Starostlivosť o svoju chorú matku, keď mám malé deti

nie je to ziadne nobl zariadenie, je to v okoli Galanty. Moja mama je z Bratislavy, tam sa ceny pohybuju okolo 1500 euro na mesiac a o jednopostelovej izbe moze iba snivat.

Ten cennik, co maju oni je uplne standardny, mne sa to nezda vela, je jasne ze jej dochodok na to nestaci, ale zas tak na druhej strane mama ma byt v Bratislave, kde byva teraz brat, neplati ziadne najomne, iba energie/vodu co minie, tak moze mame doplatit. Ja samozrejme tiez platim.

V uk to chodi tak, ze na starobu sa preda nehnutelnost rodicov a z toho sa hradi starostlivost v nursing home, tu je to normalne. Ja mam mladi v prdeli, do dochodku daleko, podla najnovsieho dekretu az v 68, predpokladam, ze za 20 rokov to posunu neskor a za 30 nas budu strielat. Nemame inu moznost, ako sa o mamu postarat.

My sme velmi spokojni s tym domovom, kde mama je, ona je tam spokojna a stastna a to je podstatne.
Neplatime ziadne ine poplatky, hento sa zaplati a je. Mama ma svoju samostatnu izbu s kupelnou, je tam walk in showr/wet room.

Sestricky a cely personal je velmi mily, maju tam socialnu pracovnicku, ktora im vedie program, ja tam tiez volavam alebo si piseme emaily.

Mama omladla fyzicky o 15 rokov a psychicky o dalsich 20 rokov. Ja nelutujem ani jedno euro, co tam platime, boli ochotni zobrat mamu hned, velmi pekne sa o nu staraju. Mama je uz zase mobilna, zdravotne je na tom podstatne lepsie, a nenosi uz plienky.

bože niektoré čo sem píšete ozaj nie ste kompletné.. 🤐
Podobný problém sa rieši aj u nás v rodine a je to ozaj ťažké keďže dotyčná aj klame a otravuje celú rodinu pritom počas jej života sa o vlastné deti nikdy nejako extra nezaujímala a vždy ich viacmenej vyciciavala a do života im nič nedala ale s veľkorysou náručou očakávala pomoc, ktorá jej podľa jej názoru patrila keďže im DALA život.. To, že zvyšok ako láska, výchova, nejaké minimálne zabezpečenie absentovalo, to ju už nezaujímalo...
Na tvojom mieste riešim tiež radšej domov dôchodcov. Tam sa o ňu postarajú a ty budeš mať srdce na mieste.. toto nie je život iba trápenie a ona nech už sa staná na zadné hocijako si musí byť vedomá, že keďže nie je schopná sa o seba postarať sama, musí prijať riešenia, ktoré jej ako dcéra ponúkaš.

Pred troma rokmi mamicke diagnostikovali rakovinu...mojej jedinej ozastnej kamaratke...vsetko sme robili spolu,tesila sa na dochodok,ze budeme chodit do mesta len tak zo zabavy...pokedy vladala hravala sa s mojim synom..teraz ma pat rokov...vzdy mi bola oporou.vzdy ochotna pomoct...starala som sa o nu aj o svoju rodinu...dve otvorene stomie v bruchu..menenie sackov,cistenie rany,kupanie a pod...niekedy boli chvile,ze som bola na dne ze to uz nezvladnem...a teraz zostali iba oci pre plac..pripadam si nepotrebna,stale cakam ze mi zazvoni mobil a ona bude nieco potrebovat..no uz nezazvoni ta zakerna pliaga mi ju minuly rok na Vianoce vzala navzdy...vsetko je nanic...P.S. Vazte si rodicov...ahojte

@superdievca skus toto, keysi boli takmer zadarmo. Mali sme ich pri babke ked sme museli byt v praci. Hold, ucty sa same nezaplatia... A max spokojnost. Pani k babke chodila na 6 hodin denne. http://www.zzz.sk/?page=adosy

@superdievca je to tazke a nechcem nikoho moralizovat, no vacsina ma pravdu ak tvrdi ze mama je len jedna a dali ti zivot a teraz je rad na tebe aby si sa o nu postarala v ramci moznosti. Existuje okrem domova aj denny stacionar. Funguj to ako skolka pre seniorov. Cize ty tam mamicku das na napr. 8 hodin a vecer by uz bola s vami. Myslim ze to je celkom prijatelna alternativa. O podmienkach denného stacionara sa treba informovat na miestnom urade na oddeleni sociálnych pracovnicok. Nic nie je horsie ako odprata rodica do domova ☹ okrem toho ze prichadzuju o vlastny domov, stracaju aj dusu a samých seba...v domovoch ich dopuju psychofarmakami a prestavaju poznat skutocnu radost a vztahy chatraju az kym sa nezabudne....

@froschka naozaj nie je nic horsie? vedela by som ti napisat x situacii, ktore su horsie a niektore som dokonca aj zazila.. kazdy zivot je jedinecny, tak ako kazdy clovek a tak tazko taketo nieco zovseobecnit na to, ze rodic do stacionaru nepatri.. nie kazdy clovek na starobu sedi na kresle a pekne si cita a najviac co potrebuje je vymenit plienku /take veci zvladam uplne normalne/

rodicov si predsa nemame vazit len preto, ze nam dali zivot, ale aj preto ako sa o nas starali.. a ak tu je moznost, ze sa dobre nestarali, preco si ma zakladatelka nicit svoju rodinu? vies ake to je pre male deti? ja to bohuzial viem... a keby ma nieco taketo postretlo este raz, nechcela by som aby to zazivali moje deti tiez..

s mojim muzom si uz teraz setrime na stacionar v starobe, kde sa o nas postaraju.. pri vsetkej ucte k ludom, ktori sa o svojich rodicov staraju - ja nechcem zazivat situacie, aby mi moje deti museli umyvat zadok, nikdy nechcem zazit aby ma deti videli v nejakej nelichotivej situacii.. /a nechcela by som ani aby moje male deti videli ako umyvam zadok ich staremu rodicovi/ chcem aby ma moje deti prisli navstivit, aby som si uzila vnucata - ale nechcem svoje deti dostavat do situacie aby boli zomna nestastne a vycerpane.. pretoze sa to neda porovnat so starostlivostou o male deti..

Poznam cez internet jednu starsiu pani, velmi inteligentnu, scitanu a scestovanu.. po strate manzela, sama odisla do senior domu - deti ju navstevuju, stale v ramci moznosti cestuje, navstevuje rodinu a je o nu postarane.. v stacionari ma blizkych priatelov a ona je spokojna, jej hobby je diskutovanie na nete, vdaka tomu ju aj poznam.. presne tak by som to chcela vyriesit aj ja, snad sa teda toho dozijem..

@froschka nechces moralizovat, ale v podstate moralizujes... Staroba prinasa naozaj neprijemne stavy, ktore hranicia castokrat s dusevnymi poruchami. Ak ma niekto na pleciach starostlivost o dve male deti, zamestnanie (lebo uver atd) a dlhodobu starostlivost o cloveka, ktoremu jednoducho nedokaze pomoct, tak mi mozes verit, ze je na pokraji vlastneho fyzickeho a dusevneho zrutenia.
tu sa nebavime o "odlozeni" cloveka z nejakej pohodlnosti alebo chuti po jeho majetku...

@jana_eyre pises mi z duse. Tiez sme sa z muzom takto rozhodli uz teraz, za plneho vedomia. Toto svojim detom naozaj neprajem, su to pekelne muky.

@superdievca skús sa spýtať jej všeobecného lekára, ako by sa toto dalo riešiť. Niekto by ju mal opatrovať, ale Ty to byť nemusíš, ked máš malé deti. nejaka opatrovatelka. ak nechce, jej problem.

@hradna pani
@jana_eyre

nepisete zle. len vam unika jeden prevelmi dolezity fakt. ze teraz, ked ste mlade a zdrave, si svoju starobu mozete predstavovcat uplne idylicky...ano, ja si uz teraz setrim, ano, ja nikomu nechcem ostat na krkku.
lenze pride staroba, vam umrie manzel, deti sa odstahuju, vy ostanete same ako prst a mozno aj chore. ako viete, ze stale budete chciet ist do domova ? moja starka tiez bola taka hrdinka, este pred patnastimi rokmi tvrdila, ze ona nikomu na krku nechce ostat. poslednych cca pat rokov (teraz ma 92 rokov) uz len place, aby sme ju nikam nedavali, lebo ona nechce umriet v domove.
jasne, ze ostava doma, aj ked posledne mesiace uz len lezi a z nasho pohladu nic nevnima. ked ma vsak svetlejsie chvilky, tak nam dakuje, ze sme pri nej.

druha vec je, ze teraz su uz seniorske domovy uuuplne ine a naozaj si dokazem predstavit, ze senior tam prezije krasnu starobu. pokial si taky krasny penzion on a jeho rodina mozu dovolit.

Faktom ostava, ze generacia dnesnych seniorov si pod pojmom domov seniorov predstavi standardny domov sociálnych sluzieb, ked ich izba vyzera ako nemocnicna izba, kde maju telku v spolocenskej miestnosti, kde su obyvatelmi uz naozaj vysostne nevladni ludia...proste klasicky starobinec, kde aj vacsina zamestnancov (cest vynimkam) ma pristup k praci "som tu za trest, lebo nemam inu moznost"

nesudme nasich rodicov za to, aky boli...ked z nas vychovali slusnych ludi a slusnych rodicov, zas az tak zle to byt nemohlo 🙂
Situacia, ze sa treba postarat o rodica, je pre kazdre dieta sok. strasny sok, je to uplna zmena zauzivaneho sposobu zitia. je na nas, ci sme natolko slusni a a s touto novou, nepríjemnou skutocnostou sa dokazeme poipasovat.
najtazsie su zaciatky. ale ked clovek chce, zvladne aj nemozne.
A najtazsdie je to prave vtedy, ked nie sme financne tak za vodou, aby sme si mohli dovolit zaplatit naozaj profesionalny penzion. lebo to je vzdy najprojemnejsie a pre obe strany aj najlepsie riesenie. ale financne extra narocne.

@nyusika kedze poznam vela starych ludi /a aj nie az tak starych/, nie svoju starobu si nepredstavujem idilycky - neviem kde take nieco pisem.. /ak je idilka, neustale vykrikovanie, manipulovanie, kadenie kade tade, roztieranie stolice po stenach, utoky, buchanie na dvere toalety, mocenie do kochlikov, kradnutie jedla, zobranie vonku - tak ok.. toto vsetko a ovela viac som zazila pri svojom otcovi/

preco ma tolko ludi pocit, ze ked clovek ide do senior domu, tak ho blizky automaticky opustia? stary clovek je opusteny ak byva sam v plnom zdravi? ved deti svojich rodicov navstevuju najviac ako mozu, nebyvaju predsa s nimi.. /alebo nie v kazdom pripade/

moj otec je v "starobinci" vidavame sa casto a je mu tam omnoho lepsie.. je to klasicky "starobinec", ma ale dobru riaditelku - robievaju im casto program, cely ho z eurofondov zrekonstruovali a vynovili.. maju dobry personal, aj ked otec ma niektore sestricky radsej ako ine - to je ale prirodzene.. ma tam dokonca aj priatelov, hoci nie vela ale ma - co predtym nemal - vsetci jeho priatelia, ktorych mal ked bol zdravy ho opustili a ostala mu iba manzelka, ktoru si ale nevazil..

moje deti budem viest k tomu a bude to moja vola, ktoru im predostriem pri plnom vedomi, ze ked bude vhodny cas, chcem ist do stacionaru - kde o mna bude postarane.. ak moja starecka demencia prerastie do takych rozmerov, ze im budem nieco take vycitat, budu vediet, ze to je len mojou stareckou demenciou..

ano, situacia ze sa treba postarat o rodica je pre kazde dieta sok, pretoze je sok svojho rodica vidiet v takych tazkych situaciach - rodica, ktory cely zivot bol silnym a vela krat aj vzorom.. ale postarat sa o tazko choreho rodica, ktory ma psychicke problemy nie je zalezitost par mesiacov, ci par rokov..

moj otec dostal mozgovu porazku v roku 1993, odvtedy je taky ako som popisovala.. mama sa o neho starala zo zaciatku preto, lebo ho milovala.. ku koncu uz len preto, lebo milovala spomienky na neho a sirsia rodina by jej nikdy neodpustila ak by ho dala prec aj ked jej nikdy nepomohla.. vies si predstavit starat sa o takeho cloveka 22rokov?

ak ano - sklanam pred tebou klobuk, ale iba v pripade ak naozaj v skutocnosti by si take nieco dobrovolne robila a bola aj nadalej psychicky zdrava.. pretoze moja mama sa o neho starala 11 rokov a zomrela psychicky na dne, zmorena, nestastna a psychicky tyrana mojim otcom.. a s odstupom casu si myslim, ze moja mama by v kazdom pripade radsej zomrela ako bola na nas zavisla tak ako moj otec.. pretoze moja mama dostala tiez mozgovu porazku..

ako som uz pisala, sestra mala otca doma rok po smrti mamy - a za ten rok sa s nou takmer rozviedol manzel, takmer potratila zo stresu.. /byvala som chvilu s nimi, preto viem co sa u nich vsetko dialo/ naozaj ma ist vsetko bokom kvoli psychicky choremu cloveku /pretoze aj clovek so stareckou demenciou je psychicky chory/ a obetovat tomu casto krat velku cast svojho zivota?

je tu milion tem, kde sa zeny radia o tom co robit ak maju manzela ktory ich psychicky tyra - vacsina im vzdy radi aby odisli.. ak psychicky tyra dospelu osobu jeho rodic /ano nie je to od rodica naschval, ale sposobene stareckou demenciou/ tak to ma vydrzat a ma to vydrzat aj ostatna rodina, casto krat male deti, ktore su toho vsetkeho svedkom..

ak taketo nieco clovek dobrovolne podstupi a o svojho rodica sa postara - je to naozaj obetovanie a prajem tomu cloveku aby to zvladol.. ale vyprosujem si, aby ineho cloveka za to, ze starostlivost o svojho rodica nezvladne bol odsudzovany ako zle a nevdacne dieta - pretoze to tak nie je..

(a pozor, ja nevravim, ze ma odsudzujes ty, len pisem o svojich skusenostiach)

@jana_eyre ja som to nepisala v zlom, preboha, nemusite hned "skladat klobuk: a podobne.

len som sa pokusila napisat pohlad z druhej strany.
a jasne som napissala, ze moderne domovy seniorov su najlepsie mozne riesenie, podla mna. POKIAL na to financne mam a pokial s tym senior suhlasi.

@nyusika a myslis, ze ten pohlad z druhej strany si nezvazi kazdy kto je postaveny do takej situacie? myslim, ze kazdy normalny clovek sa snazi vybrat pre svojho rodica ten najlepsi domov, ktory sa naskytuje a potom robi aj vsetko preto aby rodicovi bolo co najlepsie, hoci uz nebyva doma..

@jana_eyre z vlastnej skusenosti - zial, nezvazi ☹

@nyusika
@jana_eyre máte obe veľký kus pravdy, resp. je niekde uprostred...Nikto nie je povinný položiť svoj život za nikoho a niektoré veci spojené s demenciou, alebo poškodením mozgu, sú pre ľudí, ktorí s tým neprišli do úzkeho kontaktu, nepredstaviteľné. Ja to viem, lebo som, žiaľ, podobnou skúškou prešla, celé sa to zbehlo veľmi rýchlo a môj blízky človek odišiel pomerne rýchlo, v priebehu niekoľkých týždňov, bez toho, aby sme museli riešiť, čo ďalej. Napriek tomu, to bola veľká záťaž na psychiku. Na druhej strane, niekde by malo byť aj miesto na odpustenie a možno aj na nejaké obetovanie sa. Je ale nemožné paušalizovať, toto sú veľmi delikátne, veľmi osobné a veľmi individuálne situácie a všetci zo zainteresovaných majú s ich riešením dosť aj bez toho, aby ešte niekto mal ich rozhodnutia posudzovať. Možno je to všetko karma. Na margo rozhodnutia nebyť deťom v starobe a/alebo chorobe "na krku". Tiež by som teraz povedala, dajte ma do nejakého zariadenia. Rozhodne. Ale ako to budem vnímať keď to príde, neviem...psychika človeka sa s postupujúcim vekom mení, dolieha naňho osamelosť, stávajú sa z nich také veľké deti a verím, že niektorí (určite nie všetci), sa v tých domovoch môžu cítiť bez rodiny opustení (ako deti). Ťažká téma...

@nyusika nikto z nas nevie, ake to bude, ked pride ten "den". To,ze tvoja starka napokon reagovala inak, este neznamena, ze vsetci prehodnotia svoje "hrdinske" rozhodnutie. (A som si ista, ze niektori (netvrdim, ze tvoja starka!), ale niektori maju tieto reci len tak "pro forma" ale vnutorne s tym nie su stotozneni. To vsak skor prameni z ich pocitu menejcennosti, ze ved kaslite na mna, ale vnutorne to citia inak.). Ja to svojim detom aspon chcem ulahcit v tom, ze im na to davam svoje "pozehnanie" a ked sa nebudu vediet postarat inak, mozu to urobit bez toho, aby citili pocity viny a vnutorneho utrpenia (lebo toto su pocity, ktore tiez zmietaju normalnymi detmi, ked pridu do bodu, ze uz nevedia ako dalej). Jedine co od nich budem chciet, aby ma navstevovali a dohliadli na to, aby sa tam k nam spravali slusne a dostojne. Ale ano, je to tazka tema a nikto z nas nie je prorokom, rozhodnutia a pocity sa zivotom menia.

Ďakujem vám veľmi pekne za túto diskusiu. Človek aspoň vidí, aké je všetko relatívne. Mnohé z vás ste to mali alebo stále máte veľmi ťažké, azda ťažšie ako ja... Tým, ktoré odsudzujú, je dobrý múdry výrok - nikdy nevieš, aké ťažké je bremeno, ktoré nenesieš. Čo niekto zvláda, iného môže položiť. Iste to nemám najťažšie na svete, ale cítim veľkú ťarchu. Niektoré ste dobre písali, že tu zrejme nejde o týždne, či mesiace, môže to všetko trvať dlhé roky. A pritom celý čas sa vie, že už to bude iba horšie - čo je na psychiku asi úpne brutálne.
Moju mamu som nechcela zhodiť, len ma štve, keď viem, že za veľa si naozaj môže sama: ČASTÉ jedenie sladkostí pri cukrovke, zanovité odmietania inzulínu, až kým sa nezhumpľovali aj ďalšie orgány, takže ho už musí aj tak mať. Takmer nijaký pohyb, už aj doposiaľ problémy so sebaobsluhou. Aj preto som jej kúpila psa, ten ju aspoň 2-krát denne vyženie von. Inak pes je aj veľký dôvod (teraz má 8 rokov a stal sa jej miláčikom), prečo si nevieme predstaviť, že by šla do domova, kde by ho nemohla mať... Inak neviem, či by napr. samostatná izba v peknom penzióne so starostlivosťou, stravou a inými ľuďmi bola horšia ako osamelý život v panelákovo anonymnom jednoizbáku (iné to mali naše babky v domoch so záhradami).
Je to odlišná situácia, ako keď niekoho veľmi milujete a ten náhle smrteľne ochorie a ostáva mu pár mesiacov, ktoré chcete stráviť čo najviac spolu. Toto mi pripadá ako dlhoročné zanedbávanie samej seba, ktoré postupne pomaly ničí celý organizmus, čo si vyžaduje stále viac starostlivosti od druhých.
To, že som pritom na MD, nevidím ako výhodu. Všetko riešim s bábom na zadnom sedadle auta, všade sa ťahám s kočíkom (často dojčím, nedá sa inak). Ale aspoň nás niekde rýchlejšie vybavia, keď im začne jačať dieťatko... Z roboty by sa mi ľahšie vybiehalo aj vybavovalo. Ja mám prácu tvorivú, duševnú, robím ju po troške aj teraz, len tieto situácie ma úplne žmýkajú a potom sa mi zle sústredí
Naozaj je to taký úvdný šok. Zrazu musím riešiť kopu doktorov a liekov, čo som vždy neznášala a nevedela v tom chodiť. Naposledy som zase včera viezla mamu z nemocnice domov, dávkovala nové lieky... Ale snáď sa to trochu utrasie, podarí sa dobre nastaviť na inzulín (čo teraz skáče ako blázon) a ešte zopár mesiacov či rôčkov bude aspoň relatívny kľud. Nebude to už bez starostí, ale ak budú mať mieru, nejako si zvyknem. Deti budú väčšie, budem ich môcť nechávať s mužom doma a neťahať ich po kadejakých špitáloch. To moje malé bábo po tomto pernom štvrťroku buď ochorie, alebo bude mega odolné. Tak uvidím. Ďakujem však pánbožkovi, že nemusím behať po doktoroch s deťmi, to by bolo psychicky ešte oveľa ťažšie.

Držím vám všetkým statočným najmä ženám (muži sa skôr z týchto vecí akosi vyzujú, česť výnimkám) veľa síl. Budem na vás myslieť.

@superdievca ide z teba dobra energia. 😵 urcite to zvladnes najlepsie ako sa da, budem na teba mysliet a drzat palce tebe aj tvojej mame.

@tova - to napise len taka ,co to neprezila a nevie sa vcitit do problemu,dost smutne!

@superdievca - drzim palce 😉

@tova Ahoj, tak nakoniec si asi mala pravdu, škoda že ma tak niekto nevyhecoval skôr. Maminka pred týždňom napokon zomrela...
A je mi smutno a mam výčitky svedomia, že som mohla urobiť viac, správať sa krajšie. Veľa som už mala v pláne, nestihla som, všetko to šlo tak rýchlo a ja som na to nebola pripravená. Teraz si to budem vyčítať a rozmýšľať, čo by bolo keby...

@superdievca Je mi luto ze to tak dopadlo. Na cloveka ked toho niekedy pride privela tak pinda na vsetko, az ked sa veci trocha ukludnia clovek zacne rozmyslat ci nechce od druhych privela a ci by nemal byt trocha spokojny a vdacny za to co ma. Pomoct, si je pomohla ako si mohla, mozno sa dalo aj lepsie mozno nie, rovnako ako sa ti mohla venovat ona viac pri vychove, mozno rovnako ona mala vycitky ze sa ti toho mohla dat viac v detsve a vtedy nevedela, mala v plane co najlepsie, nestihla detstvo ubehlo rychle, bola upindana a s odstupom casu ked bola starsia si uvedomila ale uz sa nedalo cas vratit mozno aj to jej znizilo psychiku.

@kosta123 chces nieco dodat k tvojmu prispevku na moju osobu? viditene si sa mylila a viem co je zivot, ze nie vsetko ide podla planov alebo ako chceme. Ani moja materska neisla podla mojich planov, tiez mi trvalo par mesiacov kym sa s tym vyrovnala a riesenie a vzdy najde.

@libka1 ?

@tova - ja som sa uz dostatocne vyjadrila.

@superdievca - vobec nemusis mat podla mna vycitky,mam rovnaky problen,len mama este zije,ako sa kto ku komu spraval,to sa mu aj vracia.

@tova ako znie otazka? vidim len otaznik 😅 ak mieris na to ze som s tebou nesuhlasila na zaciatku, tak nesuhlasim nadalej. zial...
@superdievca uprimnu sustrast 😔 nemaj vycitky. nie sme nadludia, kazdy ma svoje hranice sil. nebola si k nej neuctiva, starala si sa, zazraky nedokaze nikto a aj tak by si nic nezmenila asi. a uz vobec nestoji za to vycitat si nieco co sa zmenit neda.

Ahoj ani nevies ako ti rozumiem. Jedna vec je starat sa s laskou a druha vec ked to uz hranici s vyuzivanim ze sa rodic uplne opusti a bez teba nebie spravit nic. Je to ako gula na nohe a mnohkrat ten pocit bezmocnosti sa neda ani opísať. Ja mam oboch rodicov,ziju sami mama ma sklerozu multiplex je na voziku ale este prejde aspon na wc a otec je alkoholik ktory ma aj dobre dni a stara sa ale ked pije tak je to katastrofa. Mama nevie zavolat pomoc sama ani nic, proste vedela by sok tu pisat aj dve strany. Chod na urad a povybavuj vsetko co sa da a hlavne ju daj do poradovnika na domov. Tam sa o nu postaraju a bude sa aj jej tak pacit. Moja suseda tak isla dobrovolne nasilu a po mesiaci tam uz bola velki spokojna. Ked bude doma bude smutna a pojde to s nou dole vodou a stebou tiez. Veľmi ti držím palce pa

@anavila jej mama uz zomrela....

@superdievca uprimnu sustrast