Strach z tehotenstva po rodinných problémoch
Ahojte , potrebujem sa nejak vyrozprávať anonymne. Mám dve deti a s mužom sme začali uvažovať reálne nad ďalším , teda posledným tretím. Ja už teda od narodenia druhého mám stále sen mať deti tri. Ale bije sa to vo mne, pretože pri myšlienke ze som znovu tehotná ma prepadne až úzkosť akoby. Myšlienka na pôrod tiež … v podstate keby to ide bez toho tak by som ani neváhala ale nechápem prečo , mám z toho veľký rešpekt a strach. Pritom ona pôrody a tehotenstva som mala úplne ok. Lenže moja psychika sa minuly rok nastrbila skrz nejaké rodinne problémy a teraz sa jednoducho bojím viac ako predtým. Aj keď už som v pohode, dieťa by som veľmi veľmi chcela , mám jednoducho blok a strach zo samej seba , že akoby som zvládla znova tehiotenstbo. Viete mi poradiť ? Mala ste niektorá tiež takýto problém ?
@anonym_autor neviem o akych rodinnych problemoch hovoris, ktore vyrazne posunili tvoju psychiku ani to, akym sposobom to ma vplyv na tretie dieta... v kazdom pripade, ak to dieta skutocne chces, navstiv psychiatra, psychologa, pretoze s takymto nastavenim si otehotnenie ani neviem predstavit... psychika je mocny carodej a prirodzeny blokator niektorych tuzob... na druhej strane, je nevyhnutne mat 3 deti?
Ja to mam podobne. U mna neviem isto, ale myslim, ze problem je v tom, ze druhy porod bol taky intenzivny, trval menej nez 2h, ale silne kontrakcie bez prestavky. Teda bez moznosti sa ci i len raz nadychnut medzi nimi. Pamatam si, ze som si realne myslela, ze zomriem. Doteraz som nejako presvedcena, ze hranica medzi zivotom a smrtou je celkom tenka. Pritom sa realne pri porode nic nestalo. Len pre mna to bol taky zaberak, ze som sa potom len zvalila na zem, kde som rodila. Nic ani ze do postele 2 kroky dojst. A za hodinku som bola uplne fit. Sranda je, ze ja sa napriek tomuto o tretie pokusam. Prve 2 deti boli splodene hned, preto som si myslela, ze aj s tretim to tak bude. Ale nie, pol roka a stale nic. Vsetky vysledky dobre, muz aj ja. V tychto dnoch si myslim, ci mi tym telo nechce povedat, ze radsej uz nie. Dospela som k nazoru, ze ak sa podari, ma to tak byt a bude vsetko dobre, a ak sa nepodari, tiez je to akoze pre moje dobro. Viem, ze to nie je velmi vedecky postoj … alebo to blokuje ten moj strach? Neviem.
Kludne napis o pol roka, ako si v tonto pokrocila. Tesim sa na dalsie skusenosti