Ako ste si uvedomili blížiaci sa koniec života?
Je tu téma pohrebné … autorka má 40 rokov, tak ako aj ja.
Práve s príchodom štyridsiatky rekapitulujem, hodnotím svoje životné kroky a pomaly ma opúšťa aj uprimná radosť z objavovania a zo života ako takeho. V mladosti som videla všetko až naivne (tak ma vychovali) a s množstvom skúsenosti a stretov, vidím tento svet a ľudí už z inej perspektívy. Kedysi som napriklad videla v každom dobrého človeka a vydržalo mi to dokonca do tridsiatky 🙄. Postupom rokov som zo života unavená a pri náhodnom stretnutí s ľuďmi ktorých som roky nevidela mám pocit že sa možno aj lúčime a či sa ešte niekedy uvidíme.
Kedy ste si začali uvedomovať, že váš život sa blíži ku koncu (nemyslím ťažko chorých alebo náhle diagnostikovaných pacientov). Prepáčte, ti ktorých som sa touto témou dotkla.
To, že som napísala, že to v 40 považujem za skoro, je podľa teba súdenie? 🤔 Ja to považujem za názor.
@larinka552 nie všetko ovplyvniť vieš a úrčite nie v detskom veku. Úrčite nie je normálne byt starý tak skoro, ale aj také sa stáva.
Ja viem, ze vsetko sa ovplyvnit neda. Napisala som, ze nieco ovplyvnit mozes, to je cele 🙂
Moje 2 tety mali taketo depky po 50.tke.ze to uz vsetko ide z kopca... Jedna si nechala sedive vlasy, druha sa farbi doteraz (80+obe) jedna zvazuje kupu aj gatiek😅ci ich este vynosi, druha obden caka kuriera s picovinami a nikto jej to nevysvetli... 👥
@ahhola ;D
Neber to prosim jako nejakou vytku- vubec ne- jen jeste zareaguju na jeden z tvych komentaru- zkusila sis vyhledat statistiky umrti „mladych lidi“ na Slovensku v jednotlivych letech? Muzes si nekde overit, jestli tvuj vyrok: „Dnes sa doba vrátila, znova umierajú mladí, ale na stres, hektický život, zlé rodinné zázemie- nik ešte lieky nevymyslel.“ - je spravny nebo jestli se na to nekoukas ze spatneho uhlu pohledu?
Umirame na civilizacni choroby, ktere plynou z naseho stylu zivota, to ano, ale presto se delka zivota v civilizovanych ekonomicky stabilnich statech neustale zvysuje.
Tzn. ze my mame jednoznacne statisticky vyssi sanci na delsi zivot nez predchozi generace.
A nas zivotni styl mame z velke casti ve svych rukou- a i kdyz ne vsechny zivotni situace lze ovlivnit a i kdyz je zivot obcas sakra kruty, porad mame urcitou miru volby, kterym smerem pujdeme. Casto je to o malickostech.
Priklad ze zivota-kdybych svuj zivot postavila na tom, ze me otec mych deti flakl tak, ze jsem druhou chytila o futra, tak by me ten zivot prevalcoval. Kdyz si uvedomim, ze si muzu nechat pomoct, kdyz vubec pripustim, ze existuje i jina cesta- delam male kroky k tomu, aby se situace zmenila.
Kazdy z nas to urcitym vlastnim zpusobem ma v zivote tezke- z ruznych duvodu. Proto to chce hodne tolerance k sobe samotnemu i tolerance lidi k sobe navzajem.
Nemozme takto uvazovat, lebo v skutku zivot cloveka je kratky.
Akurat vcera mi preletelo hlavou - ak by som mala nejaky oblubeny kus odevu, ktory kazdy rok znosim a tak by som chcela kazdy rok novy -> ak by ho prestali vyrabat/ skoncila by znacka, tak by som si ho mala teraz kupit - tak 50 kusov. 50 kusov? Vlastne uz len 50 vianoc predomnou? Och 😂 rychlo som tie myslienky zahnala, takze dikycko za tuto temu dnes 🙈🙈💩
Nesmieme tak uvazovat. Treba sa tesit z kazdeho dna, co sme zazili, byt vdacni za to. Lubit kazde narodeniny a kazdu vrasku a sivy vlas, lebo v ten dany moment je to to najmladsia verzia, aku kedy budeme mat 😍
Aj tu 50tku treba s radostou oslavit, lebo NIKDY to uz nebude menej 😊
Btw, teraz je trend na zapade vyraz "i am 50 yrs young". Proste, uzivajme
Vy si uvedomujete že každý človek je individuálny každý svoj život prežíva inak, niekto je bláznivý celý život, môže mať aj 80 a stále je v pohode... a niekto jednoducho premýšľa nad tým zivotom a žije ten život trošku hlbšie, váži si každý deň, lebo vie že sa to proste niekedy skončí.... a autorku úplne chápem a myslím si že človek by aj mal raz dospieť do tohto bodu, kedy začne svoj život viac prežívať hlbšie, zamýšľať sa naň svojou existenciou, a uvedomít si svoju smrteľnosť... vtedy až dokáže si vážiť všetko čo má....
To ze niekto ma energie a beha ako spasený, hľadá zážitky, stale nové a nové vzrušenie, este neznamená, ze svoj život žije naozaj, a ze si svoju existenciu plne uvedomuje.
Zaujima tema aj prispevky. U mna je to tak, ze skutocnost smrti a vedomie, ze tu na Zemi nebudeme vecne, som si uvedomovala uz od utleho detstva, cca. od nejakych 6-7 rokov. Bolo to hlavne tym, ze sme s bratom vyrastali len s mamou (a svojho casu sme byvali u starkej, ktora mala chore srdce) a odmala som si uvedomovala, ze ak sa jej nieco stane, nebude sa mat o nas kto postarat. Tento podvedomy strach z jej smrti u mna bol pritomny v podstate az do obdobia, kedy som uz "stala na vlastnych nohach".
Potom, ked som mala 18, zomrela starka a bola som vedla nej, ked k tomu prislo.
Tak viac mysliet na to, ze aj mna sa to raz bude tykat, som zacala, odkedy som sa stala mamou (bolo to o to intenzivnejsie, ze som si po vsetkych troch porodoch presla aj niekolkomesacnou poporodnou depresiou). Ani nie tak strach zo smrti, ale skor z toho, co bude s nasimi detmi... Nie kvoli materialnej stranke, ale tej emocionalnej... To nie je velmi manzelova parketa, v tomto by ich moja smrt poznacila najviac.
Teraz mam cez 40, dcerky su teenagerky a syncek ma 5 rokov. To, ze smrt raz bude i u mna kartou, ktoru si vytiahnem, je mi jasne, ale uz som s tym viac-menej zmierena. Obcas, ked si uvedomim, co vsetko mi bolo dopriate zazit, kolko aj tazkych situacii som musela zvladnut, na kolkych miestach som zila, si tak uvedomujem, ze moj zivot bol naplneny a som vdacna za kazdu jednu zivotnu skusenost. Niekedy sa citim ta trochu "unavena zivotom", nie teraz v depresivnom slova zmysle, ale ze keby som uz aj nic mimoriadne nezazila, mam pocit, ze som svoj zivot zila naozaj naplno a je to taky pocit hlbokej radosti, ticheho stastia a pokory voci Bohu. Tym, ze som veriaca, uvedomujem si pominutelnost zivota a to, ze raz nas caka zivot vecny a na ten sa tesim... ano, to su asi momentalne moje pocity, ze sa tesim na vecnost, stretnutie s Bohom "nazivo"...aj ked tu zaroven tuzim byt pre svoje deti aspon, kym sa vsetky neosamostatnia, skratka, ten cas, ktory tu mam, za ten som vdacna, za kazdy jeden den a snazim sa zit pritomnost, dnesny den, najlepsie ako viem, pretoze dnesny den bude zajtra mojou spomienkou a pre mna su pekne spomienky dolezite, lebo z nich cerpam radost, silu a vedomie / skusenost, ze Boh so mnou bude aj zajtra.
Takisto som vdacna, ze nam bolo dopriate i tretie dietatko, so zivotnymi skusenostami, ktore mam, si viem ten cas s detmi (nielen s nim, ale aj s dcerami) vychutnat uplne inak... To bolo akosi vzdy moje, vediet sa zastavit a pozorovat mravceky, vcielky... uvedomovat si ako krasne je v prirode vsetko zariadene... ze je tu Niekto, kto nas vsetkych presahuje.
No a u deti to mame tak, ze sa rozpravame aj o smrti. Jasne, ze teraz nie formou prednasok, ale jednoducho ked v okoli zomrie niekto, koho poznali, vyvolava to u nich otazky... takisto uz boli vsetci traja aj na niekolkych pohreboch, co hodnotim ako uzitocnu skusenost do zivota, aj ked to samozrejme u nich vyvolalo vela otazok, ale bolo dobre, ze si mohli prezit aj tuto skusenost a ze sme si mohli vymenit vlastne pohlady a to, ako to prezivame... Takisto ked chodime na dusicky na cintoriny a rozpravame sa o svojich blizkych zosnulych... Svojho casu si dcery lamali hlavu najma nad tym, z coho nam zaplatia nahrobny kamen, lebo ze tie su asi riadne drahe... Tak sme si vysvetlili, ze to naozaj nie je to najpodstatnejsie a keby sme raz na hrobe mali aj len dreveny krizik, dolezite je, ze si na nas budu spominat a modlit sa za nas. Ze nezabudnu na svoje korene, ale zaroven sa nebudu bat aj rast a zit svoje vlastne zivoty, tak aby raz boli stastne a spokojne, ked sa budu obzerat spat na svoj zivot ony.
@walentina7 tak toto fakt nemyslíš vážne, ja odpadnem. A keď umries za 45 rokov? To budeš každých 5 rokov kupovať nový outfit do truhly?
@jana_eyre_2 Moj dedo umrel v 92, k lekárovi nechodil, žiadne lieky nebral, v 90-tke behal na bicykli ako drak. Babka umrela 97-rocna, pár dní pred smrťou bola u nás, sama išla na wc, rozprávali sme sa, hlava jej normálne fungovala. Tak snáď dajaky gén preskočil aj na mňa.
@janickacrazy a ja ti to v každom prípade želám, ale určite uznas, že na toto sa spoliehať nedá a je normálne ak niekto aj v 30-40tke uvažuje inak, ak má ine zážitky v živote ako ty.. ja nemám v blizsej rodine nikoho kto by sa dožil 90tky, vlastne ani 80tky.. v manželovej rodine ano, ale aj tam je takých ľudí malo..
V 40-ke s prvymi premenopauzovymi priznakmi. Odvtedy to ide fyzicky dole vodou.
Ja mam za tyzden 40, ale o smrti nerozmyslam. Moja babka bude mat coskoro 99r. Tak snad takych 30-40rokov este potiahnem.
Jedine co som si vsimla za posledny rok, ze som zostarla 🤔. Aj vrasky sa ukazali, sediny pribudaju, ale aj vnutrne uz som neni take pojasene dievca. Co pred 5rokmi som sa tak stale citila.
Taketo uvahy vo veku 40 rokov? Ved neblazni. Ja mam 77 rokov a na smrt kaslem. Ta pride ci nad nou budem premyslat, ci nebudem. Cely zivot som sa snazila zit cestne, byt slusna, nikomu nepriat nic zle, ci nebodaj ubližovať. Zijeme si s manzelom pokojne a spokojne, tesime sa z deti, vnucat a pravnucat. Boli ma len predstava, ze jeden z nas zrejme odide skor a druhy bude trpiet. Najradsej by som bola keby sme si mohli lahnut, chytiť sa za ruky a spolu zaspat navzdy.
Netráp sa myslienkou na smrt. Ber to ako moja starka, ta vo veku 90 rokov hovorila, ze ona sa netrapi, umrie každý, nikto na slnku nezhori.
@walentina7 sorry, ale toto je extrémny bizar. Za prvé, že máš v takom veku kúpený oblek do truhly a za druhé, že ti tak záleží na tom v čom budeš oblečená po smrti. Je to vážne desivé 😳
@evansova vy si žijete spokojne ❤️, čo je krásne a prajem každému toto zažiť aspoň raz v živote a niekto je sám na všetko s veľmi zlými skúsenosťami. Tak a toto je presne ten bod napríklad, od ktorého sa odvíja všetko v zmýšľaní úplne inak. Rada vidím fungujúce, spokojné páry, vnáša to pokoj a poriadok do spoločnosti.
@svetlonos tak casto sa o tom aj rozpravame. Hlavne chcem aby sa on vyrozpraval z toho co ho trapi a snazim sa ho nejako podporit. Samozrejme neumiera od rana do vecera ale vidim na nom v roznych situaciach ze ho to trapi ze uz je v "starsom" veku. Casto prehodnocuje co vsetko zazil a ake to bolo super a to co este by mohlo prist. Obaja sa snazime tesit sa aj z malickosti aby neupadal do depresie. 🩷 Milujem ho nadovsetko a viem ze len to ze som pri nom ho drzi nad vodou. Ak by som sa na to vykaslala zrejme by bol v obrovskych depresiach. On skratka potrebuje takuto podporu
@ahhola no, ono to vzdycky tak nebylo…a byla to laska meho zivota, myslela jsem si tehdy…ale pak jsme spolecne odesli do Nemecka a ono se to tak nejak cele plizive vyvijelo spatnym smerem a ja jsem to uspesne ignorovala, az to muselo vykulminovat do nasili, abych si uvedomila, ze ne, takto zit ani ja, ani nase deti nebudou.
@elzu v zahraničí sa chlapi vedia pekne vyfarbiť. Je to záťaž na vzťah, na človeka, lebo ste odkázaní sami na seba v cudzom svete, s cudzým jazykom... Mnoho mužov a žien to nedá, ale prejavil by sa aj doma, len možno neskôr. Veľa ľudí v zahraničí psychicky ochorie, o tom sa veľmi málo vraví, čo vie spustiť táto zmena v človeku.
Mna skor desi,ze budem musiet este 25 rokov pracovat = 25 rokov ten stereotyp🤯 Keby som si ten zivot mohla len uzivat,tak mi vobec nevadi,ze polovicu zivota uz mam za sebou.
Keď mi minulý rok na jeseň ochorel 70 r otec, tak som sa veľmi zľakla chodila som po nemocniciach videla to utrpenie, sanitky, prístroje vždy som mala z toho hrozu.Vtedy som si uvedomila, že koniec môže prísť kedykoľvek a čo by bolo, keby..mám 47 r a ani neviem ako to ubehlo teraz som mala 40r.
Ako niekto píše roky letia ako bláznivé a dosť zle znášam, že rodičia starnú, dieta rastie a asi starnem aj ja🙂aj, keď sa tak necítim.Moje 2 najlepšie kamarátky sa stali babkami a to je pre mňa divný pocit.Teraz sme spolu behali po diskotékach, potom mali deti a zrazu si píšeme kde je dobrý internista a či už pôjdeme do prechodu a čo nás čaká.U mňa to prišlo asi okolo 45 r, že mám po čom som túžila a čo bude ďalej?
A ešte viac, keď stretnem niekoho v cca mojom veku nevidela som ho pár rokov a ako je zostarnuty:(moja kolegyňa 54 r. takúto úvahu zaklincovala tým, že ona už nemá rodičov a je ďalšia v rade čo čaká na smrť.Nemam rada tieto rozhovory o smrti, chorobách vždy ma poteší, keď vidím niekde v TV starších ľudí, ktorí sa tešia zo života, turistikuju, cestujú.Mna staršie kamarátky strašia menopauzou únava, vysoký tlak, choroby tohto sa obávam.V rodine sa nám dožívajú ľudia vyššieho veku, tak snáď mi bude dopriate.
Ale, áno chodia mi hlavou myšlienky, ktoré som rozhodne pred 10 r nemala.A viac som začala aj muža napomínať za stravu, vitamíny, šport..
@svetlonos navrhovala som mu to ale akosi sa nema k tomu. On uz davnejsie kvoli inym veciam navstevoval psychologa. Sam vravel ze by to tak bolo asi najlepsie nuz zrejme sa mu to nechce vybavovat a chodit hore dole. Ja to uz nechavam na nom kedze obaja teraz chodime vela po doktoroch a dalsie ine veci su este v tom cize je to uz len na nom ako sa rozhodne :/
Ak chcete trochu života do toho umierania, pozrite si tento dokument.
https://www.netflix.com/sk/title/81214929?preve...
@ar3m1s
pozrite na google/youtube rodinné konštelácie. V tomto pripade by to mohlo poslúžiť ako intenzívne sedenia u psychologa. No zit s partnerom, ktorý by ma takto ťahal dole, to neexistuje. Láska je vec pekná ale možno aj z tej jeho negatívny mate teraz zdravotne problémy, vobec by som sa tomu nečudoval. Psychika je totiž mocná čarodejka.
@svetlonos nam sa nedari otehoteniet to je u nas problem 😅. A ircite ma netaha dole, viem ze to myslite dobre ale ja som silna a v zivote som toho vela preskakala a som len rada ze tu mozem byt preneho. Unho to nastalo vtedy ked sme sa prestahovali do noveho byvania. Asi mu to vtedy doslo ze uz nic nebude ako predtym a ze v nasich zivotoch nastavaju velke zmeny. Mozem povedat ze teraz je na tom lepsie ale je to ako na hojdacke. Niekedy to je fajn a niekedy ho to trapi viac. Ale vzdy mame vela svetlych chvil 💖
@dominikamacakova blue zones mi vyhodilo. Čo si posielala?
Prosím? máš 40