Starostlivosť o otca v emotívnych situáciách

Dobry vecer vsetkym. Som tu nova a prihlasila som sa, lebo potrebujem poradit a citim sa velmi zle z tej nasej situacie v rodine.
Otec - 61, na dochodku, dialyzovany pacient, po 2 porazkach. Fyzicky sebestacny, akurat nevie poriadne hovorit, zabuda a chova sa ako vzdy ako hovädo.
Maminka je uz treti rok mrtva. My sme boli 3 deti.
Ja som mala 21 rokov, ked som opustila rodinu, odisla pracovat do zahranicia. Teraz mam 36 a som stale vonku. Doma som velmi trpela, mala som tam uz od detstva depresie. Mam 2 starsich bratov, jedneho nevlastneho z maminho prveho manzelstva ale nerobime v tom rozdiel. Moj otec ho odmalicka nenavidel. Rodicia mali vo vlastnictve 3 izbovy velky byt a prisli onho svojou vlastnou hlupostou. Takze cele detstvo sme sa stahovali z najmu do podnajmu. Nasi zili v nenavisti cely zivot, mama asi v zivote nepoznala lasku, praveze len opak. Odmalicka sme spali, zili takto: otec v obyvacke sam, ja s mamou v spalni a 2 chlapci v detskej! To az do kym som neodisla z domu! Velmi smutne. Cely zivot zial rodicia nevedeli narabat s financiami, aj ked pracovali. Jednu pozicku platili druhou a po vyplate im neostalo nic, poziciavali si a pod. Ked som zmaturovala, otec len myslel na to, ze sa hned zamestnam a budem prispievat do domacnosti. Este k tomu bol v rodine syndrom prvorodeneho syna. Otec videl iba jeho, my dvaja sme pre neho neboli taki zaujimavi. Vzdy ked som si nieco kupila, velmi mi to vycitali. Doma bola velmi casto exremne zla, nenavistna, smutna situacia. Pozorovat nasich ako sa nenavidia, ako strasne sa hadaju, kricia, v obchode na seba kricali, az sme sa hanbili za nich. Mala som tam tazke depky. Po mature som bola chvilu v zahranici, potom som sa vratila a chcela som uz ostat v mama hoteli, jeden brat bol prec, druhy si ako dieta spravil dieta s jednou a isiel k nim aj s babatkom byvat. Tak som mala konecne svoju izbu, zariadila som si ju a chcela zacat novy zivot. Na to prisiel brat s priatelkou, babätkom, zobrali si bez opytania moju izbu a ostali na krku mojim rodicom. Pytala som sa nahnevane otca, preco to dopustil a on ze, to je iba nachvilu. Bolo to na niekolko dlhych rokov. A tak som si zbalila kufor a odisla som do zahranicia, nasi ma este vedeli obrat o vsetky peniaze, co som mala, bolo im jedno, ze potrebujem na zaciatok do cudziny. S hnackami zo strachu som odisla do neznama za pracou. Chvalabohu vsetko dopadlo dobre tam. Nikto mi nezavoal, dosla si dobre? Vsetko v poriadku? Ako je tam? Potrebujes nieco? Nie. Zial, tak ja este naivne decko som volala nasim a stale som chodila domov na navstevy. Vzdy som musela robit doma velke nakupy, lebo oni nikdy nic nemali a velmi sme sa hadali za to a stvalo ma to, ze ma maju za penazenku. Otec mi nikdy nezavolal, iba ked potreboval poslat peniaze a to hned! Zakazdym, ked som od nich odchadzala, celu cestu som depresivne preplakala a nevedela si s tym dat rady. Bolelo ma strasne, ako sa k sebe chovali, ako to cele bolo. O brata, jeho zenu a deti sa dlhe roky starali, zili pod jednou strechou. Ja som sa od 21 starala sama od seba, prispievala som im, financne pomahala, este vedeli aj pozicku na mna zobrat. Teraz po maminej smrti sa situacia zmenila, otec nenavidi nevestu, problem s alkoholom mal vzdy, je chory a neznasaju sa s bratom. Nevesta s nim nechce byt, brat tiez, ale zatial nemaju inu moznost. Rodina ma vini, ze nemam cit k otcovi a ze by som sa mala vratit na SK a postarat sa o neho. Lenze ja nechcem! Od aprila tu mam novu super pracu aj krasne nove byvanie. Vobec som neplanovala ist niekedy na SK. A jednoducho nechcem sa o neho starat. Je to zle? Ako sa k tomu mam postavit? Po porazke ked bol zo zaciatku dost mimo otec, tak mi obaja nadavali, brat aj svagrina, ze sa nestaram a nechavam to na nich. Ze to nieje jej otec... Pritom oni pre neho nerobia nic navyse. On je samostatny uplne. Ked vari ona, navari pre ostatnych, ked perie, tak operie pre vsetkych. Nic viac. Akurat, ze sa hadaju. A nevedia sa chovat, ani brat, ani otec. Odvtedy som vsetky navstevy u lekara s otcom pochodila ja, vsetky som aj samozrejme zaplatila a teraz vybavujem aj domov dochodcov prenho, ale o tam nechce ist. Panko si mysli, ze ma na vyber. Ak sa to poda a pride rozhodnutie, neviem, kam ho zoberu a kolko sa bude doplacat, sama mu to asi nebudem vladat platit nejaky doplatok a na brata sa nemozem spolahnut. Ja som psychycky z toho ubita, oni tiez, nikto s nim nechce byt. Ja som ho mala raz aj u mna doma na mesiac a pol, bolo to super alebo na druhy krat to nevydrzal ani 4 dni, preklinal nas a odisiel. Psychiatricke chodi otec, ale na povahu lieky niesu. Tak ja neviem, ako sa k tomu mam postavit, ci som teraz zla, ze ho nechcem. Ja sa aj tak na SK nemam kam vratit a pracu mam tu. Ale rodina to vidi inak. Velmi ma to zatazuje, nemozem normalne lahko zit ani spat. Viem, ze nemam voci nemu povinnost, ale ak mi viete nejak poradit, hociako, podporit, budem velmi vdacna, dakujem za precitanie az sem. Tesim sa na vas. S pozdravom M