Ako prekonať šikanu a osamelosť?

Aktuálne som na pn 2 týždne a bojím sa vrátit naspat do roboty. Mám chuť dat vypoved zrusit byvanie a ist na ulicu. Strašne mi je zle každý sa mi smeje šikanuje ma. Neskutočná samota nikoh
nemam nikoho. Nikto nevidi ze cele vecere mam nervy placem nic sa nemeni.
Celé vikendy zlosť extrémna vkuse počúvať od ľudí rady trápne nikto nechápe
ako mi je. Ľudia su tak sprostý a primitívny že to ani nemajú čim pochopiť ako
mi je. Človek nema nikde kľud oddych ide do roboty tam mi povedia že somnou
sa neda normalne baviť ze mam svoj svet pridem domov nervy plač nemam
kamaratov nemam komu napisat psychologovia nevedia čo somnou rodina ma
tiez nepochopi a pretvarovať sa nebudem s nimi sa bavit ked viem ake zle bolo
dectvo idem na diskotéku doma pre istotu zabudnem kde som zase zle na
diskoteke si nikoho nenajdem kazdy tam je z niekym len ja sam zase sa vratim
domov z nervami v nedelu mi je na nevydrzanie a pondelok zase od znova.
Nikdy nič pekné není chrbat ma boli strasne dam si tabletky potom som zase
vygumovany toci sa mi hlava obvodna neurologia ortoped fyzioterapeut
rehabilitacie masaze nic sa nevyriesi a zase vsetko odznova. Nebavi ma ziadnu
hladat uz vsetky su rovnake ziadna ma nechce z nikym si nerozumejem. Same
dlhy problemy clovek sa boji co bude nebudem chodit do roboty nebudu
peniaze na platenie pozicky auto byt záhrada. Všade ľudia na mňa brešu jak na
psa u doktoroch na úradoch citim sa jak posledná špina žiadnu hodnotu ako
človek nemám. Celý život sa cítim nepochopený a mám pocit že len môj život je
o obhajovaní seba aby som na tomto svete nejako prežil a strašne ma to
vyčerpáva. Raz za rok dve človek skončí na psychiatrii všetko sa zresetuje a zase
od znova. Človek nemá v čom peknom nabrať silu chel by som normálne žit mat
priatelku rodinu chodit na dovolenky citit sa ako clovek aby si ku mne ludia
nedovolovali a aby ma mal dakto rad. Ako sa ma mať sebavedomie ked človeku
príde vkuse zle a je rad ze neodpadne nie to este bojovať. Nič pozitivne nevidim
vo svojom živote vkuse rozmýšlam vkuse vkuse váham bojim sa pochybujem
nevládzem nevládzem. Na koho sa mám obratit ked neni na koho ked kazdy
pscholog povie neviem co s vami. Komu to mam povedat rodicom ked viem ake
to bolo doma vkuse problemy hadky policie krik. Najhoršie je to že aj tak ma
nikto nepochopite aj ked si to precitate lebo uplkne inak zareagujete ako čakám.
Poviem 123 cakam 456 a pocujem 10 13 40 a nechápem potom tomu vôbec.
Neviem čo vlastne ani chcem od ludi ked viem ze mi nikto pomoct nevie lebo
neviete ako rozmýšlam. Chodim von z hocijakou zberbou len aby som nebol
sam a citim sa otrasne. Musi toto cele sa nejako zmenit lebo sa zblaznim. Každy
si mysli ze som navonok ok vysmiati ale doma ked som sam je to peklo taka
zlosz zufalstvo že normalne penim ! Človek tak straca silu ked roky roky roky je
furt rovnako jedna vec sa zmeni dve sa pokazia. Celý život začal zle a tak sa to
všetko pekne jebe ďalej a čoraz viac. Nechcem počuť ziadne tie sproste reci ze
mas kde byvat mas robotu mas auto zahradku chodis na diskoteky mas ruky
nohy čo by iny za to dali bla bla bla bla nikdy som sa necitil uprimne šťastný.
Nevládzem