Kde sa stala chyba?

Toto bude na dlhšie, preto Vas prosim o trpezlivost - snad to docitate. Po 11 rokoch manzelstva si manzel nasiel milenku. Nase manzelstvo bolo z mojho pohladu take normalne, pokojne...on nie je tip don chuana a ja som na ineho ani nepomyslela, bola som doslova slepa voci inym muzom. Bolo mi s nim ( a snad nam obom) spolu dobre. Bol mojim najlepsim priatelom, milencom (hoci je skor typ muza, ktory to nemusi mat casto), laskyplnym otcom deti. Poctivy v praci a ja som sa citila byt chapajucou manzelkou. Takou tou mudrou, co nevystraja, ked muz byva v praci dlho, ked je casto na sluzobnych cestach...tou, ktora mu nebrani niekam ist a ani nekontroluje, ci nesekyruje...a treba podotknut, ze on okrem pracovnych veci ani velmi nemal tendenciu niekam von chodit, myslim mimo rodinu. Mala som pocit, ze mu je s nami dobre. Videla som, ze sa tesi, ked prisiel domov...a pod. .A odrazu rana, ktoru som necakala....zrutil sa mi svet...doslova a do pismena.....Nasledovalo obdobie kriku, vycitiek, dlhych rozhovorov.... velmi som schudla, stale plakala atd. A premyslala. Ano, zdalo sa mi v ostatnom case, ze vela nerozprava..ale on nehovoril vela nikdy....pripisovala som to zmenam v praci, pretazenosti. Ak som sa nepytala, tak preto, ze som si povedala, ze nebudem na neho vyvijat tlak..je dospely...sam povie, ak to tak bude citit. Na milenku som mu prisla v case, ked sa rozisli...Tak mi to povedal a tak nejak to aj ja citim - skratka nemam pocit, ze by mi klamal. Nedala som sa do kopy.....presla som si obdobim depresii a velmi ma to zlozilo psychicky. Nespavame spolu, on sa ku mne "nema" a ja som to raz v zufalstve (z bolesti v noci z toho vsetkeho) asi tak po pol roku chcela skusit, ale neslo to - z jeho strany. Od vtedy nic. Takto zijeme spolu 7 rokov. Hladala som tajne pomoc u psychologa - povedal mi, ze mam krizu stredneho veku. Nepovedala som mu to preto, lebo som nevedela, ci v pripade rozvodu mi to neublizi kvoli detom, na ktore je velmi citovo naviazany a oni na neho. Bala som sa skratka, ze by som o ne mohla prist..neverila som uz nicomu a nikomu na tomto svete. Nevedel zrejme ani o mojich depresiach. Priblizne v tom case ako som na tu neveru prisla, prepustali u nas v praci. Bolo to velmi stresujuce...fakt som myslela, ze to nezvladnem psychicky.....a ze sa zlozim. Zaroven som sa zblizila s kolegom - boli sme priatelia a vlastne sa to zacalo cele tak, ze on sa mi zdoveril, ako ho pred rokmi podvadzala manzelka a ako sa citil vtedy....ako cez kopirak. Pisali sme si kazdy den, boli v dennodenom kontakte....preberali sme vsetko spolu par rokov. Ano po prvych dvoch rokoch to prerastlo do tajneho mileneckeho vztahu, od ktoreho ale nikto nic z nas necakal. Resp. vedeli sme, ze je to len prechodna zalezitost...nikto nikomu nemal v umysle znicit rodinu. Jeho zena bola opat s nim a myslela si, ze je vsetko OK. Ja s muzom tak, ako som opisala vyssie - zitie vedla seba. Uz teraz skor taky kamaratsky vztah, vychova deti...bezne rodinne zalezitosti. Ale ci to mozno nazvat manzelstvom? Neviem. Milenec bol pre mna ako svetielkom v tom vsetkom, niekym....pri kom je Vam aspon na chvilu dobre a pri kom zabudnete na svet. Sebecke? Odpoviem len tak, ze topiaci sa aj slamky chyta - mne uz bolo vsetko jedno a nejake moralisticke postoje...no ano neustale som myslela na to, ze ublizujem jeho zene a pod.....ale cez to vsetko ked sme sa mali stretnut (a stretavali sme sa len tak raz za dva -tri mesiace) som utekala za nim ako zmyslov zbavena. A tak som s nim denodenne riesila bezne veci, doslova zastupovala jeho zenu tam, kde ona nemala zaujem sa o veci starat....a tak to preberal so mnou. Az jedneho dna mi povedal, ze jemu je uz dobre.....a ze nemozeme byt dalej milenci.
Kolkokrat sa Vam zosypal svet? V ten prvy raz som myslela, ze to neprezijem. Ale po rokoch som tu - nezomrela som sice, ale rany neustale bolia, sebavedomie je tatam, vlastna sebahodnota..vsetko prec.....pripadala som si ako mrzak, o ktoreho mal predsa len niekto zaujem. A teraz....odrazu uz ani ten niekto. Pripadala som si ako mrzak, ktoreho este aj vyuzili....a nemali v sebe ani len tolko ohladuplnosti, aby mi ten koniec oznamili prijatelnejsou formou....Viete, keby mi povedal, ze miluje vlastnu zenu, tak by som si poplakala a pochopila....Nie, mne bolo povedane, ze z jeho strany sa nieco zmenilo a ze je koniec. Ze mu je dobre. Presiel rok....sluzobna cesta....a vramci vecernej zabavy sme skoncili u neho na izbe. Kludne ma odsudte - alkohol, sentiment...z mojej strany..Malokedy som v zivote spravila vec, kedy by som nepremyslala....premyslala som aj vtedy, ale jednoducho som to chcela. A povedala som si nech. Na druhy den o mna ani pohladom nezavadil, ved aby si ostatni nic nevsimli....a po case vysvitlo, ze medzi casom ma dalsiu milenku a so mnou spal...len tak, lebo to slo. Podviedol aj milenku, aj manzelku. Pekne, ze?
Ked som sa to dozvedela, myslela som ze umriem...doslova, ze uz nevladzem. Ze na tomto svete je nejaka hrozna nespravodlivost.....A teraz? Neviem sa z tohto vsetkeho vyhrabat......on sa vratil od tej milenky ku svojej zene, ta cela stastna na FB zverejnuje svoje vlastne fotky (ano, je krasna), spolocne fotky.....vsetci komentuju aku krasnu rodinku maju.....dokonca si nechava narast dlhe vlasy, aby sa mu pacila......skratka ho prijala spat a ja sa dennodenne pytam, kde sa stala chyba???