Cítite stres, keď sa niekto priblíži k bábätku?
Stalo sa to niekomu, je to normálne?
Ktokoľvek sa priblíži k bábätku, tak mám až amok. Normálne mám potrebu mať ho iba u seba. Či ide o sestričku, lekára, príbuzných. Ešte aj partner, neznesiem keď sa ho niekto dotke, vadí mi aj keď sa niekto pozrie jeho smerom🫣. Ak ste take pocity mali kedy to prešlo ?
A koľko mesiacov ma bábätko? Možno v tom zohrávajú rolu ešte hormóny. Pozitívne je, že si tieto pocity uvedomujes.
Vobec som nic take necitila. Prave naopak, tesila som sa ked si syna chceli varovat iny ludia.
Autorka, aj ked sa pytas ci je to normalne, zda sa ze ty si na toto svoje spravanie hrda a zmenit to neplanujes.
Mala som to u prveho dietatka po tazkom porode, boli sme odluceni 24h a potom som bola este stale slaba. Nasledne som strasne ziarlila, ked ho mal niekto iny na rukach, az divy stres som prezivala. Preslo to po polroku, aj traumaticke spomienky z porodu.
@andreatytler a čo sa mám teraz akože hanbiť, že mi nie je prijemné, keď sa môjho čerstvého bábätka niekto dotýka? Bola som hlavne zvedavá, či to mal niekto podobne. A ako čítam vôbec v tom niesom sama, určite nebudem s tým bojovať, ani sa do ničoho tlačiť nasilu a spôsobovať si zbytočný stres, ľuďom tu, tieto pocity do pár týždňov zoslabli prirodzene. A ani bábätku to nemá ako ublížiť, keďže v prvých týždňoch potrebuje i tak pokoj a rodičov. Ak nebude okamžite z pôrodnice kolovať celému príbuzenstvu po rukách, o nič nepríde. Jedine tak o šancu nachytať pár zbytočných jesenných vírusov a baktérií. Ale tie ho určite počkajú aj o pár týždňov neskôr, keď z toho ja nebudem chytať taký amok😅.
Je to nejaky psychicky výkyv. Okolie by to malo rešpektovať a nedráždiť ťa. Občas sa vystav tomu stresu a choď do toho strachu aby si sa uplne neuzavrela s dieťatkom do seba. Ale len občas. Proste posúvaj hranice strachu. Dúfam že to prejde a ak by dlho nie alebo ak by sa to zhoršovalo, tak treba ísť za odbornikom. Ty si určuj kto môže na bábätko pozrieť a kto nie. No súčasne buď k sebe kritická a konfrontuj pocity s ráciom.
Vsak buď zatvorená doma sama s bábätkom, neotvraj nikomu dvere a hotovo, vybavené.
Prejde to.
Budeš nevyspata a dieťa podráždené strčis ho komu príde.
A ano, je to cez
Hanbit urcite nie a urcite o nic nepridete ak odlozite navstevy kym nema dieta mesiac, ale ja by som k takemuto iracionalnemu stresu mala respekt. Proste vzdy ked su emocie na mile vzdialene realite, tak to nie je dobre. Ty si sa neprisla poradit, ty si sa s tym prisla pochvalit, lebo napriklad ignorujes tie prispevky kde sa ta pytaju na vek dietata, alebo ine veci ktore by to pomohli objasnit.
Ja som to tak mala, pri prvom nie tak intenzivne, aj ked tiez mi vadilo ked mi ho niekto bral (ano, aj rodina okrem manzela), hlavne ked s nim isli prec odo mna. Reci typu ja ti ho pokocikujem a ty si zatial oddychnes u mna vobec nefungovali, nechala som sa dotlacit ked mal 6 tyzdnov, ja som zehlila a chodila sa pozerat do postielky ako spinka a on tam nebol...
Pri druhej som si povedala, ze ju nedam z ruk kym ja nebudem na to pripravena, zial mala som komplikacie po porode a musela som sa vratit do nemocnice ked sme uz boli doma. Tam sme nemohli byt spolu, len som za nou mohla chodit ked som zrovna nebola na infuziach. Na tyzden. Ked sme sa vratili, priviazala som si ju do nosica a asi do troch alebo styroch mesiacov som ju nedala nikomu okrem manzela. Ani mojej mame. Niektori to respektovali a nechali ju lezat ked boli u nas, niektori nie a brali ju z postielky ("ty si drzala moje dieta ked malo mesiac tak mozem aj ja tvoje"), a ja som az plakala, ze vrat mi ju. Uz potom ked som vedela, ze sa s tou osobou stretnem, tak nosic a hotovo, odtial mi ju nevzala.
Po tych 4 mesiacoch to postupne zacalo prechadzat, nejako sme si dobehli ten zameskany spolocny cas a uz som bola schopna ju na chvilu dat.
Podla mna rob ako citis, nenechaj sa dotlacit do niecoho co ti vadi, prve tyzdne je to normalne. A ak mate za sebou nejaky traumaticky start, tak aj dlhsie. Okolie to musi respektovat. Ja som mala traumu z toho jedneho kocikovania este pekne dlho a vycitala som si, ze som si nedupla. Drzim palce.
Predpokladám že bábätko je maličké. Takéto stavy sú po pôrode celkom bežné, nemá to síce každá žena, ale ide o separačnú úzkosť zo strany matky. Podľa mňa to je normálne vzhľadom k tomu, že bábätko je maličké. Žena ho podvedome chráni a bojí sa, aby sa mu niečo nestalo, keď bude mimo nej. Mala som to u oboch detí, pri prvom som počúvala od mužovej rodiny, že mám popôrodnú depresiu, lebo som pár dňové bábätko odmietla nechať u svokry na celý deň. Pri druhom mi už bolo jedno, kto si čo myslí, dieťa som jednoducho mala stále pri sebe a k iným išlo až som sa na to cítila ja. Napriek tomu, že nekolovalo po rukách ako prvé, má so starými rodičmi lepší vzťah ako staršie, ktoré si stále brali na ruky.
Po pár mesiacoch to prešlo, hormóny sa ustálili, a okrem pár ľudí, ktorí mi trhali dieťa z rúk pri každej príležitosti, som ho v pohode dala na ruky návšteve.
Podľa mňa ak to je fakt úplne v začiatkoch tak to môže byť a odznie to.. to je prirodzený pud, možno u teba silnejší ;) ale teda nevieme koľko bábo má, ja si inak pamätám, že keď prišla moja vlastná rodina pár dní po pôrode a pohladila môjho syna tak som normálne jemne ustúpila a sama sebe som sa čudovala prečo 😱 bol to úplne že reflex..