Kríza identity
Ahojte. Tento príspevok bude možno dlhší, ale nedalo sa to skresať :D
Píšem tu, lebo by som chcela dostať názor od iných ľudí (čo už čo-to prežili, alebo rovesníkov, ktorých trápia podobné myšlienky) alebo len tak pokonverzovať. Pre samonasieracie typy vopred upozorňujem, že niektoré vety sú písané s nadsázkou.
Gro toho prečo píšem je, že ...veď čítajte ďalej.
Mám 28 rokov, čo je podľa všetkých múdrych článkov najkritickejšie životné obdobie človeka (20-30). Ja som aktuálne nezamestnaná, bez vyhliadky na dlhodobý vzťah. To by nebola taká tragédia, veď ...stane sa. A svetielko nádeje na konci tunela by som videla, keby som mala nejakú životnú víziu, cieľ, na základe ktorého by som si stanovila stupienky po ktorých k nemu pôjdem, lebo ... myslím že tak sa to robí. Chcem začať žiť ten reálny život (a nie žiť stále s mamkou v rodičovskom dome :D).
Prejdem k tomu čo ma najvác trápi. Už dosť dlho žijem v akejsi zmätenosti alebo úzkosti. Nazvite si to ako chcete. Áno aj ja, človek, čo sa snaží všetko brať s humorom a iróniou mne vlastnou sa začínam usmievať pomedzi zuby. Bohužiaľ nepatrím k tým šťastlivcom, ktorý už od škôlky vedeli že chcú byť balerínou, hasičom alebo dnešné deti – influencerom. A tak som si vyberala školy na základe pocitu, náhody, alebo som sa opýtala kamošky kde si dala prihlášku ona a ja som urobila to isté. 2018 sa zo mňa stala absolventka VŠ (stavebný odbor), lebo po strednej som si nenašla prácu na lusknutie prsta (čo som nevedela, že tak nefunguje). Po VŠ som si vyskúšala aj pozíciu lacnej pracovnej sily v zahraničí. Veď kto to vraj neskúsi, nevie o čom je život. Život v multikultúrnom meste ma bavil. Človek aspoň nevidí tie isté ksichty každý deň (som z malého mesta). Celkovo pobyt v cudzej veľkej krajine, kde sa musí človek naučiť orientovať je podľa mňa prospešný. Aspoň na chvíľu nás dostane z autopilota, v ktorom viac-menej všetci fungujeme. Vyskúšala som si reku aj vysokoškolské zameranie v praxi. V máji 2020 som dala výpoveď s tým, že to už viac nechcem robiť.
A tak som teraz tu. Mám pocit že opäť na štarte, stále rovnako neistá, v rovnakom dome len o 10 rokov staršia a bez kamarátok. Samozrejme nejaké kamarátky ešte mám, ale už to nie je ono. Ťažko sa s nimi pije keď musia kojiť :D Povedala som si, že na seba nebudem prísna. Že si dám pauzu a mesiac dva budem doma. Medzitým si rozmyslím, čo chcem ďalej robiť. Veď aj tak cez koronu som pracovala a prečo by som si nedala aj ja oddych. Prešli tri mesiace a na nič som neprišla. Naučila som sa plávať, začala som behávať ale pri otázke na prácu ma stále chytá úzkosť (i keď aj otázky ako kedy sa budem vydávať a že prvé dieťa treba stihnúť do 30tky tiež nie sú bohvie čo). Možno je to preto, že som si vedomá toho, že musím nájsť najskôr sama seba, až potom niekoho s kým sa budem deliť o šťastie. A nie čakať, že ma niekto urobí šťastnou. Toto klišé je zároveň aj sakra pravda. A mňa by urobilo šťastnou keby som našla svoje poslanie. Nie som žiadny workoholik, to nie. Ani nehľadám zmysel života v peniazoch a materiálnych veciach. Ba naopak, som celkom duchovne založený človek (necháp pod tým žiadny náboženský podtón) a ku životu mi stačí naozaj málo čo sa týka vlastníctva vecí. A práve tam je samotné gro môjho súčasného rozpoloženia. keď si uvedomíte že k životu potrebujete len strechu nad hlavou kde sa skryjete pred počasím, nejaký ten denný prídel jedla a vody a nebudú vás ohlušovať všetky nepotrebné banality okolo. Viete čo tým myslím? Keď sa vzdáte drahých handier, bývania na predmestí alebo prežierania sa hambáčmi z mekáča. Až potom začnete rozmýšlať prečo ste tu a čo ďalej so životom.
Podľa osvietených ľudí treba prijať prítomnosť a potom sa Vám vždy ukáže cesta. Ja ju prijímam už tri mesiace. Prijímam to že mám dva roky pred 30tkou, nemám zamestnanie, partnera ani vlastné bývanie. Prijímam aj to že neviem čo chcem ďalej so životom robiť. Či chcem žiť v mojom rodnom meste, v Bratislave, v Londýne alebo v Paríži. Či chcem dať ešte šancu odboru ktorý som vyštudovala, alebo mám nabrať odvahu a zmeniť ho. Či si urobiť druhú vysokú školu, alebo ísť ako dobrovoľník pomáhať deťom v Afrike (na to by som musela zlepšiť svoje jazykové skills). Len to nechcem prijímať ešte ďalších 10 rokov.
Mám pocit, že pre mňa by bolo najlepšie, keby mi niekto naplánoval každú oblasť môjho života. Niečo v štýle ..budeš robiť túto prácu a budeš ju robiť 20 rokov, dostaneš tento byt a musíš si zobrať tohto muža, lebo to tak bolo dohodnuté od vašich 4 rokov :D. Dnešná sloboda je pre mňa frustrujúca. Zneisťuje ma. Všetky tie články typu: ,,nesnívajte, ale konajte,, , ,,žiadna práca nie je dokonalá,,...Vraj máme urobiť akýkoľvek krok, len aby sme nestagnovali. Ja nechcem urobiť krok, ak kvôli tomu kroku nebudem mať dostatok času a energie fokusovať sa na to, na čo som skutočne bola predurčená. Bojím sa jednoznačného rozhodnutia, že keď si vyberiem určitú prácu, uzatvoria sa predo mnou ďalšie cesty.
Chcela by som byť ten typ človeka, ktorý sa nad týmito vecami nezamýšľa a len tak si ničneriešiac pláva životom. Ale bohužial ja myslím tri kroky dopredu a jedna myšlienka mi predbieha druhú. Akosi som sa pomyselne vzdala a dúfam, že všetko nakoniec dobre dopadne. Ale viem že to nie je správne. A netýka sa to len mňa. Bezdetnej, bezzáväzkovej a bezhypotékovej ženy. Aj ľudia 30+ riešia podobné existenčné problémy.
Tak ako to je? Dá sa to? Zistiť nejakým komplikovaným vzorcom čo má človek v živote robiť, alebo mám počkať po 30tku nech prejde toto kritické obdobie? Alebo ísť do tej Afriky?
Aj vy ste sa medzi 20-30 ocitli v rovnakej kríze, alebo ju práve zažívate?
Väčšina z Vás bude po prečítaní tohto príspevku nasratá. Či už kvôli gramatickým chybám alebo jednoducho preto lebo mám 28 a ešte oxidujem doma. Ale pre tých pár jedincov, čo sa buď v tomto našli alebo mi nedávajú pomyselnú facku odkazujem, že mi môžu napísať súkromnú správu. Rada pokeciam
PS 1: Pre namosúrené ženy, ktoré by ma už dávno vyhodili z domu: nie som príživník, nepijem, nedrogujem a na bývanie prispievam.
PS 2: Tajne dúfam že si touto cestou nájdem dákych kamarátov, keďže môj sociálny život je v ruinách :D
Ja som vedela len jednu vec, že chcem ísť žiť do iného mesta a hlavne sa osamostatniť. Toto bola jediná moja podmienka a odrazový mostík. Presťahovala som sa do väčšieho mesta s jednou taškou, bez bývania. Zatiaľ internát. Našla som si prácu, aby som teda zaplatila to bývanie. A ono to nejak začalo ísť a veci sa začali vyjasňovať. Prvé bývanie, prvá práca a aj prvý vážny vzťah dopadli zle. Ale posunuli ma k tomu, čo je dnes. Tak niekde začni. Daj si jeden bod a sprav jeden krok.
@riri178 Vôbec v tom nie si sama, akurat ta sklamem, ze tou 30 sa to jednoducho nemusi zlomit. Ja mam 30 a len samotnym cislom sa nic nemeni. Este predtym som stihla vyhoriet a teraz sa davam zdravotne dokopy. Okrem toho, ze sa snazim vyhrabat zo zdrav. problemov (co aktivne riesim uz takmer 1,5 roka), rozmyslam nad podobnymi vecami. A to co by som rada robila v buducnosti, avsak tym, ze stale neviem prist na to, co by ma bavilo a zaroven aj zivilo je to obcas frustrujuce... a tak ucim nemat vsetko pod kontorlou. Pretoze v zivote jednoducho nemame veci len tak pod kontrolou, je to zdanlive. a tak sa ucim spoznavat svoje programy a ocakavania od seba aj od inych a prijat vacsi 'flow' zivota. Je to sakra tazke pre niekoho kto si naprogramoval karieru vystudoval a makal na sebe, mal nejake predstavy o svojom zivote a zivot mu dal taku facku, aby sa zbadal a zacal veci menit. Ako uz niekto vyssie pisal nie je to len o tom, ze v cieli si povieme, 'teraz som stastna' a spokojna ale samotna cesta by pre nas mala byt vnimana ako hodnotna. Hladat krasy zivota v jednoduchych veciach a vdacnost aj v zdanlivych malickostiach. Ale je to v praxi niekedy tazsie ako sa to pise. Poznam to velmi dobre, ako aj mnohi ini.
Ja som sice typ cloveka co vzdy vedel ze chce mat skoro deti a rodinu, no niekedy by som sa za to vyfackala...svoje deti milujem ale tiez som v podobnom kolotoci myslienok ako ty...sice mam rodinu a byvame sami, ale tiez nevidim svoj zmysel zivota okrem toho ze som a budem mama...ono je to take obdobie kedy sa clovek citi nepotrebny,alebo neviem ako by som to nazvala.nemam pocit ze by ma okrem deti nieco robilo stastnou...nieje to zitie zivota,ale prezivanie...treba sa len pre nieco zapalit a ist si za tym...len pre co?...ja mam kopec napadov len akosi sa neviem vymotat z tohoto klbka stereotypu v ktorom nic nestiham...ty mas kopec casu, tak porozmyslaj co by si vymyslela.nieco co ta nadchne, chyti a nepusti.drzim palce
Ja etse by som dala jednu radu... prestane pozerat TV a hlavne americké filmy.. uz zdegenerovali par generácii.. praca nemusi baviť, dolezite je aby uživila a mala si sa tam fajn (žiadna drezúrne) bývať s rodičmi nemusíte .. pekne do podnájmu aj kamaráti si nájdeš aj sa nebudes nudiť .. ja som žila v zahraničí z baby a boli to najlepsie roky života ..
A podla mna Ti hrabe preto, lebo nic NEMUSIS a robis len co CHCES!!! Moje heslo zdraveho a vyrovnaneho zivota je, ze clovek MUSI mat aktivity, ktore MUSI spravit, ktore MOZE robit a KTORE HO TESIA ZE ROBI, TEDA CHCE ICH ROBIT. Mas uz co to odzite, proste potrebovala by si posun... Posun v zivote v urcitom smere.... Ale tym, ze si sama, nema ta co ine posunut len ty sama... V prvom rade je musis si najst pracu... Z coho zijes preboha, ked nepracujes? 🙄🤔
A po dalsie nefnukaj ale chod do sveta a zi...prepac, ja to chapem ale ty mozes robit co sa ti zachce a ty si vyberas sama nicnerobenie a tym padom mas kopec casu rozmyslas nad nesmrtelnostou chrusta.. Asi tak.
A inak este jednu vec ti tvoji myslitelia pisu... zi tu a teraz... Vcerajsok je minulost, zajtrajsok buducnost... A hlavne nesnivaj lretoze dnes snivas o zajtrajsku a zajtra o pozajtrajsku... Takze nidky nezijes ten svkj sen lebo stale len snivas o buducnosti...a este jedna vec to mama ti dovolila byt takato...ja by som svoje dieta kopla do riti a muselo by robit... Ci by chcelo ci nie...
Ahoj, podla mna premyslas az prilis. Naozaj prilis. Preto sa mozno nachadzas v tomto štádiu. Neviem ani co by som poradila, ja som uplne opačný typ človeka 😄 nikdy ziadne plany do buducna, ziadne ciele, sny, ziadne premyslanie dopredu a teda zivot mi plynul zatial uplne v pohode, bez nejakeho strachu co bude. Moj brat je velmi podobny tebe, ale zasa jeho skola bavi aj praca v danom odbore. Skus inu pracu, ako si vystudovala, podla mna cokolvek ine, nech qspon nacas zmenis "vzduch". Skus menej premyslat, nemysli na to co bude a co je ako spravne. To dopredu clovek nikdy nevie 🙂 musi ta nieco nakopnut do zivota, ale nepride to,ked budes sediet doma a premyslat. Za mna najst novu pracu, cokolvek ine, ako si vystudovala, popripade aj v inom meste, aspon spoznas novych ludi, najdes priatelov a mozno aj toho pana dokonaleho 🙂 drzim palce, aby si sa nakopla 🙂
Dočítala som to celé.
Nemáš krízu identity, len sa ti nechce robiť, nudíš sa a máš teda príliš veľa voľného času na vyrábanie si životných problémov.
@riri178 uplne ta chapem, tiez byvam frustrovana, ale spolocnost je tak nastavana, ako keby kazdy musi vediet co chce od zivota. Aj v mojom okoli je vacsina ludi co vedeli co chcu studovat, aku chcu mat pracu a pod. a ja som nikdy nevedela co chcem. Ale natrafila som aj na ludi vdaka ktorym viem, ze nie kazdy musi vediet co chce a to ma upokojilo ze nie som divna ani stratena. Tiez ako ty, musim mysliet velmi do buducnosti, ale mam vedla seba partnera, ktory ma drzi v pritomnoti a uz tolko netapem. Nedala som ti ziadnu radu, ale neda sa skusit kazda moznost co zivot prinesie a preto naozaj aj ty menej premystaj, co ak, a zacni. Zivot uz cestu ukaze. A to mam overene. 🙂
Ziadne rozhodnutie nie je v zivote konecne a vždy sa môžeš vydať inou cestou. Časy, keď človek po škole nastúpil do zamestnania, odpracoval na tom istom mieste 30-40 rokov, medzicasom dostal byt, vychoval deti a siel do dochodku, su prec. Neexistuje ziaden zakon, preco by si mala vediet, co chces robit po zvysok zivota. Nemusis sa vydat a porodit dieta pred dovrsenim 30 rokov. Si vo velmi dobrej situacii - nemusis platit hypoteku, ani zivit a starat sa o deti. Mozes skusit zamestnat sa v inej sfere, nez v akej si pracovala. Ak sa ti to nebude pacit, mozes ist dalej. Mozes sa naucit cudzie jazyky, mozes sa prestahovat do ineho mesta a 'skúsit stastie'... ked to nevyjde, mozes ist inam, alebo sa vratit domov. Ale nieco rob, lebo tym, ze budes sediet doma a iba rozmyslat nad vsetkym, sa nikam nedostanes a nezistis, co by ta v zivote bavilo a naplnalo.
Služba druhým.
Mne sa clanok pavil, pripomina mi moju dobru kamaratku zlatu pojasenu 😊
Myslim si ze skus otvorit oci a vsimat si nejake naznaky symboly okolo teba. Mozno si teraz velmi myslienkami zahlbena do seba a nevies ktorou stranou sa vybrat, ale nieco okolo teba ti to napovie.
Alebo, zacni niekde nejakou nezazivnou pracou, vyplnis si dni, stretnes novych ludi, medzitym sa ti nieco naskytne odniekadial.
@riri178 ako keby to pisal moj svagor v zenskom rode🤣vy dvaja by ste sa veru k sebe hodili. Rovnako seba hladajuci clovek, nevediaci sa odhodlat k rozhodnutiam bo sa boji, ze sa mu zatvoria dvere s lepsimi moznostami o ktorych v danej chvili este nevie😊nevysiaci na materialnych veciach a "svetskych hodnotach"...nechces sa predsa len vydavat?😁dam kontakt🤣
@riri178 niekedy sa stačí nechať unášať životom, osudom. Netreba rozmýšľať, čo bolo, ako bude, ale treba žiť pre prítomnosť. Ak si šťastná pri športových aktivitách, tak si ich užívaj a hlavne tu bezstarostnost, že momentálne nemusíš chodiť do roboty a zažívať stres okolo toho všetkého. Sa oska robotu si hľadaj, ale ale nerozmýšľaj, či ju máš alebo nie. Kto hľadá, najde
Možno by som aj poradila, no stačil mi začiatok..
Ten článok je tak dlhýýýý a nezáživný, že fakt nemienim strácať čas..
Nabudúce zbytočne nerozpisuj omáčky dlhé ako sloh z maturity, v pohode sa to dalo skrátiť na pár rozumných viet..
@riri178 mozno praca na plny uvazok nie je pre teba. Nerozmyslaj, ako by mal tvoj zivot vyzerat, ale aky pocit by si zo seba chcela mat a co k tomu potrebujes a potom v tom hladaj moznost zarobku. Ak poznad swot analyzu, ucia to na kazdej skole, tak si ju sprav aj ty. Napis si na papier svoje silne/slabe stranky, potom co vsetko by si chcela robit, ale aj co vsetko by to obnasalo, ja som tak vyskrtala vela veci, lebo som zistila, ze skratka moj ciel bol na konci cesty, po ktorej sa mi nechceli ist, vela byrokracie, vela prace s ludmi a na to ja nemam povahu. Ale je pravda, ze prioritizovat som sa naucila az pri detoch. Moj ciel je byt happy a mat svoju slobodu a mat cas na svoju rodinu. Bavi ma marketing, psychologia a mam rada ten pocit, ked niekomu pomozem. A zaujimam sa ovela vuac o ekologiu. A som materialista a nehanbim sa za to 😂 a toto vsetko sa snazim zahrnut do nejakych vlastnych projektov, ktore si kreslim v hlave. Mam na to cas, som na materskej 😉 a musim mat popri tom aj cas na seba, na sport. V zdravom tele zdravy duch 😉
Ahoj, tak ja som na tom úplne rovnako, len o desať rokov staršia. Doteraz som sa nenašla v ničom. Prácu som zobrala po VS prvú, z ktorej ma zavolali na pohovor a síce na inej pozicii, ale robím tam doteraz. Na strednej, ktorú som absolvovala, lebo bola blízko bydliska, mi jeden učiteľ povedal, že by som mala ísť na taku a takú VŠ a tak som sla a tam som stretla svojho muža.
Môj starsi syn má 4 roky a z toho 2 roky chce byť hasičom, už teraz sniva, že keď bude mať 6 pridá sa k dobrovoľným hasičom. Ja som taký pocit, nezažila nikdy a úprimne neverím, že niekedy zazijem. U mňa to nie je obdobie, som proste taká povaha.
Tie možnosti voľby a strach z toho, ktoré dvere sa zavrú, keď si jedny zvolim mňa sprevádza celý život. Nakupujem po väčšine v Lidli, lebo ja mám stres aj z toho, keď majú dve značky mlieka, že ktoré zobrať.
Nejak som sa s tým zmierila, žijem viacmenej tak, ako príde a som spokojná. Možno tým, že mám deti sa skôr sústreďujem na ne ako na seba a snažím sa plniť ich sny. Zatiaľ mi to tak funguje.
@riri178 a hlavne neda sa sediet na 10 stolickach naraz. Nemozes sa pozerat na 10 dveri naraz, jedny si skratka musis vybrat. Nikde nie je napisane, ze ked sa ti v jednych nebude pacit, nemozes sa vratit a otvorit druhe dvere. Clovek sa uci ucenim a skusanim pokus omyl 😉 nie si strom, nemusis stat na mieste, ked sa ti niekde nepaci, presun sa skratka inam.
@riri178 Prepáč, nedočítala som to, skončila som asi v 2/3 textu. Tvoj hlavný problém je to, že priveľa premýšľaš. Nemáš čo robiť, tak sa rýpeš vo svojich pocitoch, rozpitvávaš ich donekonečna... Nájdi si prácu. Hneď. Akúkoľvek. To nevieš, že výpoveď z práce sa dáva až vtedy, keď máš isté iné zamestnanie? Dať výpoveď a až potom sa začať zamýšľať nad tým, čo by si vlastne chcela robiť, je blbosť. Kto Ťa teraz živí? Z čoho žiješ? Možno máš úspory, ale tie sa rýchlo minú. Nájdi si aspoň nejakú nenáročnú prácu a popritom sa môžeš hľadať.
Ináč, ak si vyštudovala VŠ a teraz v tom odbore nechceš robiť, to je, ako by si všetky tie roky a tú námahu, ktorú si tomu venovala, vyhodila von oknom. Ja by som sa na Tvojom mieste orientovala tým smerom. V stavebníctve robí veľa chlapov, ani sa nenazdáš a možno si nájdeš aj manžela. 😉
Ja som tiež mala takú krízu, keď som mala 25 rokov a bolo to cca pol roka pred mojím prvým otehotnením, tiež som si myslela, že som si vybrala zlú profesiu a tak celkovo ma nejako prestal baviť život, nič ma netešilo. Ale odkedy sa mi narodil syn, tak už som nikdy taký pocit nemala. Teraz mám už 3 deti, posledné má 5 mesiacov. Som večne nevyspatá, stále nestíham a doslova "nezastavujem", ale som šťastná a spokojná. Dokonca keď som sa po prvej materskej vrátila do práce, tak ma to začalo neskutočne baviť a neviem si predstaviť, že by som robila niečo iné.
@domculik pochopila som to asi tak že nech sa deje čokoľvek mavnes rukou veď je to tak ako to byt má nemá zmysel stále proti niečomu bojovať. Napríklad ťažké obdobie v práci povieš si je to dočasne nebudeš tomu venovať príliš veľa energie budeš či užívať a vychutnávať tu cestu k tomu čo si praješ a to okolie sa časom prispôsobuje. Toto sa mi veľmi osvedčilo v živote hlave v boji s exom skúšal na mňa kadejaké podvody a podrazy a do bodky sa mu všetko vrátilo bez môjho pričinenia len som si povedala neriešim to nebudem sa hádať nebudem hystercit Boh je spravodlivý odplati 🙂 a tak sa stalo xkrat a po pár dňoch prišla neskutočná úľava
Keby som bojovala viem že viac pokazim ako vyriešim 🙂 alebo aj keď máš nejakú chorobu nebojovat proti nej ale veriť že si zdravá že sa to rysuje v tvoj prospech že to len tvoje telo chcelo niečo povedať 🙂 vo všetkých oblastiach. Doslova zmieriť sa a užívať si veci ako su a zároveň si priať niečo lepšie .. ;) a príde to 😍
Ja mám presne tieto dumačky, očividne je to dosť častý problém 😀 mne pomohlo uvedomiť si že je to úplne v pohode nemať plán a len nejak neurčito prežívať 😀😀
28 je dnes 20 .. poznam polno ludi, ktory “zacali “ v 28 alebo uplne obrátili svoj zivot .. skúsenosti mas, skolu mas .. nemas 5 deti na krku takze len si vymyslieť nejaky gól.. aj ked dočasný ... napriklad najst si pracu a zobrat pôžičku na maly jednoizbový byt ... uvidíš so zmenam pride este viac zmien a jasno ... proste začni aj ked to neni ono a veci sa vyjasnia ... a nemysli na cas je jedno ci 2 mesiace ci 2 roky.. cas ta stresuje .. vsetko ma svoj cas a miesto.
A teraz idem citat komentáre 😁ci sa tu naozaj najdu tie co si prisli len kopnúť .. ako v každej téme