Dušičky - zvyky
Ahojte, chcem sa spýtať, ako to máte zaužívané počas Dušičiek- či chodíte aj s deťmi páliť sviečky alebo osamote bez detí, či ste, primerane veku, deťom vysvetlili o čom sú tieto sviatky.
Dnes má "zaskočil" známy keď mi povedal, že oni chodia páliť osamote, že toto nie je sviatok pre deti, že deti na cintorín nepatria a oni to neuznávajú.
Ďakujem za postrehy a názory. Ide mi len o rozšírenie si rozhľadu, ako to funguje inde. Krásny večer 😊
My sme vzdy chodievali ako mali a aj deti sme kedysi bravali. Ono nie je smrt ako smrt. Niektore hroby clovek navstivi uz len s peknou spomienkou, ine su este nezahojena rana a vtedy je dobre nechat deti same si vybrat ci sa citia na to, aby tam sli. Deti su mudre a vedia, co potrebuju.
My sme chodievali vždy pár dní s mamou na cmiter neďaleko nás, sviečku bratrancovi a druhú ku krížu. Vždy až po tme, bolo to pekné, čarovné, toľko sviečok. Prvého sme potom všetci spolu obišli hroby starkých, prastarkej a hotofka. Ja mám na to len pekne spomienky.
Podla mna deti patria aj na cintorin, my sme ako deti s nasimi chodili Cintorin je u mna spomienkove miesto na ludi, ktori tu kedysi boli, ziadny strasidelny park. U mna uz ako u malej vyvolaval pocit takej casovej hlbky zivota, vnimala som, ze niektori ludia su tu teraz, niektori tu boli predtym, vytvarala som si taku predstavu o chode sveta. Videla som, ze kazdy ma nejaky svoj pribeh, kolko zil, s kym zil...Doteraz aj na niektorych dovolenkach zajdem na cintorin a vytvaram si tak predstavu o tom mieste, kde som, o historii obycajnych tamojsich ludi.
A ako bonus som ako dieta mala strasne rada tu kopu svetielok cez Dusicky.
My chodíme s malou na cintorín aj mimo Dušičiek tak nevidím dôvod prečo nie aj na Dušičky 🤷♀️ ... pred mesiacom nám zomrela starká ktorá žila s nami v dome, prakticky každý deň keď je pekne vezmem malú na prechádzku na cintorín, mame to blízko a chcem aby vedela že ta babička čo je s ňou na fotkách ako bábätko tu kedysi reálne žila, zbožňovala ju, hrala sa s ňou a aj keď si ju nebude naša dcérka pamätať tak je pre nás dôležité aby o nej vedela a vnímala prečo na ten cintorín chodíme
Ešte dodám že aj my ako malé deti sme s našimi chodili a dodnes na to rada spomínam, chodili sme asi na 3 cintoríny mimo toho “nášho” kde bývame, tam sme zapálili sviečky pomodlili sa, naši nám vždy rozprávali niečo o tých ľuďoch ktorí sú tam pochovaní, nejaké historky z rodiny a večer potme sme potom išli pešo na nás miestny cintorín ktorý mame na konci ulice a tam sme zašli nad tou kopou svetielok.
Ja s deťmi na cintorín chodím niekoľkokrát do tyzdna. Sme malá dedina, u nás je cintorín okolo kostola, sú tam lavičky, stromy, pokoj a hneď tesne vedľa ihrisko. Radi tade chodíme. Ale keďže starší syn má len 3 roky, nevysvetľujeme mu tento sviatok. Nechodím teraz špeciálne na hroby, rodinu mám pochovanu ďaleko a chodíme na hroby kedykoľvek počas roka. Časom, primerane veku sa s nim budem rozprávať aj o smrti a tomto sviatku.
Aj tekvicu sme si do okna dali a nevysvetľovala som mu prečo. Len sa z nej tešíme
Ja so synom chodim na cintorin. Aj mimo dusiciek sme vedeli vecer ist von a cez cintorin sme isli k hlavnemu krizu zapalit sviecku. Je to take ukludnujuce, tie sviecky v tme. Ja tu moju rodinu nemam pochovanu, tak aspon takto symbolicky chodime.
My sme ako deti s babkou chodili na hroby, ale to bola aj celodenna, ak nie viacdnova navsteva vsetkych kto z rodiny umrel, babka tam makala, cistila, sadila a my sme sa nudili.
Ja s detmi zatial nechodim, a ak vyrastu trosku tak s apojdeme prejst len na cintorin k hlavnemu krizu, ale nebudem ich vlacit po hroboh vsetkuch rodinnych znamych. Ine je ked toho cloveka realne poznaju, zazili ho a pamataju si.nanho, a tak tam idu "ho pozriet". Ale aby sme sli k.niekomu, koho nikdy nevideli alebo len ako.malicke babatka tak to.nie
My sme chodili ako deti, väčšinou len na tieto novembrové sviatky, inak nie. Robili sme vence z toho, čo bolo na dvore, na záhrade, v lese. Potom prišla móda umelých kupovaných vencov a sviečok.
Vraciam sa k výrobe spomienkových vencov len z toho, čo je priamo v prírode. A s deťmi chodievame niekoľkokrát počas roka, cez deň. V novembri pôjdeme večer.
narodenie a smrť sú kolobeh života, osobne nevidím nič zlé, prečo by deti nemali ísť na cintorín a uctiť si pamiatku mrtvych, poznať, kde sú hroby ich príbuzných, kto to bol, zaspomínať si ..o tom je ten sviatok.../ a deti celý ten sviatok vnímajú úplne inak vdaka rozsvieteným cintorínom ,je to o tom ako to rodič podá tomu dieťaťu/, my sa stretávame celá rodina a ideme spolu
@marietaaaa11 tu si dovolím troška oponovať , čo sa týka sviatku halloween, nemyslím, si, že je to satanistický sviatok, treba si naštudovať históriu našich predkov, prečo sa zažínali tekvice a pod.
Nemám žiadne zvyky a už vôbec nechodím na cintorín na dušičky. Chodievam na výročie narodenín. A kedykoľvek v roku si zapálim sviečku. Kto má spomienku v srdci, nepotrebuje chodiť na cintorín počas masových akcií.
deti nebravam na pohreby, myslim ze este nebola ani ta starsia 15r na ziadnom ale zapalovat sviecky chodime spolu od mala. vzdy zoberieme aj mamu a tu v meste obideme obidva cintoriny a pozapalujeme znamym sviecky. idealne uz tak navecer, ked sa zacina stmievat a vsetko je tak pekne rozziarene.
Osobne si myslím, že dušičky sú krásny sviatok a nevidím dôvod, prečo by to malo byť strašidelné pre deti. 🙂 Ja v tom vidím obrovskú možnosť uctiť si predkov, zaspomínať na nich, pomodliť sa za nich a poprosiť ich o pomoc v nebi. A myslím si, že by sme tomu mali učiť aj deti. Cintorín by nemal byť podávaný ako strašidelný, ale ako miesto spomienky a pokoja. Každý raz skončíme na cintoríne a myslím, že by bolo pekné, ak by moji potomkovia prišli uctiť to, že tu niekto pred nimi bol. Neviem, vnímam to ako súčasť života. O narodení sa nehanbime rozprávať, a o smrti áno. Viem, že ej to citlivá téma, ale rovnako patriaca k životu a jeho nevyhnutná súčasť. Preto by sme možno o Tom mali trochu viac hovoriť, ako o prirodzenej veci, ktorá k životu patrí. 🙂
Už ako mala som milovala chodiť v tento večer zapaľovať sviečky. U nás bola tradícia že chodíme zapaľovať vždy po tme (o to je to carovnejsie) a kým sme boli deti vyrábali sme vlastné vence na hroby z čečiny s maminou. A tie dopichane ruky 😍 Dnes sa jej to už nechce 🤷🏻♀️ Ale keď moje dieťa podrastie začneme vyrábať znovu. A istotne dcéru doma nenechavam, nerozumie tomu síce, ale je to tradícia. Zápalime sviečky, položíme veniec, a o každom povieme nejakú peknú príhodu pri hrobe. Vysvietený cintorín je čarovne miesto kde mám zimomriavky 🤷🏻♀️👻
Jedine čo som zmenila narozdiel od rodičov je, že chodíme len na hroby ľudí ktorých som mala úprimne rada, žiadne ze patrí sa ísť zapáliť prastarkej ktorú som videla dvakrát v živote 🤷🏻♀️