Čo vám pomohlo, keď ste v živote zažili veľkú stratu?

Môj názor je ..že po prvé je dobré mať osobu ktorá je pri vás v dobrom aj v zlom..napr.ako aj v takomto vašom prípade

Podľa toho, v akom zmysle veľkú stratu ... job, chlap, smrť blízkeho? ... mne keď otec umieral na rakovinu - môj otec bol môj najlepší priateľ, jediné, čo mi pomohlo nespadnúť psychicky na dno, zosypať sa, bola moja 10-mesačná dcéra, lebo ma potrebovala, nebol nikto, kto by sa o ňu postaral ... veľká strata pre mňa znamená smrť niekoho blízkeho, všetko ostatné je riešiteľné.

@dzulli1980 krásne povedané ❤️

Bolelo to, dobri kamarati pomohli a hlavne cas tu bolest otupil

Napríklad aj rozhovor s psychológom môže pomôcť

@dzulli1980 babička, 🖤💔 všetkým sme si prešli.
Hovorila som ,že až toto uzavrieme,budem potrebovať čas,zrazu mi nikto nerozumiem....3 týždne od pohrebu sa očakáva guláš /gril part a ja neviem čia som

Je normalne smutit. Vraj aj rok to moze vyzerat ako depresia...potom bude lepsie. Cas skutocne hoji...

Viera

Mňa tak isto nechápali,keď som chcela držať smútok po babke. Chodila som aj v čiernom,neskôr len v tmavom. Bola som aj na svadbe,ale netancovala som. Trvalo dlho,kým som sa zmierila a ešte občas ma to chytí,ten smútok. Mne sa osvedčilo spomínať samej občas s mamou,pre niektorých je to uzavreté, nechcú o tom hovoriť. Mne osobne by bolo ľúto,keby mojim pohrebom všetko skončilo ako keby som neexistovala.

Mne keď zomrela mamka, plakala som veľa, bola par dní v posteli a nič som nedozala robiť. Nič, ani sa umyt , ani jesť, nič. Môj 6r syn chodil okolo mňa, bol hladný, smutný, bol vystrašeny, čo sa so mnou deje, muž chodil do práce, takže až keď prišiel z práce, staral sa o nás oboch. Práve toto uvedomenie si, že syn má potrebuje, ma z tej letargie prebralo. Zavolala som do práce, že sa vraciam, a nejako som sa pozviechala, aby som sa vrátila do starých koľají, postupne. Ono to bolelo ešte dlho, ale zavaliť sa prácou, povinnosťami, človek tak na to cez deň nemyslí a večer sa vyplakať😔😔

@kakawah aj ja sa tak cítim ,nevládzem jednoducho som emocionálne vystavená,myslím si ,že je to normálne ,mesiac po smrti blízkeho,pár dní po strate som fungovala normálne ,myslím domácnosť a deti ,ale teraz to na mňa všetko spadlo ,môj partner sa snaží ,ale skôr si hľadí svoje záujmy a často odchádza k rodičom ,lebo si myslí ,že potrebujem byť sama a so všetkým sa vyrovnám

@janinah som veriaca aj mi to veľa pomáha ,i napriek tomu celú situáciu ťažko nesiam

Velmi pekna kniha je Moje mila smrti od Veroniky Hurdovej... kukni... ja som zatial umrtie blizkeho cloveka nezazila, ale viem, ze raz pride a budem musiet tuto knizku vytiahnut 😢

Mas pravo na smutok. Potrebujes cas. Je to pochopitelne ako sa citis. Stratila si blizkeho cloveka s nim si stratila kusok svojho srdiecka. Ak si veriaca tak sa za nu pomodli, pripomen si ju. Ona odisla a ty musis ist dalej - no nemusis ist sama- maj ju vo svojom srdci.♥️

Deti a starosltivost o ne, vedomie, ze mama by nechcela, aby som sa kvoli jej smrti tak trapila. A pomohol aj manzel, co stal pri mne.

@autorka mňa takáto strata zasiahla dvojnásobne a v mojom prípade mi pomohli prekonať ten najsilnejší žiaľ povinnosti - jednoducho prišli úrady, sociálka, vybavovačky, ťahalo sa to asi polroka a viac. Poviem úprimne, že nebol čas plakať, aj keď som si ho vždy vedela nájsť, sama som šokovaná ako som toto obdobie prebehla kvôli hlave plnej iných myšlienok, ktoré som mohla ovplyvniť len tým, že ich budem riešiť.

A tento človek mi od mala vštepoval, že najjasnejšia hviezda na nebi je moja mama, nikdy som to nebrala vážne a až po smrti tohto človeka som sa začala rozprávať s hviezdami a dušu mi to lieči do dnes. Neboj sa s ňou porozprávať, povedz jej čo ťa teší ale aj čo ťa trápi. 🙂

Keď mi náhle zomrel syn,nikto nepomohol.Chodila som aj ku psychologičke,len predpisovala lieky.Na rozhovor nemala čas.Najbližšia rodina-manžel,dcéra-sa zakuklili a nehovorili o tom,nedokázali.A trvá to dodnes.Už je tomu 15 rokov.Jedine viera mi pomohla a pomáha.Ale tá bolesť trvá a je čoraz väčšia.Odvtedy ako mám vnučky je to trochu znesiteľnejšie,ale keď si pomyslím,že aj od neho som mohla mať vnukov,tak je to horšie.

@dzulli1980 presne máš úplne pravdu všetko je nahraditeľne len človek ktorý zomrel je nenahraditeľný.

Aj nám sa stala najväčšia tragédia aká človeka môže postretnuť toto nikdy v živote neprajem ani najväčšiemu nepriateľovi smrť vlastného dieťata.Nasledne mi zomrela náhle mama druha najväčšia strata.Zivot musi ísť dalej už ináč nebude už sa to zmeniť nedá.

Doplním,mne okr viery pomohol manžel. Chápal,aké to je,prísť o rodiča,čiže sme to nejako prekonávali spolu.
Lieky som nechcela,čo pomôžu. Len predĺžia čas prijatia všetkého.
Ale čo tak sledujem okolie,musím napísať,že najlepšie stratu blízkeho pochopí človek,čo si tým prešiel. Ostatní možno sú empatickí,aj naozaj milí,aj sa mnohi snažia,ale mať blízko toho,pri kom stačí mlčať a on chápe,lebo vie,to je naj.

@terezka1947 ani ja nechcem lieky a to mi všetci navrhujú,je dôležité aby to človek spracoval sam a prirodzene ..snažím sa žiť pre deti a každodenné povinnosti ale moc mi to nepomáha.
Chcela som vedieť čo je lepšie či sa zamerať na zaužívané alebo skúsiť niečo nové ,čo pomôže mne .Pretože trpíme všetci ,keď sa snažím žiť tak ako predtým nie je to ono,keď chcem niečo zmeniť,moji drahí majú pocit ,že ich chcem z niečoho vynechať....pritom len hľadám spôsob ,kde nájdem silu ,aby som mohla pokračovať pre mojich najbližších ❤️

No, popravde,ani mne to nešlo hneď. To postupne a pomaličky sa človek z toho začína dostávať. Potom prídu prvé sviatky bez tej osoby,atď,atď.
Jednoducho každý si musí dopriať ten "svoj" čas.
Po smrti blízkej osoby už nič nie je ako predtým.
Človek mnohé prehodnotí,možno dozrejú,iné veci sú pre neho dôležité,ja som aj dosť pretriedila kamarátky...my.nevedeki pochopiť,že aj po 3-4mesiacich sa mi nechce ísť len tak na vínko,flakat sa atď.

Už dávno nemám starých rodičov, ani rodičov. Pomohla mi viera a s ňou spojené presvedčenie, že smrťou sa život nekončí... Každý deň na svojich blízkych myslím v modlitbách a často spomínam na časy a zážitky, ktoré s nim mám. Celý život by sme sa mali zmieriť s tým, že každý raz zomrie. Ide iba o náš postoj k tomuto smutnému okamihu.