S mojou matkou sa nedá existovať
Ahojte mamičky. Veľa krát tu čítam, čo robia vaše svokry a ako radikálne a drasticky to riešite (zrušenie kontaktu a podobne) chcela by som vedieť vás názor na môj príbeh, keď ide o vašu vlastnú matku.
Začnem od začiatku, moja mamina je adoptovaná, bola úplne v pohode, ale správanie môjho otca (chodenie na chaty, piť, nezáujem o ňu, ona doma stále sama s dvomi malými deťmi) a neskôr aj jej syna, môjho brata (papulovanie, okrikovanie nerešpektovanie, chodenie na akcie s otcom, opijanie sa spolu a podobne) ju doviedlo k nejakým psychickým problémom, napríklad paranoja, že každý má niečo proti nej, otec ma v každej bytovke a každom obchode milenky (pritom mala milenca ona, a ešte mňa podozrieva la že ja s nim niečo vraj mam :D) podozrievave všetkých zo všetkého, nejaké pokusy o liečbu, no neúspešne, lebo jej otec často hovorieval že pribrala z liekov, že je z nej nepricetna osoba a podobne. Rozviesť sa nechce, nefungujú spolu už dlho, už len tak vedľa seba žijú, otec je dobrý otec, ale naprd manžel čiže to len tak v skratke, prejdem k problému.
Bývame 200 km od mojho rodného mesta, mame ročného synčeka ktorého zbožňuju aj mama, aj otec, keď sme pri nich, venujú sa mu, všetko je v pohode. Lenže moja mama je hluchá. Nestačí jej raz povedať, ani dvesto krát. Malý je unavený na smrť z oslavy, ide rovno spať, nejde sa kúpať už... Nie, ako keby sme nepočúval a potom len reve reve reve v kúpeľni, ona chytí nervy, aby som si ho prišla o riadiť že ja som jeho mama tak sa mam starať.
Celý deň niečo musí do neho tlačiť, jedine v com si dala povedať bolo, aby mu nedala brumika, že také ešte nepapa. Ale keď jej povieme že už nech mu nič nedáva, lebo nechce už, už plače, tak nie, nepočuvne, na mňa nakričí aká som krkavcia matka, lebo mu nedám jesť. Môj partner nie je na toto zvyknutý, on je úplne hotový, povie jej raz, dvakrát absolútne nula bodov, nerešpektuje. Minule sme jej už povedali, že nebudeme tam chodiť, že môj otec keď bude chcieť byť s malým, že môže prísť k nám, čo sa nie vždy dá samozrejme keď bývame 200 km od nich a už teraz sa vidíme len raz za mesiac na par hodín, možno deň. Všetkých komanduje, aj môjho partnera, ktorý sa samozrejme nedá, keď s malým ideme k mojej starkej, jeho babke maminej mame, tak s nim babka a dedo poriadne ani nie sú, lebo len moja mama mama mama, ona s nim ide von, lebo chve spať, a ešte to a to ide jest, to si ide obliecť, a stále sa len stará do všetkého, dotlačí človeka do všetkého leb odvtedy bude otravovať aby som dala malému vodičku, aj keď pil pred 5 minútami. Keď jej niečo poviem, tak som krava, že po nej len hučím, rozplače sa, zduje odíde. Aj dnes jej povedal priateľ u babky na návšteve už zúfalý nasraty aby ho už neštopala vkuse, že už jej raz povedal ze malý nie je hladný ale ze jej treba asi tisíc krát povedať... Nabliaka po ňom, začala revat že nech jej dá kľúče od nášho auta že si ide po veci a preč, zase sa zdula a odišla, že je drzý, že si dovoľuje, že ja sa ho bojím a nič mu preto nepoviem a podobne. Keď som povedala ockovi, že to už ďalej tak nejde, že môj Marek už nechce tam chodiť, tak bol smutný, že sa to snáď nejak urovna že budeme chodiť len keď bude ona v práci, že on nechce prísť o kontakt s maličkým a s nami. Už nemáme proste trpezlivosť aj my donekonečna aby nás nerešpektovala, ani mňa, ani priateľa, ani nikoho. Liečiť sa ona určite nepôjde, ona ma svoju hlavu. Kaslala by som na ňu aj keď je to moja mama, ale otec nám nespravil nič, ani malému, nechcem aby on s nim nebol kvôli nej. Co by ste robili? Obdivujem toho kto to dočítal až sem :(
Raj jej to budeš musieť poriadne vysvetliť, že tam proste nebudete chodiť, pokiaľ vás bude takto komandovať. to nejde takto, ubližuješ tak aj svojmu partnerovi, ale aj malému a otebe nehovoriac. Ocino sa isto bude vedieť prispôsobiť, tak sa budete jednoducho stretávať bez nej a inde
Takýto človek sa musí liečiť. Minimálne začať chodiť k psychologovi., inak sa to nezmení.
Ci je dobrý alebo zlý, je to už raz choroba. Netreba to podceňovať (v a oku dokáže človek i vraždiť, a potom to ľutovať).
@majjka22 Majka lenže ide o to ze ja ju dokážem tolerovať, ja som voči nej už obrnena, ale môj partner je z toho hotový, ona mi nadáva v amoku, na oslave prvého roka nášho syna mi dala facku lebo som si dala jedno amareto (likér mandľový) a občas v tom svojom stave začne nadávať aj partnerovi a minule capla po ústach malému lebo necgce prestať plakať.. Napriek tomuto všetkému jej stále odpúšťam dookola, naučila som sa to už ignorovať, lenže môj partner nie, jemu správanie jeho svokry vadí... Je to moja mama ale keby mi toto robi svokra, už by ma tam nevidela... On ešte stále drží ale tiež neviem dokedy... Ja chápem ze je chorá, nechce sa ísť liečiť, ale nemôže o mne rozprávať po meste aká som ja matka, že by som radšej po baroch stále chodila, čo nie je pravda a ze kým je môj muž v práci tak si určite vypisujem s kadekym a minule keď sme boli u nás, tak mne, 23 ročnej žene a už aj matke, dala facku kvôli tomu, lebo som vybavovala objednávku na telefóne a ona si myslela ze sa dohadujem naisto s jej milencom, ktorého ani nepoznám, ona proste ma svoj svet a keď jej prepne, tak sa s ňou nedá vôbec
@biba12 aj svojich rodičov posiela do riti keď ma amok, tiež im vynadá, s revom odíde, robí scény, starká ju už skúšala dat liečiť, nevydrzala, občas býva u nich, aj tam im rozkazu je, Stará sa do všetkého, nedá pokoj, starký raz dokonca prekonal slabší infarkt keď ho dohnala do zúfalstva.. Nebola takáto, ale teraz už čo sa deje je nonsens
@nyteshade asi je jedno, kto je vinník, kto tvojej mame tie stavy spôsobil. Podľa mňa to v nej bolo vždy, tvoj otec bol možno spustac, ale ak by to nebol on, našlo by sa niečo iné, niekto iný.
Celkom ta chapem, aj tvojho priateľa, že je to pre vás ťažké a treba to riešiť. Už po takom krátkom čase ste z toho hotoví. Porozprávala by som sa s mamou, mierne a s láskou, keď bude mať dobrú chvíľku, že to treba riešiť. Keď už dala facku bábätku, čo urobí nabudúce? Povedz jej, že sa pri nej bojíš, že ublíži drobcovi a preto sa žiaľ nebudete vídať, kým si svoj problem neporiesi. A je celkom jedno, kto ho spôsobil. Problém tu je dosť veľký, bez liečenia to si nepôjde. Podľa toho čo si písala, si tvoja mama svoj problém uvedomuje, ale riešiť ho nechce. Toto pre ňu môže byť tá správna motivácia.
@nyteshade fu, tak to uz je silna kava, keby mojmu rocnemu dietatu niekto strelil, tak by fodtal naspat, ci uz by to bola moja matka alebo nie....tvoja matka je chora.. a z mojho pohladu...bud da pojde liecit alebo nie..a ked nie tak by som jej povedala, ze ju vidim ako potencialne nebezpecenstvo a zial sa stretavat za takychto okolnosti nebudeme...otec nech pride, ked chce, ju by som k mojmu dietatu nepustila, vobec si nemyslim, ze k takemuto spravaniu ju dohnal tvoj otec, myslim, ze vzdy to v nej bolo a ty ako dieta si to nevnimala, ale otec sa zacal spravat tak ako sa spraval na zaklade toho ako reagovala ona...matka, nematka, ty jej pomoct chces...ona nechce...nie je o com...a keby mi ako 23-rocnej strelila, dostala by spat...sorry, to co je?...mozno by facka spat c nej vyvolala nieco, na zaklade, coho by si uvedomila ze robi zle...a este cosi, tou fackou tbojmu synovi, by mu mohla pri troske nestadtia ublizit, teraz je to facka tebe a tvojmu rocnemu synovi, co pride nabuduce?...
@montemotherone absolutne nie. Ako chlap uplne zlyhal. A ja ??? Ja osobne vzdy konam podla priania rodica dietata : Vzdy !
@montemotherone vam nepride chore , ze stara mama udrie po tvari male dieta , lebo place ??!!?? udrie svoju dospelu dceru, lebo si da liker ??? Tak potom sa dajte liecit aj vy.
@nyteshade a bude len a len horsie, ver mi, viem to, mam presne taku istu mamu a nic s tym neviem urobit, paranoja, maniodepresia, raz uplne super, potom mi vynada tak, ze kto to nezazil neuveri, potom ticho, nebavi sa so mnou a potom je vsetko uuuplne super, ako keby sa nic nestalo. Ako si pisala, je to tvoja mama a je to choroba a pokial ona sama sa nebude chciet liecit, tak s tym nic neurobis. Jedine, co mozes urobit je, ze urcis tomu hranice. A to pre dobro teba, tvojho syna aj muza. Moja mama napriklad vie celkom dobre, kde je hranica. Neznamena to sice, ze sa jej obcas "nezadari" ju presvihnut, teda obcas aj castejsie, a potom je obdobie ticha, ale tak co uz :D Som ochotna pocuvat milion krat to iste a milion krat odpovedat, vsetky take tie "prkotiny" prevadzajuce tieto choroby som ochotna preglgnut, ale ziadne facky, krik, vresk, ani po mne, ani partnerovi, ani dietati, balim, odchadzam, hotovo. Proste o.k. su veci, ktore ste ochotni akceptovat, a potom su take, ktore nie, neda sa.
@nata18 múdro si to napísala, to je asi najlepšie riešenie
@mamkazuzkask capla po ústach je hneď udrie po tvári? To sa daj radšej liečiť ty. Vytrhávaš veci z kontextu a v podstate nevieme čo všetko sa okrem jedného likéru u dcéry udialo. Jasné že tu napíše len tie pozitívne veci, a nebude na seba kydať. Takže ja to odmietam hodnotiť ako jasnú chybu matky len preto, lebo dcéra sa cíti dotknutá a má možnosť sa tu rozpisovať (narozdiel od tej druhej). Ja som si s mamou kadečo užila, ale žeby som všetku vinu hádzala na ňu a posielala ju na psychiatriu len preto, lebo sa neviem postaviť pevne k výchove svojho dieťaťa a presvedčiť ju o tom, že JA SOM RODIČ A VIEM ČO ROBÍM.... Ono bohužiaľ, často sa vo svojej profesii stretávam aj s mladými rodičmi, ktorým by som najradšej dala dieťa odobrať, lebo sami nie sú schopní rozumného úsudku a o starostlivosti o inú ľudskú bytosť ani nehovorím. Vedela by som ti rozprávať. A veľa z nich len do prázdna celému svetu kričí "to je moje dieťa" čiže v preklade (bude sa s ním robiť to, čo chcem ja). Lenže ono to tak vlastne nie je. Naše dieťa nie je naše preto, lebo nám patrí, ale preto, že zaň máme zodpovednosť a istý čas ho máme sprevádzať životom a pripraviť ho naň. Dnes mám často pocit, že si to veľa rodičov neuvedomuje a svoje deti vychovávajú menej ako niektorí psíčkari svojho psa. Ťažko povedať čo všetko je v tomto príbehu pravda a čo všetko ešte nevieme 😏
@montemotherone tak tvoj posledný príspevok 👍, to akoby si mi z úst vzala
Toto je veľmi ťažká situácia. Prajem veľa síl.Viem čo je to máme podobné problémy.
@montemotherone to je možno z časti tiež pravda čo píšeš. Ale človek nemôže vedieť presne keď tu situáciu nevidel. Naša mama na nás poviem úplne kašle. Anna vnukov. Ale ja som spravila kopu chýb ale myslím že je dôležité si v živote aj odpúšťať. Ja som kedysi bola mladá a blbá. Lenže kto si tým neprešiel. Mama by mala byť práveže oporou. Ale tu ťažko písať keď človek úplne nevie ako to bolo. A ani môj príbeh nikto nemôže hodnotiť keď nevie.
@montemotherone ale ináč môže byť že máš ozaj pravdu netreba zasa byť naivní a všetko na nete hltat. Ja by som napr. takto cez internet problémy takéto rodinné neriešila. Keď tak raz som písala tému o práci ale to je niečo iné. Možno by som zašla ozaj k nejakému odborníkovi a poradila sa. Napr. Psychológia a pod.
Aj mne napadlo to čo @rory267. Prečítaj si určite o tom. Mozno v tom matku nájdeš a vysvetlí sa ti veľa vecí. nerešpektovanie od matky tam náhodou nebolo vždy, že muselo byť vždy po jej, len kedysi sa dokázala viac ovládať? To by vysvetľovalo aj konanie otca, že odtrepat sa na chatu, kamaráti, proste preč z toxickeho vzťahu - nie, že by som ho chcela ospravedlňovať. Davam to ako možnosť na zamyslenie
@nyteshade Prepáčte.Zazlievate svojej mame jej správanie.A otec nespravil nič zlé.Skúste si prečitať uvod prispevku a možno pochopite dôvod správania Vašej mami.Moja myšlienka.
@nyteshade Apropo.Chrýpku vyliečite za týždeň.No zlomenú sebaúctu to trvá roky.
Duša človeka si pamätá-podľa toho potom konáme a nasledne nastupujú problemy vo vzťahoch a z toho narušená psychika a poruchy osobnosti. To že niekto vyrastá v domove bez bezpečia a a objatia je hrozné. Následne sa môžu prehnane starať o blízkych. Buď dostane za manžela alkoholika alebo slabý muž radšej utečie od ženy do krčmy ak sa to doma nedá vydržať. Všetko spolu súvisí. Nielen psychiater ale hlavne dobrý psychológ, ktorý pomôže prežiť a prijať to nepríjemné čo bolo( často zatlačene).
Je to narcistická porucha osobnosti matka rola obete. Vzniká v detstve. V minulosti ste to tak nepocitovali nakolko bola upriamena na partnera a toho trápila preto unikal z domu. Starobou sa táyo porucha zhoršuje o 50 percent a teraz je omnoho nezneditrlnejšia pre okolie.Je to neliečiteľná porucha. Nezaberá žuadny rizhovor s postihnutym práve naopak. Konflikt je neriešiteľný, jedine nekontaktovať a vôbec si to nevyčítať aj keď je to veľmi zložité. Tento postihnuty človek aj keď prejavuje plač niesu to ozajstné emócie.ide o vydieranie rececke role sám si to neuvedomuje. Takéto osoby dokážu priviesť druhú stranu až k šialenstvu dokonca k samovražde a to tým že bo vás vyvolajú pocity viny zo svojho ublíženia. Veľmi nebezpečná porucha.No kontakt jediné riešenie bohužiaľ.
nečítala som všetky odpovede, ale ak je tak, ako píšeš, že má aj ,,svetlé chvíle", skús sa ňou vtedy porozprávať, ze ti to je ľúto, ale bud začne niečo s tým robiť /psych.+lieky- na tom nie je nič zlé/, alebo budeš nútená obmedziť návštevy, možno sa zbadá, skús porozmýšlať, ako ju presvedčiť, pripadne, kto ma na ňu vplyv, ze by ju presvedčil o návšteve lekára. Tvojho synčeka má rada, tak ju skús trošku ,,vydierať" cez neho. Ono to bude časom len horšie, ak s tým nebude nič robiť.