Je to emočný manipulátor, alebo ja strácam rozum?

Po dlhom váhaní potrebujem názor, pretože som sa v sebe stratila. Mám niečo po 40-tke a za sebou veľmi turbuletné vzťahy ktoré mi ponúkli možnosť spoznať psychickú, fyzickú a emočnú manipuláciu, násilie. Bola som jednoducho naučená služiť iným, maximálne submisívna duša bez akýchkoľvek vlastných potrieb. Rodinní príslušníci a chlapi na mne vo vzťahu zvykli cudzopasiť z rôznych dôvodov, finančné, emočné a neviemešte aké. Keď som na to prišla, tak som ich opustila a začala od začiatku. No život ma učí opäť a znova.

20 rokov som žila v zahraničí a po 3 obrovských pádoch som sa vrátila na rodnú hruď. Vyčerpaná, zničená a straty všetkého, vrátane detičiek. Nasledovalo 7 rokov sebapoznania, zmeny, transformácie. Počas tejto doby som vošla do ringu a zápasila s každým vlastným nedostatkom osobitne, plus spracovanie detstva, rodičov a zmeny mojích toxických a deštruktivných nastavení, ktorými som sa celé roky riadila. Dnes sa hodnotím ako pekná inteligatná emočne vyzrelá žena, samozrejme že vo mne kvária nedostatky.


Pred 2,5 rokmi som spoznala muža. Na prvý pohľad dobrák od kosti, zniesol by pre mňa aj modré z neba. Citlivý, jemný, trochu zoženštelý ale ja som mala zase príliš veľa mušzkej enerie, tak to by neprekážalo. 
Na začiatku som mala obrovské problémy pretože pochopiť, že sa muž môže k žene chovať ako ku princeznej, som len ťažko verila. Darčeky, výlety, slušné a elegantné správanie, vždy s úsmevom na perách, život bez akéhokolvek stresu… no mala som si na čo zvykať. Do roka sa mi začali objavovať mailočkosti, ktoré mi nedali spávať. V prvom rade som vôbec nemohla spať a vedľa neho už vôbec nie. často som menila miestnosť, štuple v ušiach, akékoľvek tinktúry a čaje… 
S iniciatívou k intímnostiam som začínala vždy ja. Vravel mi, že mi neche ublížiť a preto radšej čaka na signál odo mňa. Bol extrémne pomalý a nerozhodný, ja zase rýchla, aktívna, akčná a rozhodnejšia. Hodnotila som to tak, že sa musím naučiť žit v peknom a stabilnom vzťahu ako žena, takže chybu som pripísala mne. Ospravedlňovala som sa slovami že "ja si musím zvykať, ja som zvyknutá na samotu, ja nie som dostatočne žena, ja som príliš emotívna, preháňam atď..
Napriek tomu, že ma naučil krásnym veciam, nemohla som si pomôcť ale spánok sa mi nezlepšoval, aj keď som sa z časti prispôsobila jeho životu, napríklad spomalila som, nestresovala som sa, neponáhľala som sa. Raňajkovali sme aj dve hodiny, na čo som ja nebola zvyknutá..všetky pekné veci, výlety, posedenia, debaty…no ten pocit, že niečo nie je v poriadku, nemizol. 
Chýbal mi mužský aktívny prístup. Neznášal hádky, ktiriku alebo čokolvek negatívne a odmietal ich. Vždy, keď som čo i len trošičku pritvrdila, aby boli veci jasnejšie, aby sa mi napríklad pozrel na auto pretože mi tečie olej, tak gestom mi naznačil, aby som netlačila že všetko sa dá povedať aj krajšou cestou a že on to spraví. Vytáčalo ma to a potrebu mať normálnu zdravú hádku som prehltla. Nehádame sa a naučila som sa vravieť len pozitívne veci. "Veď to nie je také zlé však?" Komunikácia bola, aj dnes je, príliš …slušná. Akoby som to vysvetlila: Ja viem, že je pekné keď sa dvaja rešpektuju a ďakujú si, vždy som to chcela, ale to elegatné správanie akoby sme boli v 18 storočí, už nezvládam. Každú vlastnosť,ktorá mi na ňom prekážala, som sa snažila pochopiť, prijať, pretože sa venujem sebarozvoju a už rozumiem viac, tak som zmenila seba, pretože takto by sa to malo, nie? 
Chválil sa so mnou a celé mestečko obdivovalo jeho priatelku, pretože som, ako iní vravia, krásna, samostatná a inteligentná žena, veď na to nie je nič zlé však, ak sa muž svojou ženou chváli? 
podporovala som ho, pretože celý život žil na jednom mieste s rodičmi a konečne začal staviať dom, aby sme mali kde bývať. Vďaka mne je jeho život aktívnejší a bohatší. Otvorila som mu oči, pochopil a zmenil vzťahy v rodine atď. Zmenil stravu, začal športovať.
 No ja som ostávala vždy akási vyčerpaná a unavená a mne život akoby stagnoval. Zanechala som jazykové hodiny, prestala chodit do fitka. Veď som mala muža, venovali sme sa, po práci, jeden druhému a cez víkendy mali úžasné výlety. Ale predsa som to nebola už ja, tá aktívna a spoločenská. 
 Dva krát za 2,5 roka som sa mu snažila peknou cestou vysvetliť, že mi chýba trochu energie a záujmu z jeho strany, takej mužskej energie, ochrany a záujmu. často v ňom vidím toho 4 ročného chlapčeka, ktorý sa túli k jeho matke, špúli pery, keď na neho poviem niečo zlé. Keď som si s ním 2x sadla a rozumne predložila, že mi vo vzťahu niečo chýba, urazil sa a odišiel. Potom sa nerozprával, no vždy všetky chyby skončili u mňa a ja so sa cítila vinná. Jeho odpovede boli typu: “veď to ty si sa rozhodla, veď to si len nespala a si unavená, veď to ty by si mala relaxovať..veď ja som sa ta pýtal…No on si myslel, že nemá chyby. 
Ked idem na navštevu napríklad k mame, 1 deň dospávam, pretože som vyčerpaná, a nemám byť z čoho. Na každý moj problém si nájdem dôvod, ale nikdy nie je dôvodom on. Takýto slušný, elegantný muž predsa nemôže byť vinný, však? Aj rodina mi vraví, “jej aký je zlatý a slušný..” 
Vždy hľadám chybu v sebe a to som upravila už kopec deštruktívnych vzorcov. No neviem prečo mám pocit, že jeho správanie nie je zdravé. Také “ulízané” “slušné” “zdorilé” 
Samozrejme, že sa za 2,5 roka čo-to zmenilo k lepšiemu ale včera som mu opäť povedala, že zrejme sme príliš odlišný ľudia a možno by bolo jednoduhšie, keby sme si našli iného partnera. 
Musí predsa vidieť, že nie som šťastná,bez úsmevu. Cítim, že to nie som ja, život vo mne úplne umrel a vzrušenie kompletne. Neviem prečo ale cítim ako keby závidel alebo bol povýšenecký. 

Včera mi na našu diskusiu odpovedal, že si myslí, že medzi nami nie je žiadny problém a že to len ja mám príliš veľa starostí (hľadala som si prácu) (on stavia dom), a že na vzťah nemáme čas. Ak mu naznačím niečo o zmene vo vzťahu, hneď sa chytí toho, že staviame predsa doma a bol to náš spoločný projekt, že sme sa dohodli. Pravda je však taká že to bol jeho celoživotný sen a financuje si ho úplne sám. Ja som ho nakopla a konečne sa pohol z miesta. Súhlasil, že ked bude hotový, tak sa nasťahujeme a rozdelíme náklady. 
Ja mám svoj dom a svoje náklady, svoje investície a financie, svoju prácu, svoje starosti, plus tie jeho okolo stavby domu. Keď sme sa včera rozlúčili, povedal že aby som nezabudla že ma miluje. No ja tomu akosi neverím, vždy mám obrovské pocity viny a nestutočne váham . 
Vždy mám pocit že sa na dorého len hrá aby som ho neopustila. Možno, že pod maskou je niekto iiný, jeho osobnosť...no keď som mu to chcela pekne naznačiť, 3 mesiace sme sa rozišli a nekomunikoval. Nie som schopná od neho odísť pretože ma trápi jedna veta: “čo ked sa mýlim, veď on je predsa taký "dobrý a slušný" a nikdy mi nechcel zle” ..ale už nevládzem a nemám chuť. 
Mám jedného skvelého osoobného poradcu a ten mi pred rokom vravel aby som si dala pozor na “emočne závislých mužov, aby som si dala pozor a na vzťah s ním." Som pripravená byť manželkou a možno aj matkou, viem že mal môj osobný poradca pravdu ale ja som vynaložila maximálne úsilie aby mi tento krát vzťah vyšiel. 

aký je váš názor po prvom prečítaní? Ja viem iným radiť, je to vždy ľahšie ako sebe samej. Dík.