Koniec priateľstva

Mám najlepšiu kamarátku už od vysokej školy. Boli sme roky nerozlučná dvojica. Bývali sme spolu, nie len na výške, ale aj po. Našli sme si rovnakú prácu. Chodili spolu žúrovať. Boli sme najlepšia párty dvojica. Proste spriaznená duša. Časom sa však naše cesty rozdelili, pribudli roky. Našli sme si iné zamestnania. Odsťahovali sa do iných miest, no priateľstvo vydržalo. Časom som si našla priateľa, vydala sa, bola mi na svadbe za svedka. Narodilo sa mi bábätko. Ona bola v tom čase nešťastná, lebo sa rútila z jedného nepodareného vzťahu do druhého, ale vždy som tu bola pre ňu, aj keď času bolo menej. Ona sa nezmenila, stále bola rovnaká párty žena, diskotéky, alkohol, chlapi a ruka hore. Ja som už bola však iná. Mama a manželka. Dozrela som. Otehotnela som opäť. Zrazu ešte viac zodpovednosti a menej času na kamarátku. Stále som sa snažila byť jej k dispozícii, no niekedy som ozaj nestíhala ozvať sa aj týždeň. Väčsinou, keď boli deti choré, alebo sme riešili doma vážnejšie veci ohľadom financií. Sťahovali sme sa z bytu do domu. Kamarátka je stále slobodná a neviem, či je to mnou, ale naše priateľstvo ma začalo vyčerpávať. Ak sa jej neozvem, keď chce, hneď mi píše, že čo som to za kamarátku. Počúvam od nej v podstate len výčitky. Tento rok som jej zabudla zavolať na narodeniny, ale pri tomto mojom živote ani neviem kedy je pondelok a kedy piatok. Je to kolotoč. Ospravedlňovala som sa jej týždeň a ešte stále mi to neodpustila. Neviem , či sa mám nad to všetko povzniesť a pochopiť ju, že rozmýšla inak, alebo sa už nemám ďalej nechat vťahovať do jej nálad a zbytočných výčitiek. Viem, že som sa zmenila, keď som sa stala mamou, ale momentálne žijem najviac pre svoje deti.