Neviem sa zmieriť so smrťou rodičov
Ahojte, minuly rok mi behom par dni zomreli obaja rodicia. Mama par mesiacov pred tym ochorela, ockovi sa nazbieralo viac zdravotnych problemov, ale zomrel necakane, nebyt maminej choroby, mozno mohol este zit. Celkovo sme si prezili strasny rok, ten boj s rakovinou bol narocny a marny.
Mala som s nimi velmi blizky vztah, mala bola moja najlepsia kamaratka. Myslela som, ze sa to casom zlepsi, ale praveze tie prve 2 mesiase som to zvladala ovela lepsie ako teraz, predpada ma casto obrovky smutok. Detom chybaju tiez, nemaju uz ziadnych starych rodicov. Smrt je sucastou nasich zivotov, ale najviac ma trapi sposob, ako zomreli. Otca zobrala sanitka do nemocnice, tam sme ho nemohli navstivit, nemal mobil, vsetko kvoli covid restrikciam. Uz sme ho ziveho nevideli, nerozlucili sa. Po 2 dnoch skolaboval a museli ho uspat, az vtedy sme ho mohli vidiet. Zomrel par dni neskor uplne sam. Musel si mysliet, ze sme sa neho uplne vykasalali. Tuto spravu sme museli oznamit mame, ktora bola uz mesiac uplne priputana na lozku, rakovina ju za par mesiacov totalne znicila. Nemohla ist ani na jeho pohreb. Zomrela par dni na to. Doteraz sa neviem zbavit obrazu toho, ako strasne vyzerala, aka bola chuda a slaba a cakala na smrt. Vsetko sa zvrtlo za par mesiacov, predtym boli uplne pri sile. Najviac ma trapi, ze s otcom sme navyse boli tesne predtym pohadani, bol strasne trvdohlavy a nechcel pocuvat nase rady ohladom zdravotneho stavu.
Nikdy som nemala s otcom svojich deti idealny vztah, ale v podstate behom posledneho roka a deti uplne prestal zaujimat. Zrazu sme ostali uplne sami, do toho covid, izolacia, uz od marca 2020 robim z domu.
Casto na mna pridu tazke stavy, myslim dokonca na vlastnu smrt, ze deti uz maju len mna a
su este male (mala som ich dost neskoro), co s nimi bude...
Nechcem ziadne antidepresiva, mesiac po ich smrti som mala lieky na spanie, ale nechcem brat ani to, je to navykove. Citim strasnu prazdnotu a nijako sa to nelepsi, naopak. Neviem, co od tohto vlastne ocakavam, potrebovala som to dostat von
Stručné zhrnutie
- Náhla strata oboch rodičov, najmä bez možnosti rozlúčky kvôli COVID obmedzeniam v nemocniciach, môže viesť k intenzívnym smútkovým a traumovým reakciám, ktoré často vyžadujú odbornú psychologickú alebo psychoterapeutickú pomoc.
- V krátkodobom preklenutí najťažších stavov ľudia v diskusii uviedli použitie liekov na spanie alebo anxiolytík, konkrétne Lexaurin, pričom zároveň odporúčali hľadať dlhodobejšiu podporu psychoterapiou.
- Konkrétne podporné zdroje spomenuté v diskusii zahŕňajú psychológa/psychoterapiu, občianske združenie Kolobeh života, knihu "Moje milá smrti" od Veroniky Hurdovej a články typu "Smutková poradkyňa" v Denníku N.
Q: Ako a kde hľadať odbornú pomoc pri silnom smútku po strate rodičov?
A: Vyhľadajte licencovaného psychológa alebo psychoterapeuta; v diskusii opakovane odporúčali psychoterapiu ako primárnu intervenciu a spomínali občianske združenie Kolobeh života ako príklad zdroja pomoci.
Q: Sú antidepresíva alebo lieky na spanie odporúčané pri spracovaní smútku?
A: V diskusii niektorí diskutujúci odmietali dlhodobé antidepresíva, iní uviedli krátkodobé použitie liekov na spanie alebo anxiolytík; konkrétny príklad z diskusie je Lexaurin použitý na preklenutie najhorších stavov.
Q: Ako riešiť pocit viny z nedokončenej rozlúčky kvôli COVID návštevným obmedzeniam?
A: Odporúčané praktiky zahŕňali psychoterapiu, návštevu cintorína, spracovanie cez spomienky a knihy (napr. "Moje milá smrti" od Veroniky Hurdovej) a v niektorých prípadoch náboženské praktiky ako modlitba.
Q: Ktoré konkrétne texty alebo články môžu pomôcť pri smútení?
A: V diskusii sa odporúčala kniha "Moje milá smrti" (Veronika Hurdová) a článok "Smutková poradkyňa" z Denníka N; odkaz na predaj kníh v diskusii smeroval na Martinus.
Q: Aká je úloha času pri spracovaní dvojitej straty rodičov?
A: V diskusii bol opakovaný konsenzus, že čas zvyčajne zmierni intenzitu smútku, ale pocity smútku môžu pretrvávať dlhodobo a vyžadovať odbornú podporu.
Q: Kde nájsť krátkodobú úľavu pri panických alebo depresívnych stavoch po strate blízkeho?
A: Diskutujúci uvádzali krátkodobé riešenia ako lieky na spanie alebo anxiolytiká (príklad Lexaurin) a odporúčali súčasne konzultáciu s lekárom alebo psychológom; niektorí navrhovali aj alternatívy ako homeopatiká, avšak to bolo kontroverzné.
Závery z diskusie
Zhoda
- Psychoterapia alebo pomoc psychológa je v situáciách intenzívneho smútku a traumy odporúčaná ako primárna forma pomoci.
- Čas zmierňuje intenzitu smútku, ale smútok a občasné silné záchvevy môžu pretrvávať dlhodobo.
- Spomienky, čítanie tematickej literatúry a návšteva cintorína sú bežne uvádzané copingové stratégie.
Sporné názory
- Niektorí odporúčajú vyhnúť sa antidepresívam a liekom na spanie, iní považujú krátkodobé použitie anxiolytík (napr. Lexaurin) alebo liekov na spanie za opodstatnené pre preklenutie najhoršieho obdobia.
- Niektorí považujú náboženské praktiky a modlitbu za kľúčovú útechu, zatiaľ čo neveriaci diskutujúci tieto zdroje nepovažujú za použiteľné.
Otvorené otázky
- Ako najefektívnejšie riešiť pocity viny a neschopnosť rozlúčiť sa z dôvodu nemocničných COVID obmedzení?
- Kedy je vhodné prejsť od podpory psychológa k farmakologickej liečbe antidepresívami alebo anxiolytikami?
- Ako dlho môže pretrvávať komplikovaný smútok po stratách oboch rodičov a kedy treba hľadať intenzívnejšiu odbornú intervenciu?
Spomenuté značky a firmy
Kolobeh života,Denník N,Martinus
Spomenuté produkty a metódy
psychoterapia,psychológ,antidepresíva,lieky na spanie,Lexaurin,homeopatiká,modlitba,návšteva cintorína,kniha "Moje milá smrti",ARO,pľúcna ventilácia,umelý spánok,panická porucha,depresie
Miesta a osoby
Veronika Hurdová,Chorvátsko,Ježiš Kristus
Je to veľmi ťažké obdobie aj ja mám veľmi blízky vzťah k rodičom a ťažko by som to niesla. Obávam sa že bez psychológa to ťažko sama zvládneš. Bolo by treba niekoho kto ťa vypočuje,podrží. Želám ti veľa veľa síl. Otec aj mama cítili že ich ľúbiš .
ahoj mne tiez mamina umrela na rakovinu pred dvoma rokmi o 10 dni sa oco zastrelil, spustila sa mi panicka porucha, depresie.takze uplne ta chapem, polroka som ani spavat nemohla, vela som plakala rok cca.chce to cas, viac casu.Teraz uz je dobre celkom. Verim ze cim skor to bude dobre aj u teba .popremyslaj nad paychoterapiami 😊
@kristianka2255 To je strasne. Ja som bola cca do Vianoc relativne ok, asi som len spracovalala. Tieto stavy dosli okolo Vianoc, niekedy je lepsie, niekedy horsie, nad tymi psychoterapiami uz davnejsie uvazujem. Mam pocit, ze posledne 2 mesiace je to uplne najhorsie.
Ahoj prežila si si ťažké obdobie... chce to čas... prijať situaciu, ktora je bolestnou. Ak mas moznost dobreho psychologa, kamarátku, neviem ci si veriaca...
Mas deti, ktoré ta potrebuju a ty ich, mas budúcnosť, tvoja rodina su tvoje deti... Urcite by tvoji rodicia nechceli, aby si trpela...
Je to ťažké posielam aspon objatie❤️.
Je dobre ze si to napísala.
@kristianka2255 dievčatá držte sa zle sa to číta...ste silné a určite to dáte. Žiaľ to je život raz sme hore raz dole ...veľa síl posielam
je to velmi ťažke. skusiť čosi take: https://dennikn.sk/2404979/smutkova-poradkyna-s... ?
ano ono to je take, zvykne sa to vraciat, ja tiez najprv som mala smutok,potom hnev, potom odpustenie a ked som si myslela ze uz to mam v sebe ok, opat sa to vratilo a znova plac, hnev, zial,.Ale stale je to také ze casto premyslam, co by urobil otec, co by urobila mama, ako by sa tesila z maleho lebo ho velmi lubila,.. ale uz to neni take intenzivne,uz je to skor take ze pekne spomienky cize s laskou spominam, nie s velkym zialom, chce to cas ver mi. 😊
Je to veľmi ťažké,prežila si traumu. Po čase tú situáciu prijmeš. Nezmieriš sa s ňou,ale prijmeš ju ako fakt. Ja ti posielam veľké objatie. Odkiaľ si? Aj na zmrzlinu by som ťa pozvala....
Mne otec zomrel v rukach necakane,mamka po par rokoch na rakovinu.
Mne je za nimi smutno aj po rokoch. Aj si poplacem-to asi najviac pomahalo,aj pomaha ten najvacsi smutok dostat zo seba von...a som veriaca,cize pomaha aj modlitba.
Ty to.mas tazsie v tom,ze ti chyba opora v podobe partnera.
Neda sa radit...este je to cerstve. Potrebujes cas...a mozno to znie ako klise,ale casom to postupne prijmes,ze tu nie su,ale zabudnut sa neda. Na dobrych rodicov sa tazko zabuda.
Určite je to strašné náročné ale budem stručná, už či niekto so mnou súhlasi alebo nie !!!
Garantujem Ti, že nikto, kto už je na ,,lepšom svete" by sa späť už nevrátil.
Ty smútis ( je to prirodzené lebo my ľudia sme sebecké tvory) lebo ich chces mať tú, lenže im je už dobré tam 🙂😇 ver, že sú stále s tebou a len sa proste dlhší čas neuvidíte...
Mne táto myšlienka pomohla zmieriť sa so smrťou viacerých blízkych, straaasne ti držím prsty....
Plus ešte dodám myšlienku z jednej piesne...
,,Neplačte, že tu už nie som ale tešte sa, že som tu bol"
Tvoji rodičia boli určite úžasní 🙂
Dakujem za vsetky slova, ktore urcite pomohli, ste zlate. Urcite je rozdiel zomriet v spanku v peknom veku, ako nie vela po 70 po dlhom trapeni, bez rozlucky. Tato cast sa mi spracovava najhorsie. Veriaca nie som, takze moc niet o co sa opriet. Jedine tie deti, ale uplne mi zviera hrdlo, ako mala babku stale spomina. Mama mi vzdy vravela (este ked bol zdrava), ze ju neuvidi ist do skoly. Akoby uz daco tusila. Casto si hovorim, ze keby ju boli byvali videli, aki by boli hrdi.
Aj môj otec tak odišiel,naposledy som ho videla,ked sme ho nakladali do covid sanitky a odvtedy som ho už ani nepočula cez mobil.nič.Ani nemôžem myslieť na to ako odchádzal sám,bez nás.Zázrakom mamka sa nenakazila a žije dodnes hoc chronicky chorá.Ale viem o ľuďoch,ktorým zomreli obaja rodičia,jednej známej dokonca rodičia aj sestra,ostala sama,svoju rodinu nemá.Mne pomáhali modlitby,spomienky a knihy napr. táto
https://www.martinus.sk/?uItem=824313
sú tam krásne myšlienky
"Nehovor v zármutku,že ho už niet,ale ži vo vďačnosti,že bol."
@janinah U nas to covid sice nebol, ale mam uz 5 kamaratok, ktorym sa to stale. Nalozili do sanitky a uz u nevideli. Uplne chapem, ako sa citis
stalo - preklep
Ahoj, tvoj príbeh mi veľmi pripomína ten môj. Rodičia zomreli keď som mala 24. Obaja mali už dlhšie zdravotné problémy ale vyhýbali sa lekárom. U mamy to začalo obyčajným prechladnutím, až to prerástlo v zápal pľúc. Keď som ju konečne dostala k obvodnému na vyšetrenie hneď ju poslal do nemocnice. Odmietala, ale s bratom sme ju donútili. V nemocnici sme čakali na príjem a ja som išla domov pre jej veci. Bola som na ňu nahnevaná že to nechala tak ďaleko zájsť, ani som sa s ňou poriadne nerozlučila. Keď som prišla domov mi volal brat že mama skolabovala a je v umelom spánku. Z neho sa už neprebrala, o tri týždne zomrela. Chodila som za ňou každý deň, držala ju za ruku a ospravedlňovala sa. Či to vnímala neviem a už sa to nikdy nedozviem. Po jej smrti sa otec veľmi zmenil, chcela som s ním mať pekný vzťah ale hneval sa na celý svet. Zároveň sa mu zhoršovali žalúdočné problémy, ktoré ako som sa neskôr dozvedela, ho trápili už roky. Chodila som vtedy na VŠ a bývala na internáte, často mi hovoril nech ani nechodím domov, že tam mi bude lepšie. Boli to hrozné dni. Po ôsmich mesiacoch od maminej smrti sme aj ocina odviezli napriek protestom do nemocnice kde mu zistili vysoké štádium rakoviny a spravili mu vývod. Každý deň chcel odtiaľ odísť, z našich návštev sa netešil. O tri týždne zomrel. Deň pred mojimi narodeninami. Po maminej smrti som sa cítila hrozne, plakala som neustále a všade. Dokonca som sa raz rozplakala pred profesorkou keď mi išla zapísať známku do indexu a pritom sa ma opýtala aké som mala leto. Mama totiž zomrela v lete. Tie stavy trvali dlho. Paradoxne po otcovej smrti som bola relatívne v poriadku avšak pol roka na to som začala mať o nich rôzne sny, ktoré ma potom trápili cez deň a večer som sa bála ísť spať. Nakoniec to prešlo. Ale poviem ti tak, už tomu bude 8 rokov čo odišli ale pokoj som nenašla ani nenájdem. Tri roky po otcovej smrti zomrela ešte aj svokra, tiež na rakovinu, ktorá ju neskutočne zničila behom ôsmich mesiacov. Po smrti mojej mamy mi bola svokra veľkou oporou a keď tak nad tým rozmýšľam, nechápem ako som to ustála. Všetko ma to doteraz trápi, som smutná že sa nedožili vnúčat, často rozmýšľam aké by to bolo keby všetci žili. Ale už to nezmením, žijem s tým a verím že raz niekde hore sa ešte uvidíme...som sa rozpísala, prepáč
@evelin2daniels Vobec sa neospravedlnuj, som rada, ze si napisala. Otec sa tiez zmenil, ako mama ochorela, bol velmi nezvozny a stale sa s nami hadal, tiez si nedal povedat a lekarov odmietal. Zomrel tak, ze sme boli prave pohadani a nikdy som mu nemala sancu povedat, ze ho mam rada. Vela mi to pripomina, co si napisala. Hadali sme sa prave kvoli tomu, ze odmietal lekarov. Mama bola vzdy laskava osoba, choroba ju zmenila tiez psychicky.
@nely1704 Ja dufam, ze niekedy nejako sa s nimi stretnem.
Mne na "depresiu" (v porovnaní s tým, čo autorka prežila, je to fakt len "depresia") pomáha sa fyzicky zničiť obľúbeným športom.
@11iva11 Chodim behat. Nie je to sice oblubeny sport, ale vzdy si pri tom vyvetram hlavu.
ja som stratila teraz vo februári maminu aj ocina. V polke decembra sme boli u našich a všetci vysmiaty, mamina ešte pracovala, ocino už na dôchodku, obaja zdravi bez liekov. 16 decembra mamina mala pozitivny test na covid, moj maly bol predtym u nich na 3 noci. Samozrejme všetci sme chytili covid, my cele vianoce zavrety doma, mamina s ocinom zavrety doma. Mamina v horučkach 21.12.2020 mi napisala na mesengeri že si zavola zachranku,že sa jej zle dycha. zobrali ju do nemocnice, 24.12 ju dali na ARO, 26.12 napojili na plucnu ventilaciu a dali do umeleho spanku. 21.1.2021 ju odpojili,tešili sme sa, mysleli sme ze to ide k lepsiemu aj ked bola dosť dlho napojena. Stav bol dosť važny,zlepšovalo sa to minimalne. 12.2.2021 sme išli za ocinom a našli sme ho doma na zemi mrtveho,velmi zle znašal že mamina je stale v nemocnici a nepustia nas za nou , lebo covid. Opuštal sa a veru nezvladol to... v stredu 17.2.2021 sme mali pohreb, mamina netušila v nemocnici čo sa deje. V pondelok 22.2.2021 nam volali z nemocnice ,že mamina umrela. V stredu 24.12 mala pohreb mamina . Ako nechcem a ani neviem popisať ako som sacitila, jedna streda ocino pohreb,ďalšia strda mamina pohreb. Cele zle, dvaja zdravi ludia a behom 2 mesiacov neni ani jeden.... ☹
Je mi strašne ľúto, keď tu čítam o toľkom nešťastí a zármutku, prajem vám všetkým veľa síl. Čo sa týka toho, že ste boli s ockom pohádaní, len chcem povedať, že akosi prirodzene je vo mne taká viera, že 'on vie', 'oni vedia'. Hoci to nebolo vypovedané, vysvetlené, ja verím, že tvoj ocko to vie, chápe, čo cítiš a cíti tvoju lásku. Držím palce, myslím, že nejaká odborná pomoc určite nebude na škodu, hoci aj nejaké tabletky alebo homeopatiká aspoň na čas, na preklenutie toho najhoršieho
Neviem ti poradit ale dnes sa za teba budem modlit, ci uz si veriaca alebo nie. Prajem ti vela sil