoverovat, tráviť spoločný čas. Aj som sa za to modlila.
Boli sme nakoniec veľmi dobre kamošky až do konca...pred rokom zomrela na rakovinu...starala som sa o ňu do úplného konca.
Na jednej strane som rada ze boli takí aký boli občas by som povedala ze som si to aj zaslúžila nebudem klamať bola som fakt,, pojasena,, a keby som sa tak nebála tak neviem ci by som aj školu školu dokončila a rýchlo odišla z domu ...
žiarlila som na mladších bratov ich rozmaznávali no myslím ze už na to doplatili kedze bývajú stále s dvoma 30 ročnými chlapmi v dome (MAMA HOTEL) teraz je už neskoro...🤷♀️
Odpustila som, nezabudla som. Vtedy som si povedala, že moje deti byť nebudem. Našťastie to ani nebolo potrebné.
@anonym0001 konečne niekto normálny kto pripusti že ťa bitka ak bola malá vždy dôvod...mňa nikdy nezbili len tak!!!!!
@ema83 presne toto si myslím....že ak pri takomto týraní žena neodíde....blíži najviac svojim deťom....lebo vidia tie zverstvá...keby to robil môj syn dám ho zmlatit...tak ako on zbil svoju ženu....aby žral slamkou.... najhoršie je keď deti žijú takéto sračky....keď to počujem dvíha sa mi žalúdok....otec mi občas capil ale vždy zaslúžene...nikdy by ma necapil len tak...a mamu nezbil nikdy aj keď som ho prosila aby jej dal a zaslúžila si lebo bola Xrokov alkacka...nikdy jej necapil...povedal že to nemá význam
odpustiť sa da, ked človek niečo uprimne ľutuje, ked citi bolesť, ktoru spôsobil a je mu z toho ťažko, prípadne sa snaží napraviť škody, problem je, že veľa ľudi si tu chybu neprizná a tam nie je čo odpúšťať potom, jedine počúvať svedectva inych ľudí, ako sa s tým vyrovnali a aj tu na tomto fóre najdeš par dobrych myšlienok..
@veronika150999 To je iné, keď ju vyhecuje strach, ale bytia? Ešte tak zúfalý krik. Mne sa to stalo, že Tom taký strach prežila o dieťa, ale, že by som ju zbila, to som nevedela. Pamätám varechy od mojej, nechcela som byť rovnaká.