Aké máte skúsenosti s detstvom?
V poslednom období mám v okolí veľa ľudí ktorí trpia rôznymi traumami z detstva, ktorých rodičia bili, nadávali im, a aj moji boli ten typ. Tak by ma zaujímalo, ako ste to mali vy, či aj na vás boli takí prísni, alebo ste mali lepších
Prvé roky chaotické, otec išiel do väzenia keď som bola 2 ročná a mama bola príliš mladá nikdy sa nestarala poriadne potom si našla muža, keď som mala asi 7 rokov išla pracovať do zahraničia a ja a mladší brat sme zostali u starých rodičov, to bolo celkom ok a potom keď som mala 11-12 znova chaos, bývala som medzi mamou a otca v zahraničí, potom od 14 do 17 v sociálnom zariadení tiež v zahraničí lebo ani mama ani otec neboli schopní mi dať normálny stabilný život, teraz sa mam dobre a snažím sa byt dobrou mamou
@lenka567899 ale nemyslím si že to ma spoločne s dobou, vždy boli aj budú dobrí a zlí rodičia
mam najlepsieho kamarata z detstva, ktoreho otec tyral, neustale pil, hadzal po nom topanky, fackal ho dennodenne a aj uplne bez priciny a dnes je z neho perfektny otec. jednoducho sa nechce podobat na svojho otca, ist v jeho slapajach. neviem, kazdeho to proste nepoznaci rovnako. zalezi aj od toho, aka to je silna osobnost ten clovek, ktoremu sa toto v detstve dialo.
@lucpro1 ja si pamätám spolužiaka, ktorého otec tak zbil, že mal modriny na tvári a v škole nám to hovoril.Jedna učiteľka z nášho domu tak kričala na deti, že sme to počuli cely panelak aj sa muž potom s ňou rozviedol.
Ja som práveže vyrastala v kľudnej rodine a podľa mňa to tiež nebolo dobré😏keď som bola u spolužiačky bývala v našom paneláku ich otec bol vojak a chceli ísť von otvoril dvere na izbe zhulákal ich, že majú neporiadok v skrini na stole a ja som čakala pri výťahu, kým si upracu.Obidve si našli rovnako dominantných muzov.Neznasam krik, hádky ponižovanie dodnes, keď začne niekto kričať mi to nerobí dobre ja som to nepoznala.Mozno kto to tak mal doma je viac vytrenovany🙂
Slovo krasne by bolo asi prehnane. (U mna spomienkovy optimizmus nie vzdy funguje😀 ) povedala by som, ze tak socialisticky obycajne. A oproti detstvu mojich deti nudne 😀 zavidim im. Dnes su napriklad v dennom detskom tabore, kde som nikdy nebola. Leto travia cely den v bazene, o ktorom som mohla snivat. Nedavno sme boli na dovolenke pri mori, ktore som videla len na obrazku v casopise... ovela viac sa im venujeme, ako sa mohli nam moji rodicia a mame vela spolicnych zazitkov. Snazime sa ich vychovavat podla nasho detstva - su stale vonku, lozia po stromoch, lietaju na biku. Maju vela pohybu a zazitkov. V lete tv ani nepotrebuju.
A maju "zrelych" rodicov, nie takych ako my za socika - brali sa mladi, nevyzreti, nezvladli rolu rodica a muzi casto končili pri pohariku. Veeela rodin bolo poznacenych alkoholizmom.
Ale aby som sa vratila k svojmu detstvu... samozrejme, aj moji rodicia s namu chodili na vylety, ale to boli vzdy tie isté miesta, lebo vela moznosti tu nebolo... aj opekacky sme spolu zazili, s kamoskou sme pobehali dedinu,nasi ani netusili, kde som 😀 i vychovnu som dostala, ale traumu (ako polovica naroda v poslednom case zvykne rada hovorit) z toho nemam. Co ma poznačilo, bol citovy chlad - ako uz mnohi spomenuli. Velmi dlho som sa kvoli tomu v dospievani stracala...
@lucpro1 presne tak! Kazdy z nas si v sebe nosi daku traumu a zalezi len od nas, ci sa nou nechame zlozit na kolena alebo s nou boj vyhrame, hodime ju za hlavu a o to silnejsi ideme dalej.
Tiez poznam vela ludi, ktorych mali rodicov alkoholikov a z nich alkoholici nie su. Ziju pekny usporiadany zivot
Mňa nenávidela matka, bola som decko čo zachráni manželstvo. Nechcená, bitá. Ešte kým žil s nami otec, tak ten si ma bránil. Matka ho vykopala z bytu keď som mala 11, odvtedy čisté peklo.
Po materiálnej stránke mi nechýbalo nič. Veľmi som v puberte trpela že som nemala žiadne súkromie, izbu sme mali 3 sestry spolu a ešte sme sa aj neznášali, stále sa hádali a bili. Rodičia nás sem tam zbili ale nič strašné ani žiadny extrém.
Čo mi chýbalo bolo, že u nás neexistovalo objatie, žiadne slová podpory, absolútne žiadne citové prejavy. Proste taký studeny odchov.
Ja som mala pekné detstvo...
@katulienkax ale bolo to tu aj za sociku, drogy, fet, prizivnictvo...
Moje detstvo zachranovala babka a obcas otec, ked videl, co mi matka robila...od bitiek, cez nadavky, vysmievanie do tvare, nenavist az po spanie na rohozke pred dverami, zakazy vsetkeho, co sa len dalo...matka robila medzi mnou a sestrou obrovske rozdiely, dokonca robi brutalne rozdiely medzi mojimi detmi a sestrinou dcerou a jej nevlastnym synom...bola som nechcene dieta, kt.babka zachranila pred potratom, dieta, kt.ju "donutilo" zobrat si mojho otca...sestra ma otca na 99% ineho ako ja...a tak si vsetky neuspechy svojho zivota vyvrsovala na mne...odstrihla som ju a skoda, ze som to nedokazala skor...robim vsetko pre to, aby som sa nikdy nespravala ako ona...
Nemyslim, ze jej spravanie bolo poznacene dobou, som husakove dieta, chlad zo strany rodicov, o kt.tu mnohe pisu som ja pocitovala, sestra vobec ..jednoducho ma nenavidela a mysli si, ze zabudnem...nie, na to sa zabudnut neda
@luciaruz smutno sa cita, ze aj taketo matky dokazu byt 😢
Celkovo sa nemôžem sťažovať. Odhliadnuc od generačnej traumy, ktorú máme takmer všetci, som mala dosť rešpektujúce a krásne detstvo 🥹
ja mozem povedat, ze sme mali aj s bratom krasne detstvo .... nechodili sme sice po dovolenkach ani po vyletoch, nedalo sa, brat onkologicky pacient , ktory to ale prekonal, ale dedko a dedkova mama obaja leziaci, onkologicky pacienti, prababka este aj s demenciou, dedko na kysliku, mamina sa o nich starala, cize bola doma na opatrovatelskom, a ocino len chodil a zarabal vsade kde sa dalo aby sme ako 6clenna rodina prezili .... tym padom, na nas rodicia nemali cas, ale ja im to nezazlievam, pretoze viem, ze sa snazili zo vsetkych sil o to, aby sme sa mali dobre, aby sme mali co do ust, aby sme mali nejake peniazky na skolske vylety .... s bratom sme boli nerozluzna dvojka, cele dni sme travili spolu, starali sa jeden o druheho, a samozrejme sme pomahali rodicom .... ked sme nieco vyviedli, dostali sme aj na zadok, aj sme obaja dostali po jednej facke ... nevadilo mi to, zasluzili sme si to, a ani to neberiem ako zlyhanie mojej mamy, proste, mala toho vela a ako deti sme jej niekedy naozaj nepridavali .... Ale hlavne, co ma moje detstvo naucilo je to, ze moji rodicia su pre mna hrdinovia, rodina, ked drzi pokope tak prekona vsetko, a aj napriek tazkych chvilam to moze fungovat dobre a mozme byt stastni 🙂 a tak sa snazim uz aj v tej mojej rodine , aby vsetko fungovalo, aby sme boli stastni, aby sme si jeden druheho vazili, a dufam ,ze budem tak skvela mama akou je ta moja ....
Detstvo krásne
Mama nas obcas vyšticovala ale iba za známky,otec bol náš ochranca pred vyšticovanim.Ale mama vedela vždy povedať,že nas mala štyroch a že ani nevedela,že nás má
@jajanka31 ..to, že by si za svoje deti aj dýchala...☺️
Tu už nemôžeš napísať ani, že máš rada svoje vlastné deti,lebo máš hneď nálepku,"opičia mater".. tým ktorí sa takto vyjadrujú sa radšej nevyjadrujem...
Prekrásne…Nádherné…Ocina mám síce “ nevlastného”, od mojich 4 rokov, ale je to ten najlepší otec❤️…Vzťah s rodičmi mám nádherný doteraz, ďakujem Bohu za nich❤️❤️
Detstvo som mala hrozné,nerada sa na to obdobie spomínam.Nechodili sme nikam na výlety,stále len doma.Otec bol alkoholik nežil s nami.Mama ku mne nemala nikdy vzťah,nadávky a bitky boli na dennom poriadku.Vysmievala sa mi,urážala ma.Doteraz si pamätám ako mi hovorievala,že "najlepšie by bolo keby si zdochla,neznášam ťa"
Neprajem si toto nikomu zažiť.
Moje detstvo bolo z môjho pohľadu úplne normálne a primerané danej dobe. Rodičia nás so sestrou ľúbili, ale od mamy sme zvykli dostať aj po zadku. Otec nás nikdy nebil (zato mamu áno, keď mal vypité), občas sa však na nás rozkričal. Inak bol výborný parťák na všetky detské hry a vylomeniny. Detstvo som trávila aj u svojej babičky, tá ma v podstate vypiplala z každej choroby, lebo mama bola učiteľka a bolo nemysliteľné, aby za socializmu v práci chýbala (a otec detto - pracoval v sporiteľni, neskôr v banke a tiež nesmel ostať doma, takže si pamätám, ako raz ma vzal zo škôlky so sebou do práce a ja som tam ležala v kresielku za okienkom, kým on spracúval pôžičky svojim klientom, a až potom sme mohli ísť domov). Cez prázdniny sme týždeň-dva bývali u krstných, kde sme sa hrali so sesternicami v našom veku a potom prišli ony k nám. S rodičmi sme chodili na výlety, pochodili hrady, zámky, časté boli aj výlety do prírody, sem-tam niekam na kúpalisko. Zahraničné dovolenky k moru v časoch môjho detstva boli skôr výnimkou - raz sme boli v Bulharsku, raz v Poľsku (Gdansk, Gdynia), mimo to už len v NDR a Maďarsku. Rada spomínam na svoje detstvo, jediné, čo ma "poznačilo" (vo vzťahu k môjmu otcovi), bol jeho alkoholizmus, aj preto som si našla manžela, ktorý nepije alkohol, nenadáva mi a nebije ma.
Najkrajšie má svete. Mala som uzasneho otca ktorý mi dal prvé a posledné a každý deň mi hovoril ako veľmi má lubi. Žiaľ keď som mala 25 tak odišiel tam hore a neni deň kedy si na neho nespomeniem. Mama bola prísnejšia a udržiavala takú zdravú rovnováhu doma. Mamina ešte žije a stále mame dobrý vzťah.
@zorkahorka ahoj, dôsledky traumy nepočúvajú v tom, že človek nie je / nechce byť ako jeho rodičia. Nedá sa to len tak hodiť za hlavu. Je to proste niečo čo ťa natrvalo identifikuje. Aj keď navonok sa zdá, že všetko zvládajú, často sú tam problémy ako... Pocit menejcennosti, nízke sebavedomie, problémy s dôverou. Ich nervova sústava je neustále v stave nabudenia... Čo môže spôsobovať úzkosť, depresiu, môžu si o sebe myslieť, že nikdy nie sú dosť dobrý, čo ovplyvňuje ich rozhodnutia ohľadom školy, prace... alebo potrebujú stále niekoho zachraňovať, môžu byť workoholici, nefunkční perfekcionisti... Proste ich život je natrvalo ovplyvnený a musia riešiť veci, ktoré síce navonok nevidno, ale je to mimoriadne náročné. Je to veľmi hlboký problém.
Pekné detstvo som mala. Rodičia ma nebili, dokonca mi nedávali ani žiadne tresty. Nikdy som ich nevidela sa hádať.
Veľmi zlé nerád na to spomínam. Doteraz ma to negatívne ovplyvňuje. Stále mám v sebe strach. Neznášam vyhrotené situácie a krik.
Ťažko sa čítajú niektoré príspevky musí to byť náročné mať ublizovane od tých najbližších čo by mali deti ochraňovať.Je to smutné držte sa
Generalizovať sa nedá o žiadnej dobe. Vždy všetko stojí a padá na človeku.
Ja čoskoro oslávim 50, som výrazne mladšia než moji súrodenci. Detstvo sne mali krásne. Otec na nás nezdbihil ruku nikdy, možno raz v puberte, ale i to len zdvihol. Bol to veľmi láskavý a dobrý človek ku všetkým. Maminka pre nás robila prvé i posledné. Rodiča s nami chodili na výlety každý víkend, v lete každý večer bicyklom k rieke a kúpanie, časté opekačky. Celá ulica sme žili veľmi komunitne, deti z dvora do dvora, rodiča kávička na dvore jedného, potom druhého. Veľmi dobré vzťahy.
Traumu si nesiem i tak, keďže mi zomrel brat, ked som mala 1 rok, rodiča to samozrejme prežívali ťažko a určitým spôsobom sa prenieslo do každodenného života. Taká tragédia znení život každému.
V diskusii vidím, ako si niektorí nesú predstavy a domnienky o dobe vtedy i dnes založené na ich predstave či negatívnej skúsenosti. A zdá sa, že skutočne majú problém spracovať to v sebe. Nastastie nie každý mal také detstvo. Presne ako tu niekto vyššie napísal, debil zostane debilom v akejkoľvek dobe. Rodičovstvo nie je pre každého, bohužiaľ, skoro každý môže dieťa splodiť.