On potrebuje šport a ja nie - kameň úrazu

Nikdy som nebola športový typ a dodnes ma šport nebaví. Chcem niečo robiť pre zdravie a celkovo čiže sa tomu nevyhnem, samozrejme nechcem doma kysnut..ale hovorím o tom že neprináša mi to nejaké uzasne pocity-skôr niečo typu vybaviť si to a hurá koniec. Skúšala som všeličo ale mám to so športom všeobecne, jednoducho som skôr taký pokojnejší kľudnejší typ človeka, nikdy som nevyhladavala dobrodružstva a niečo akčné. Mrzí ma, že za lepšie a zaujimavejsie sa považuje práve presný opak mna a ja teda automaticky pôsobim asi nudne, hoci mimo tohto si tak neprídem. No ale tu prichádza kameň úrazu
Mám dlhee roky partnera a vždy bol opak mna možno sme sa ako protiklady priťahovali. Ale teraz ked sme starší ( rozumej okolo 30) poslednú dobu si strašne lipne práve na športe a takomto vyžití. Akoby nič iné ani neexistovalo. Keď sa mame baviť o nejakých plánoch alebo aktivitách vždy len šport šport. Neberiem mu že chce žiť aktívne a niečo robiť pre zdravie aj dobrý pocit. Nechávam ho nech kľudne chodí s kamaratmi športovať, či už bicykel alebo korčule atd a potom počítam s tým že ked si toto všetko spokojne odbije príde za mnou a bude sa na mna tesir a spolu môžme robiť niečo iné. Lenže on zostal ako posadnuty, ked trebárs chcem niekam ísť dajme tomu na prechadzku do iného mesta, len tak na zmrzlinu kávu atd alebo wellness hneď mi povie že toto ame robili celé roky a že on nebude robiť stále takéto veci ako dôchodca, že to môže potom. Pritom mi príde uplne normálne že dvaja ľudia partneri robia práve takéto veci spolu. Veď s kamaratkou/kamaratom môžem ísť športovať ale asi Sa s ňou nebudem držať za ruky a prechádzať sa aleho lepiť sa na seba vo vírivke..
Naozaj pri všetkom vždy musí spomenúť len šport až si prodem ako nejaká vadná. Pritom som vôbec nepovedala že nepôjdem aj na bocykel len to nepotrebujem každý deň. A on o to viac zvýšil čas ktorý týmto veciam venuje, proste ked nejdem ja ide teda sám s inými ľudmi a stále menej je času pre nás. Kľudne po práci sa vezme a ide hneď športovať ( venuje sa viacerým veciam preto používam toto slovo) a nepovie si trebárs že okej tri dni v týždni sa bude venovať športu a zvyšné strávime spolu. Aj ja sa môžem prekonať a napr jeden deň v týždni pôjdem s nim ale nechcem aby tie zvyšné chodil potom sám a nakoniec zistím že nič iné aji nerobíme.
Už som mu povedala že pokial je u neho toto na prvej priečke dôležitosti a teda každý chceme niečo iné, možno by sme sa nemali trápiť kde jeden z nás vždy bude ukrátený. Ok to prezentuje takým štýlom že ako môžem takto žiť ako vyhasnuta duša bez života a ja si zase myslím, že s niekym iným by som možno nebola pod takýmto tlakom a žili by sme spokojne pretože by nebol takýto.
Toto sa týka aj dovoleniek- on by chcel robiť niečo akčné dobrodružné, ležať na plazí oddychovať ho nebaví hneď by sa šiel potápať, hneď vodný skúter atd no proste kadečo a ja zase nie..čím ďalej tým viac sa normálne hanbím a citom zle že z toľkých veci mám strach a na všetko hovorím nie až uvažujem o rozchode, hoci ho lubim ale neviem či toto prekonám. Chcem aby aj on bol šťastný-možno si nájde niekoho lto bude ako on a budú mat život nabitý kajdy deň aktivitami od vymysli sveta..a ja zase možno nájdem niekoho komu stačí menej, kto pôjde trebárs pár dni do týždňa do fitka alebo s kamošmi na bicykel ale príde za mnou a bude chcieť ísť na víkend na welnes aleho niečo take..pripadne na dovolenku kde nebude mat takéto veľké nároky..
Hoci sa mi páči typ chlapa akým je môj partner, čoraz viac riešim to ako ho ja brzdim, ako pre neho nie som dosť dobrá, ako mu iná môže ponúknuť viac a stráca pri mne roky života keďže deti ešte nemáme a ten čas sq dá naozaj využiť tak ako chceme .. nikdy som nemyslela že toto bude nás problém