Povestné zamilovanie sa do bábätka

Ako by si opísala mňa .môj pôrod bol jedna katastrofa,dodnes sa z neho neviem spamätať ... Popôrodné depresie atď atď ... Fungovala som ako robot, xy krát som hovorila mužovi ,že pre mňa nie je určené byť matkou a iné hrozne veci 😂 plakala som stále ,jedovala sa a hlavne ,necítila som k malému až tak veľa lásky akoby som mala .. teda, ja som si to myslela vtedy . Mával hrozne koliky ,bojovali sme potom prišla Witch hours a to už som prepadla panike .. ale prešlo to ,stále som si opakovala že to je len obdobie a každým dňom bude lepšie a lepšie ,veď to maličké za to nemôže . A tak aj bolo . Čím ďalej od pôrodu ,tým som sa aj ja dávala viac dokopy ,depresie ustúpili aj malému sa polepšilo . Malý má 8m a aj by som za neho dýchala. Miluje ho najviac na svete ❤️ neboj sa ono to príde samé ,ty hlavne komunikuj o svojich pocitoch s manželom ,mamou ,rodinou. Mne manžel veľmi pomohol ,podporil ma,každý deň má utešoval že to prejde a že som dobrá maminka a že spolu to zvládneme 🙂 neboj sa dať svoje pocity von ,uľaví sa ti ;) držím palce

Nie všetci maju taketo pocity. A osobne starať sa o dieťa je náročné v ranom veku. Potom keď už ho učíš a učí sa kadečo, a má tie 2-4-6rokov tak je to lepšie, podľa mňa. Nie je to len o fyzickej starostlivosti ale aj o intelektualnom zapojeni sa. Proste učíš človeka... On sa na teba bude spoliehať, pretože ty budeš jeho svet tak si ho treba získať. Hlavne nekupovať tablety a mobily... -_-

Ja ako tak pozorujem okolie a čítam aj tu na MK mám pocit že je možno viac tých ktoré sa nezamilovali na prvý pohľad do svojich deti 🤷‍♀️ Len tie čo sa zamilovali o tom radi rozprávajú a tie čo nie sa boja a nechcú o to hovoriť lebo si pripadajú zle 🤔 … vôbec si z toho nič nerob… ja som mala taký normálny pôrod, trval dlho ale neboj nejaký masaker, zašita som bola dosť aj vnútri aj vonku ale inak sme boli obe zdravé, hneď ako sa mala narodila sa ma pýtali či ju chcem položiť na brucho a ja za nie, že určite nie, čo mám asi tak s tým malým človekom robiť, čo keď mi spadne, dajte mi pokoj teraz som dorodila… keď ma nechali už s ňou samu na izbe mala som doslova blby pocit že teraz čo 🤷‍♀️🤦‍♀️, doma to iste, asi 3 mesiace som bola na prášky keď som mala byt sama doma s malou, odratávajú som hodiny kým príde manžel alebo moja mama🙄 cítila som sa hrozne a ďalšie dieťa som nechcela ani len počuť… môj muž bol do malej zamilovaný od prvého videnia a ja nič, no na prd čele až som mala také myšlienky že či by nebolo lepšie keby si manžel našiel nejakú milú ženu ktorá by sa o naše dieťa starala s väčšou láskou ako ja 🙈🤦‍♀️… ale potom prišli prvé úsmevy, prvé interakcie, od tých 6 mesiacov už sme sa mali radi aj keď ešte to nebola vyslovene láska ako trám … teraz ma 14 mesiacov, rozpráva, dosť veľa na svoj vek, keď mi povie mamika a skoci mi okolo krku tak sa topim ako zmrzka v horúcej káve… hneď by som brala aj 3 ďalšie také deti … ale az v tomto veku 😅🤣… neboj sa, príde to, len to trvá dlhšie, aj tie čo tvrdia že zažili lásku na prvý pohľad to určite nemajú so starostlivosťou a výchovou ľahšie ako ty, deti nie sú Instagram 👩🏻‍💻, všetko bude časom lepšie neboj sa ;)

Dakujem kazdej jednej za vase slova! Povzbudilo ma to a hlavne je dobre vediet, ze niesom sama! Je smutne, ze sa o tom viac nerozprava, ale je pravda, ze clovek sa aj boji nahlas take nieco povedat aby ho okolie nezavrhovalo😑 mozno by nebolo na skodu ist k psychologovi 🤷🏻‍♀️
V kazdom pribehu som nasla cast svojich pocitov a tak mi svita nadej, ze raz tu moju malu zabku budem lubit tak ako si zasluzi. 💚

Normálne mi dobre padlo si prečítať tuto tému a vaše príspevky ženy ❤️ Autorka ja to mám presne tak isto momentalne…mala je náročná, koliková, uplakaná, celé dni vyzerajú rovnako a ja už mám pocit že idem len akousi zotrvačnosťou. to iste dokola a čakám kedy príde zalaskovanie lebo stále sa cítim ako riadená autopilotom. Až sa cítim zato hrozne a nikomu som to doteraz nepovedala, je fajn si prečítať že takých je viac a nie som v tom sama.

@luccija myslím si, že väčšina žien si nepripúšťa popôrodné stavy/depresie väčšinou preto lebo okolie to nechce vidieť. Blízka rodina sa tvári, aká je žena neschopná a nič si neváži 🤷

Kamoska mala takyto strasny porod a dozivotnu traumu. Tiez bola nestastna,ze neciti nic z toho,co popisuju ine mamicky. Ale nieco sa v nej zlomilo az ked mala zacala lozit a potom chodit a videla na nej prve pokroky. Na druhe dieta sa odhodlala po 10 rokoch a druhy porod bol super.

Ja som mala akútnu sekciu, išla som na poradnu a rovno som ostala hospitalizovaná a v noci ju už vyberali. Ani mi ju neukázali, bola do rána v inkubátore. Uvidela som ju až na druhý deň. Brala som ju od začiatku ako moju súčasť, prišlo mi to také prirodzené ako že mám dve ruky. Tá ozajstná zamilovanosť prišla až doma.

Mne pri malej prišlo po roku a pol , tiež veľmi ťažký pôrod , plus veľa mlieka ktoré ona odmietala , nerada sa maznala a hlavne bola oteckove dievčatko , pri mne vždy plakala a manžel sa na ňu len pozrel a bolo dobre preto sme sa museli aj vymeniť na materskej , teraz je to už moja princezná ale pri synovi prišiel taký pocit skôr ale za celé materstvo som nezažila ten vyslovený pocit nekonečnéj lásky ako sa všade opisuje , áno dala by som za nich život , keď majú sopliky celú noc nespím čo na nich dávam pozor ale materstvo samé o sebe ma nenapĺňa a už som sa s tým zmierila 🙂

Ja som mala podobne tazky porod, mala az po hodinach pri mne, silna zltacka, cize kojenie otras...tiez som bola rada ze vobec zijem, a fungova som asi len zo zotrvacnosti. 3 mesiace revala kvoli kolikam. Takze nieco ako laska a zamilovanie sa boli posledne co ma trapili. Vfedy som to ani neriesila. Teraz spätne ked pozeram, tak som to mala podobne, ako vy. A take ozajstne zamilovanie sa prislo asi ked mala po roka, vtedy uz bola na uplne zjedenie, a odvtedy sa to len stupnuje. Bude mat 2 roky a saliem z nej ked co i len pusu da na licko. 🙂 Vsetko pride, garantujem!

Bola som na tom rovnako od porodu, syn bol velmi narocny, stale nespokojny, mala som pocit ze som pre neho zbran hromadneho nicenia, nemohla som ho ani kocikovat, neobsedel, zavidela som vsetkym mamickam ktore kocikovali vo dvojici a deticky len tak sedeli a sledovali okolie. Velmi ma odpalil, vycerpal, v podstate az teraz ked ma 3 roky tak zacina byt partak a vsetko si teraz vynahradzam.

Je to úplne normálne....nie každá to má hneď.....u mňa to prišlo s prvým úsmevom😁....kľudne môže prísť aj neskôr....kamoske keď jej dieťa povedalo vedome mama....

Neboj, to pride časom. Pár mesiacov a si zamilovaná do svojej malej a sleduješ, ako rastie a tešíš sa z nej. Aj telo sa musí dať do poriadku, aj duša.

Ahoj. Mam pocit, ze toto sa velmi precenuje a vacsina zien co poznam, to nezazila a mala preto vycitky. Ja som rodila normalne, traumu z porodu nemam, podla mna som mala super porod. Ale predsa, ked sa mala narodila, zrazu po tom dlhom trapeni mi ju polozili na hrud a moj prvy pocit bol, ze co, to je moje dieta, jak sa tu vzalo 😀 ? Neviem ti vysvetlit, bolo to sice krasne, ale aj cudne. Jasne, ze ju zboznujem, ale prisli sme domov a cela rodina ze wow, aka je krasnucka, aka je uzasnucka a ja ze ok, asi hej. Ale presne som sa citila skor ako taky robot, akoby som sa vsetkemu skor prizerala. Pritom som si to velmi uzivala dokonca, ale aj tak mi to vzdy prislo, ze takto to nema byt. Nad cudzimi babatkami som sa kedysi vedela viac nadchnut. Lenze pri cudzich babatkach som nemusela riesit ci su najedene, vyspate, ci su v poriadku, nedavala som sa dokopy po porode, nemala som za ne zodpovednost, nemala som rozhadzane hormony kvoli porodu a dojceniu. Netrap sa tym velmi, to vsetko pride casom tak ako je to prirodzene. A zase, niekto to vie s babatkami a nevie sa venovat vacsim detom a niekto naopak. Netreba sa tym prilis trapit

Ahoj, ja si myslím že každá to má inak. Ja som mala všetko super, od počatia až po teraz, keď ma krpec tri mesiace, dieťa som chcela 12 Rokov, milión krát som si predstavovala tú chvíľu keď mi ho dajú do rúk a bola som dojatá len pri tej predstave a po pôrode ako mi ho dali som cítila len nasratost, lebo tesne pred pôrodenim mi povedal lekár že a teraz sa naserte a poriadne zatlačte 😄 a ja som sa fakt nasrala. A manžel plakal namiesto mňa. Potom prišla len vyčerpanosť a šok a kopec otázok na sestričku: a fakt je môj? A potom totálny chaos a ja by som povedala že tak postupne časom sú z naj mega parťáci a ľúbime sa veľmi. Ale určite som nebolo že aha dieťa bum veľká láska. Ja som prvorodička a teda bol to taký mix šoku, smútku, hnevu, radosti, lásky a dobre mi pridrbavalo dva mesiace po pôrode. Nikomu som ho nechcela dať, ani manželovi, plakala som strašne keď som bola bez neho, bolo mi smutno za single životom a za tehotenstvom tiež no fuuuu... 😄😄😄

Uplne ta chapem, mam to velmi podobne. Porod bol tazky a ja som bola dva tyzdne po neskutocne ubolena, sama som sa citila, ze potrebujem, aby sa o mna starali a to som sa ja musela starat o dieta. Je to velmi novy pocit, telo sa zmeni a hlavne aj tam dole to nevyzera po porode ako predtym, nastrihavali ma a sitie sa nejak nezdarilo. Je to nieco na co ta nikto nepripravi a ja len som len nedavno prisla do fazy postupneho zalubenia, syn ma a 3 a pol mesiaca. Vsade naokolo je velky tlak na dokonalost matiek a velakrat tento tlak prichadza prave od nasich mam, je to take nepekne dedicstvo minulosti, ked je najdolezitejsie len dieta a matka sa dostava do uzadia, no sme to hlavne my zeny, ktore musime byt stastne, aby sme toto stastie mohli rozdavat dalej. Takze si zelajme krastne nove zaciatky s vedomim toho, ze vsetko dobre bude prichadzat v spravnu chvilu 🙂

Zmení. Určite. 😍 😍 😍

Ajajaj.... Ale nás jest jak hadoch.... Je to zvláštne, že ideme ako roboty možno preto... Nasa ma tiež polroka a fungujem ako robot, ale nedám ju ani za svet ale žeby som mala motýle v bruchu, ked mi ju ukázali.... Skôr som pozerala, že boze uz si von... Ja som mala sekciu.... Nechcem už žiadnu sekciu, radšej chcem rodiť.... Ked ďalšie.... Viem, že to nie je sekciou, lebo aj ženy po pôrode nemajú emócie všetky.... Mne ju ukázali ja myslela, že budem plakat od dojatia a nic.... Ja normálne som si v hlave hovorila, že kde sú kuva slzy, prečo neplačem keď vidím to co bolo v brusku 9m.... Dala som jej pusu vzali ju preč.... O hodinu mi ju doniesli tak reku, ze teraz budem plakať.... No nič... Vedla na posteli po sekcii tiež lezala spolubývajúca, ta isla pol hodinu po mne a ona plakala, stiskala, mojkala, ze láska moja, miláčik, anjelik a ja som to nedokázala povedat.... Chcela som ale prišlo mi to veľmi divne, ja som len na nu pozerala a pozerala a nic....

Ahoj, ja som mala tiez v podstate traumatizujuci porod a tiez som povedala nikdy viac no svoje dieta by som nevymenila a na porod uz nemyslim. Aj druhe by som chcela ) a to nie som ucebnicovy typ milujucej mamicky.

Mozno to vyznie blbo,ale so rada,ze nie som sama a je nas dosť,co to takto cítime.Naše prvé dieťa mame cca po 4 rokoch (nakoniec prirodzene,tesne pred um.oplodnenim-čiže vymodlene).Tehotenstvo ukážkové,bez problémov (okrem slabých migren).Porod prirodzene,relat.rychlo a bez problémov.Ziadny bonding...Ako som ho uvidela,vravím si,pekne dieta,ale čo teraz s nim?Ziadne wau zamilovanie sa.Domov som prišla riadne nachladnuta,ubolena tam dole,naliali sa a boleli prsia,samozrejme cistky,čiže každú chvíľu do sprchy a na WC...maly bol hladný,mlieko nikde...začala som plakať od bezmocnosti a bolesti, že ja neviem co mam robiť.Svokra mala týždeň dovolenku a pomáhala mi.Ked mala nastúpiť do práce,bola som zúfalá a nešťastná,co ja budem s malým sama robit???Nakoniec bol a je na UM a nejako sme sa spolu všetci predierali životom s babatkom.Uz ma rok aj kúsok,začal vyslovovať mama,tata...Uz je to o niečom inom,ako píšu ďalšie žienky,začína sa pomaly ukazovať osobnosť.Stale nie som úplne v tom wau efekte zamilovania sa,aj keď ho ľúbim nadovšetko,ved je to moje dieťa.Mozno to ani nikdy nepríde a možno áno,aj keď uz teraz je to také iné,lepsie,keď je väčší.Chceli by sme aj druhé,aj keď sa mi to nechce zase všetko opakovať a podstupovat.Asi nie som a asi ani nebudem ta mama,ktorá neskonale miluje svoje dieťa,ze by všetko nechala tak,vzdala sa všetkého,všetkých záľub a starala sa len a len on.Potrebujem čas aj pre seba.Ale milujem ho,je moje a umrela by som zaň.Kazda to cítime inak,mame svoje životy,svoje príbehy,ale sme matky,ktoré milujú svoje deti a nedáme ich za nič na svete 😉🥰

U mňa po 9 mesiacoch

Mozno ta potesim :D Ja som mala v pohode porod, dieta som dostala k sebe hned, kojim doteraz (ma 1.5roka) no doteraz cakam na tem sialeny pocit lasky, o ktorej vsade hovoria :D uz som to riesila tiez, ze kedy to pride, no v podstate co som zistila, ze kazdy to preziva inak. Maleho lubim, jasna vec, no nejdem sa zblaznit z tej lasky. Aj ked mi povedal mama, tak som to vobec neprezivala (a to som clovek, co sa rozplace dost lahko). Neporovnavaj sa s nikym a pohoda 🙂 ak chces, napis mi spravu a mozeme pokecat

a ja ešte doplním že nápodobne som síce malá krpca dve hodinky pri sebe po pôrode a potom po hodinke už furt, ale tiež namiesto anjelik, miláčik, som po pôrode pozrela na krpca a skonštatovala som, že teda toto nie je to krásne bábätko z reklám. A doslova som povedala že ty si teda veľa krásy nepobral 😄 Možno to je fakt tým, že mnoho žien, a ja tiež, si predstavujú to bábätko také peknucke okrúhle a nie otlacene, doudierane, opuchnuté a so spicatou hlavinkou. 🤔 Teraz je už krasnucky, presne taký ako z reklamy. Ale v pôrodnici mal ešte týždne opuchnuté a červené jedno oko, samé vyrážky, podliatiny na hlavičke, noštek taký do kriva a keď ho dali do vozíka s ďalšími bábätkami krásnymi okruhluckymi po sekciách, vedela som, že sa vôbec nemusím báť, že si ho medzi nimi nespoznam 😄

Ja som az postupom casu zistila, ze naozaj najviac som zacala milovat, az som videla ako bezhranične ma lubi a potrebuje moje dieťa. Az ked som si uvedomila, ze toto je človiečik, ktory ma naozaj lubi najviac na svete. A ja som pocitila, ze to mam rovnako voci nemu. Neboj nebudes len davat ako matka, ale aj vela dostanes.

je to uplne normalne 🙂 zmeni sa to a svoje dieta budes milovat.. ono je taketo male len chvilu... ked ti uz zacne chodit rozpravat budes chciet mozno dalsie

az mi slzy vyhrkli, musí to byť ťažké toto prežívať. ja mam zas opačný problém. až príliš naviazana na svoje dieťa, opičia láska odkedy bolo stvorené. nechcem od neho ani na krok a aj keď idem, stale ho mam v hlave. lenže mi začínajú akosi uzkosti, hrca v krku, bolesť hlavy, lebo je dosť náročný a stale so mnou...

zamilovala som sa do neho od kedy som videla 2 čiarky na teste a druhý krát keď mi ho dali do ruky. A to som mala ťažký pôrod ( podľa mňa) 😃

@uradnikova ja som tiez dost uzkostliva mama, a postrazit deti nechávam najradšej manzelovi, alebo sestre. (moju maminku uz nemam). Mam dvoch synov, 2,5r. A 5r. Syn 5 rocny chodi do skolky, aby si zvykal, ze niekedy musi byt aj bezomna. Ale na noc nechcu ist este a teda vobec mi to nevadi, lebo by som bola nervozna, nepokojna. A chcem sa ta opytat, vidím ze mas viacero deti.. Bola si naviazana takto na kazde dietatko a postupne si sa odputala? Alebo len na toto najmenšie?