Ako sa odbremeniť?

Zdravím 🙂

Situácia: dve malé deti, dvaja pracujúci rodičia. Manžel je na slovenské pomery ešte vraj veľmi snaživý, nápomocný, v podstate môžem byť údajne rada, že aspoň niečo doma urobí a že nás miluje a stará sa o nás, vodí ich do MŠ, vyberá (na striedačku)...

Moje povinnosti zahŕňajú účty, jedlo, nákupy, oslavy, čisté oblečenie, upratovanie (čisté stoly, zem, nábytok, kúpeľne, veci na mieste, zvieratá v dome atď, to snáď poznáte), strava deti, uspávanie deti, riadenie detí, tiež mám pracovné povinnosti (robotu si nosím aj domov)... Atď atď atď... Ak aj muž vezie deti, oblečenie ráno chystám ja, ja musím povedať "takyto liek dieťaťu 1, takýto liek dieťaťu 2..." Ak muž berie deti von, obliekam ich ja, chystám ja, muž si ide na hotové...

Muž má dávať jesť psovi a rieši riady, ak som to nehodila do umývačky už ja. Samozrejme, k tomu nejaké veci ako sneh, garáž, práce na dome (nepravidelne).

Jedná sa o to, že už to naozaj nedávam, mám pocit, že mi vybuchne mozog a to dosť pravidelne. Práve som ho poprosila, nech uprace kuchyňu, pretože zajtra ideme preč a potom zas robota... Doma výbuch, už to nedozenieme, že budem robiť ostatné veci. A on? Že áno. Ľahol na gauč a spí. Snažila som sa ho zobudiť... Nič. Tak som to šla robiť ja a zrazu som si povedala, že a prečo vlastne by som sa na to nemohla vy....ť aj ja?!

A píšem sem, z dôvodu: aké mám východisko? Bohužiaľ, manžel je typ, na ktorého ak aj presuniem časť svojich povinností, tak ho musím dirigovať a kontrolovať... Áno, vedela som to aj pred manželstvom atď, ale to som ešte nevedela, ako mi to bude liezť na nervy, keď budeme mať deti. 🤯

Muž je ten typ, čo keď u niekoho vidí bordel, tak je kritický... Mám prestať upratovať, nech vidí, čo sa stane doma, keď sa na to vykašlem? Ale čo decká? Budú žiť v hnoji a jesť to, čo nájdu na zemi a nosiť veci z prádlového koša? Či začať "ignorovať" len muža? To je trápne...

Alebo naň presunúť veci a pokúsiť sa odosobniť?

Alebo sa nejako naučiť žiť v bordeli? Jedno obdobie muž robil od rána do noci a ja som sa naučila, že čo neurobím hneď, to si ma počká a normálne som z toho na prášky, keď vidím, čo všetko treba urobiť, vybaviť... Neoddýchnem si. Tak cely týždeň som robila len nutnosti po robote, že nemôžem robiť všetko... A aktuálne, keď to tu vidím, tak koniec. Ako to tu bude vyzerať, keď tak budem žiť pol roka? Veď to sa človek ani v takej kúpeľni neumyje, to môžem ísť pod odkvap. 😄

No... Iný sloh. Pardon. :D