Mám 25 a nebaví ma žiť
Od rodiny som musela doslova utiecť, vládnu tam toxické vzťahy a nenávisť. Mam síce už pokoj a nie som svedkom hádok, ponižovania a týrania, ale som sama. Kamarátky zo strednej majú vzťahy a rodiny, vždy sa povysovali, lebo sa narodili do lepších rodín, tie, co za chrbtom ohovarili, som už odstrihla. V práci po VŠ intrigy, donášanie, zo strany niektorych snaha vyštvať ma. Žijem v podnájme v BA so spolubývajúcou ktorá nie je zlý človek, len je dosť zvedavá a napr celý deň má na svojej izbe otvorené dvere a počúva všetko, aj keď idem na záchod. Keď idem do spoločnej miestnosti, v momente pride za mnou a spusti monológ o veciach, ktoré ma nezaujímajú. Vôbec jej nevadí, že sa pritom hrám na telefóne alebo robím niečo iné. Moje sociálne zručnosti sú veľmi slabé, ľudí si držím od tela a nedôverujem im. Mužov ignorujem, lebo ma chcú len na sex, vyzerám celkom k svetu, ale je mi to k ničomu, priťahuje to len intrigy, zlobu žien a povrchnych mužov. Práca by ma bavila, keby mi ju ľudia, s ktorými pracujem, neznechucovali, po práci nie som unavená z prace, ale z ľudí, s ktorými tam musím tráviť čas. Nemám v živote žiadnu lásku, ani som ju nikdy nepoznala, žiadnu oporu, žiadne priateľstvo, žiaden zdravý vzťah. Ani neviem, prečo žijem, asi len tak zo zvyku. Ak by sa dalo nejak bezbolestne opustiť tento svet, urobím to už dávno, alebo dám život niekomu, kto o neho má záujem. Rozmýšľam už nad rôznymi spôsobmi, ale žiaden mi nepríde lákavý.
Na miesto tej nekonečnej arogantnosti, drzosti a pomstychtivosti čo si tu ukázala, by si si mohla radšej vziať rady iných k srdcu a naozaj vyhľadať pomoc. Tvoje správanie je odraz tvojho nešťastia z nedostatku vzťahov, ktoré človek bytostne potrebuje aj keď si nahováraš opak. Keby si ich nepotrebovala, nebola by si nešťastná sama zo seba a zo všetkých naokolo, pretože všetci sú tí zlí, len ty si tá ukrivdená od ktorej si nikto nezažil nič horšie. Kým si neuvedomíš koreň svojho problému (na to slúži psychológ), tak skôr či neskôr zomrieš sama a opustená, a takto to chceš?
@lilope Duša z fyzického tela odchádza vždy sama. Čiže naozaj platí, že skôr, či neskôr zomrie sama. Tak ako ty a tak ako ja, resp. každí z nás. A že je opustená? Má tam spolubývajúcu takže skôr jej chýba “ten malý ostrovček samoty”. Aj to spomína vyššie.
Spriaznenú dušu v podobe priateľov, či partnerov len tak človek si na každom rohu nenájde.
Tento príspevok autorkin je podľa mňa ako taký výkrik do tmy. Sklamanie zo života, zo spoločnosti ľudí. A popravde, aká “ružová” budúcnosť sa ponúka dnes mladým?
Hrozí vojna, choroby ….
Vôbec sa ani nečudujem, že je toľko nešťastných ľudí. Tu pomáha silné rodinné puto a podpora rodiny.
Títo ľudia majú to jednoduchšie a ľahko sa im aj radí. Avšak za svoje šťastie treba bojovať! To je pravda. Za svoju spokojnosť, radosť zo života, proste nevzdávať sa.
@eva112014 Ja to vnimam tak, ze je lahke byt radostna, ked su idealne zivotne situacie, ale byt radostna a spokojna napriek okolnostiam je dar, je pozehnanie, je milost. Vzdy sa clovek moze poddat danym okolnostiam a stravit zivot v zatrpknutosti, agresivite, nestasti, ale vzdy je tu moznost chciet zit inak, a to aj napriek tomu, ze zivot nejde smerom, ktory by sme my povazovali za dobry.
@autorka
pomohli ti tu niektore prispevky?
@zmrzlinka2021 Áno, dá sa to aj darom, požehnaním nazývať, ale ja tomu hovorím, že každí z nás má rôzny prah bolesti. Či už fyzický, alebo psychický.
A tuto sa všetko začína. 🙂
Že ako dokážeme znášať prekážky v živote. Niekto znesie toho veľa a niekto menej. Avšak tie prekážky môžme zdolať všetci. Niekto s pomocou a niekto to dokáže aj bez pomoci. Ale to nevadí. Skôr vadí to posudzovanie a súdenie ľudí.
@eva112014 suhlasim a preto sa netreba bat ani tej odbornej pomoci.
Skús sa viac otvoriť svetu, nie vsetci ludia sú podlý a neprajný. ..
Minulosť ak bola akákoľvek, ty si sama riadiš svoj život. Je mnoho krásnych vecí, ktoré nevidime vôkol seba ak je mysel zaťazena minulosťou a nedôverou k ľuďom. Myslim si ze ty by si sa iba potrebovala vyrozpravať nezaujatej osobe a nakopnúť v sebe svoju iniciatívu.
Ahoj ja to mam veľmi podobné len s rozdielom že bývam sama so psom.
Prosím ťa si ešte mladá toto nieje východisko ak áno tak by na tejto planéte nik nezostal. Každý má svoj príbeh v skratke: Mám 50 rokov zlý život za sebou rodičia mi zomreli keď som mala 18 r.Cely život sama od týrania psychického fyzického od partnerov nemala som dať koľko krát deťom čo jesť ....krízove centrum až po smrť môjho syna ktorý mal 23 rokov a zobral si život po mojej oslave narodenín .Tiež nevidel svetlú budúcnosť napriek tomu že bol vzdelaný empatický a super.Mal priateľku ktorá mu strpčovala život sama mala psycho problémy stiahla ho psychicky dole.Chcela som mu pomôcť pred 3 rokmi som ho zachránila chcel si zobrať život . Nerob to mysli na svojich blízkych ja to prežívam strašne budú trpieť veľmi. Na rovinu psychiatri a psychológovia môjmu synovi nepomohli . Zmeň čo sa dá vo svojom živote určí si cieľ čo chceš dosiahnuť....choď za tým a že nemáš zdravý vzťah? Bože svet sa nezrúti aj ten príde neboj. Zmeň podnájom zmeň prácu aj keď veľa ľudí si neverí ani ja som si neverila a odišla som do zahraničia naučila som sa cudzí jazyk ...Nemáš deti nemáš prečo byť na jednom mieste so spolubývajúcou a prácou čo ťa nenapĺňa? Načo? Nájdi priateľov ktorí za to stoja .Nemá to význam zamysli sa v prvom rade čo chceš dosiahnuť v dobrom . Smrť sa nedá zmeniť život áno všetko sa dá zmeniť len musíš vedieť ako a musíš chcieť
Milá autorka, čo bolí, to prebolí... Je to dlhý proces, ale rany sa raz zahoja. Keď už nie vševedky na MK, určite Ti v tom pomôže čas. Nebude to za jeden deň a možno ani za rok. Ten proces sa delí na rôzne etapy: zlý zážitok, oslobodenie od zlej situácie, uvedomenie si traumy v sebe, aj následkov (nedôvera, uzavretosť, odstup aby ma nikto nezranil), útočnosť ako obrana, hľadanie pomoci, pomenovať svoje pocity, vedieť ich vyjadriť, prijať pomoc, začať zmenu, uzdraviť sa z rán. Pôjde to, si na dobrej ceste, len chce to čas. 😉 ❤ Nevieme, čo si zažila, nevieme, ako ťa to doteraz bolí. nie každý ťa chápe a nie každý vie dobre poradiť, ale snažíme sa. Niekedy sú ľudia ako ježkovia, vystrkujú svoje tŕne, keď sa bránia. Ak sa neboja útoku, tak si tŕne uložia vedľa seba a možno ich pohladkať. Ak sú viacerí naježení, viacerí sa aj doráňajú. 🙂