Mám problém nájsť si prácu a nezhody s priateľom
do fora pisem prvykrat v zivote. neviem, co od toho vlastne cakam... asi chcem len s niekym zdielat trochu z toho, co zazivam.
precitala som si desiatky stranok s roznymi osudmi zien v roznych vztahoch, s roznymi zivotmi. ciastocne na moju situaciu niektore sedia. ale vlastne sa neviem do ziadnej celkom zaradit.
nepatrim k socialne slabsej skupine, som vzdelana, mam dve vysoke skoly. moj problem ma viacero rovin. ta prva je, ze sa dlhu dobu nedokazem zamestnat. ak sa mi niekto na inzerat ozve, takmer vzdy sa dostanem az do posledneho kola. absolvujem desiatky pohovorov, testy, to, co mam povedat a ako to mam povedat viem uz naspamat. a vzdy to skonci nejak tak, ze im je to velmi luto, ze zvazovali dlho, lebo som velmi zaujimavy kandidat, ale vzdy sa z nejakeho dovodu rozhodnu pre toho druheho uchadzaca. naposledy bola zmena - pracovne miesto zrusili, ale otvarat ho budu na jesen, kedy ma urcite skontaktuju, lebo som bola pre nich jednoznacne najlepsia. ale vraj som bola taka dobra, ze ja si pracu zozeniem hned na druhy den u inej spolocnosti. ked som zlozila telefon, len som sa rozplakala - keby tak vedeli... nevladzem uz z toho. neviem co robit viac, co robit inak. mam nastudovane mozne aj nemozne, cv podla rad zainteresovanych, na pohovory nosim ukazky prac, certifikaty, nemam prehnane ocakavania... a nejde to. samozrejme uvazujem aj o poziciach typu office manager. v mojom veku a s mojim vzdelanim ma kazdy odbije s tym, ze som prekvalifikovana. a nie raz sa mi stalo, ze sa ma perspektivny zamestnavatel spytal, kedy sa chystam zalozit si rodinu. som presne v tom veku, kedy zeny zostavaju na materskej. resp. uz pomaly za tym vekom...
a tu prichadza problem cislo dva. s priatelom sme spolu uz velmi, velmi dlho. svadbu sme akosi nikdy nepovazovali za potrebnu. sme spolu 13 rokov, od skoly. prakticky sme spolu dospievali. posledne dva-tri roky sa priatel velmi zmenil. stupnuje sa jeho agresivita, kvalita vztahu po vsetkych strankach je velmi nizka. ale to je problem vsetkych dlhodobych vztahov. co je uz horsie je to, ze posledneho pol roka ma pravidelne fyzicky napada. mame dramaticke hadky, ktore koncia tym, ze nerobim nic, ze som neschopna a nic mi v byte nepatri. nie som zamestana, co znasam velmi zle. byvam frustrovana a moje depresivne nalady urcite vnima negativne. materialne som na nom zavisla. rodicia (ani ti jeho) o tom nevedia, mam dojem, ze by moju nezamestnanost nepochopili. priatel to zacal zneuzivat ako argument - ak niekomu poviem, co mi robi, tak on povie to, ako zijem ja, ze nemam pracu.
ked ma zbil prvykrat, bolo to v hadke a ja som mu to vracala, ako som vedela. viem paradne vybuchnut, nadavat a zurit. su vsak hranice, za ktore nezachadzam. povedala som si, ze uz nikdy pri hadke nebudem agresivna a nedam mu ani len facku. bohuzial priatel neprestal. stupnuje sa to. bije ma tak, aby to nebolo vidiet. nechce sa mi popisovat, co vsetko som uz od neho na tele mala. zbil ma aj na narodeniny. vcera sa vsak prekonal. ked som sa zamkla v spalni, vyvalil nase krasne nove dvere. zacala hucat, ze som to urobila ja (vzdy som na vine ja), lebo som zas rypala a vlastne som chcela dosiahnut presne toto a niekolkokrat ma posacal. hadzal ma na kade-tade, ale v spalni dominuje poslet., takze som chvalabohu padala tam. bohuzial som si pri jednom dopade zlomila prst na nohe o ram postele. odviezol ma na pohotovost. stale ale tvrdil, ze som si to urobila sama. nikomu som nic nepovedala a na pohotovosti som uviedla, ze som doma zakopla.
a teraz pride ta cast, ktora je zrejme pre kazdeho nezainteresovaneho nepochopitelna. napriek vsetkemu si nemyslim, ze je moj priatel zly clovek. za inych okolnosti by pravdepodobne k podobnym situaciam nikdy nedoslo. dokazem ho pochopit, viem, ze citi obrovsky tlak, ze je samozivitel a dokazem pochopit, ze ho moja dlhodoba nezamestnanost stve. samozrejme to neospravedlnuje jeho agresivitu. mozno len ciastocne vysvetluje jej pozadie. je teda mozne, ze jeho konanie je naozaj podmienene ciastocne mnou.
neviem ako dalej. cely zivot sa mi ruca. nemam karieru, nemam vlastne ani partnera a som vo veku, kedy uz nie je lahke zacat odznova. ten, s ktorym zijem, tvrdi, ze ma miluje. nevaha ma ale zbit a tvrdi, ze je to cele moja vina. povedal mi, ze to, co sa stalo nechcel. ale druhym dychom dodal, ze za to mozem ja. a ze som este asi nevidela bitku, lebo to, co robi on, bitka urcite nie je. za normalnych okolnosti som asertivny clovek, najma, ked radim niekomu inemu. ale zrejme dlhodobou stratou prace, chybajucou spolocnostou, ohodnotenim a spatnou vazbou, som uplne stratila pojem o vlastnej cene, o svojej hodnote a postaveni v spolocnosti a nezavislom zivote. som neschopna nastartovat sa k radikalnemu zivotnemu kroku. na priatelovi som sa stala financne zavisla. dlhodobym spoluzitim su tu samozrejme aj vazby psychicke. po case, ked sa veci utrasu, sa vzdy vratim do povodneho modelu. nemam kam odist. rodine nechcem nic hovorit. myslim, ze by mi to nikto neveril. priatel posobi ako najmilsi clovek na svete. znamy si myslia, ze ja som ta dominantna v nasom vztahu. navyse to stale povazujem za svoju vec, ktoru si musim riesit najma ja sama a nezatazovat tym rodinu a okolie, ktore ma dost svojich problemov. bohuzial nemam ponatie ako z toho von. a nemam ani na nic silu. po vcerajsku som chcela odcestovat na cas aspon na chatu, ale s tou nohou sotva krivam. hanbim sa aj vystrcit nos z dveri, lebo susedia to vsetko pucuju a citim sa pred nimi strasne trapne. som z toho uz totalne mimo. ked ma vcera tlkol, len som mu hovorila, aby bol tichsie.
ja ani neviem, co vlastne cakam. mozno ma niekto podobnu skusenost, ktora ma nejak inspiruje. citim sa uplne prazdna, stale placem a mam dojem, ze uz si siaham na dno a nemam kam hlbsie siahnut. nemam uz ziadne rezervy. s nikym to nezdielam a uz neviem ako dalej.
kam si sa podela Zel? ziadne spravy od teba.... ako dopadol pohovor, ozvali sa ti?
dufam, ze si v poriadku.... 😒
Po case prispievam znova do tejto diskusie. Mnohym dakujem za realnu podporu a tym ostatnym za to, ze im moja situacia nebola lahostajna.
Prvotny suhlas mojho priatela s akymikolvek podmienkami, ktore si urcim, okresal uz po par dnoch. Napisala som spoluziacke zo strednej skoly, teraz psychologicke, velmi “nenapadnu” prosbu o radu na odbornika v oblasti partnerskych vztahov. Priatel zareagoval pomerne predvidatelne a ist bohuzial odmietol. Jeho argumenty – dramatizujem to, zvladneme to aj sami – ved to zvladame uz teraz, on sa nebude spovedat cudziemu cloveku. Ale ak chcem, nech ja kludne idem. No a tu premostim. Isla som. Zatial len kvazi “za roh”, k sesternici a postupne si vozim veci k mame. Sesternici som nic podrobnejsie nevysvetlovala, nemam chut zatazovat ju. Ale povedala som to mame. Neskutocne – vraj to tusila. Trochu ma to stve, lebo si stale myslim, ze ak by som to niekedy tusila o svojej dcere ja, tak by som urcite nieco podnikla. Ale clovek nikdy nevie, ked to nezazije, aj ked si mysli, ze hej…
Okrem nej som to nepovedala a ani to neplanujem povedat nikomu.
Na toto cele by som pravdepodobne nemala energiu, keby sa nestal zazrak a mne by konecne po vyse roku nevysla praca. Cele je to take zvlastne, lebo ponuka prisla na druhy den, ako som vysla s touto vecou von, hoci len anonymne a nekonkretne.
Po druhom pohovore som si myslela, ze to dopadne tak, ako tie predosle pokusy. Ale nakoniec som dostala poziciu, kam som si poslala cv ako vystrel do tmy s tym, ze ved niekedy aj motyka vystreli. Nevysli mi adekvatne pozicie, nezadarilo sa na nizsich a vyslo mi zrovna to, kam som sa chcela s malou dusickou mozno niekedy casom postupne prepracovat. Stale tomu nemozem uverit. Neskutocne ma to potesilo, povzbudilo a dodalo mi to prilev takej energie, ktoru ani nie som schopna adekvatne pomenovat. Ked mi to zavolali, tak som tomu skoro neverila. Skoda, ze som tu stastnu novinu nemohla v danom momente s nikym blizkym zdielat.
Ked mi to teraz miestami cele dojde, je mi hrozne. Nenormalne zle. Vlastne sa ucim odznova zit. Musim si najst niekoho, kto mi da dokopy comp, doteraz to byvalo take jednoduche. Samozrejme je to len jedna z veci, ktore riesil on a ktore sli mimo mna. Teraz si nadavam, ze som aspon kutikom oka nepozerala, ako sa niektore veci robia. Podobnych veci sa za tych 13 rokov nazbieralo samozrejme viac. Musim zacat odznova, tak pevne dufam, ze veta, ktoru nam opakoval profak na vyske, ze kumulacia existencnych startov sposobuje zlyhanie kazdeho z nich, v mojom pripade platit nebude.
S odstupom casu viac rozumiem aj roztrpceniu v niektorych prispevkoch, kedy azda aj na pohlad “rozumna” osoba kona nie prave “rozumne”. Stale si myslim, ze posudenie vychadza z individualnej situacie a nema univerzalne riesenie. A napriek tomu, co som zazila, by som v tomto pripade neradila jednozne okamzity odchod. Samozrejme zalezi to na konkretnej situacii, kedy sa zena neboji kazdeho otvorenia dveri…
Dakujem vsetkym za podporu. Som presvedcena, ze mi to pomohlo. Pritom ziadnu z vas nepoznam osobne a ani vy nepoznate mna a aj tak sa to da 🙂 dakujem aj tym, s ktorymi som si pisala cez ip, najma jedna dusa, myslim, absolutne pochopila co zhruba v danom momente potrebujem...
Zelam vam vsetko dobre, uprimne a vyvazene vztahy, v ktorych budete ak nie stastne, tak aspon spokojne. Pre mna osobne tu tato tema konci. Nechcem sa k tomu teraz vracat a dalej to analyzovat. Aspon nie teraz, ked som na zaciatku. A na zaver este jedna vec – neviem, ci by som sa k tomuto kroku odhodlala aj keby som tu pracu neziskala. Ale naco to dalej pitvat…
gratulujem k ziskaniu prace🙂
aj ked si pisala, ze sa uz k tomuto nechces vracat, mna by zaujimalo, ako zareagoval tvoj partner, ked zistil, ze si odisla.
naozaj sa velmi tesim Zel. 🙂 velmi ti tu pracu prajem a to, ze prisla v tuto chvilku, ked si nabrala odvahu na novy zivot urcite nie je nahoda. je to tvoja tuzba ŽIŤ.
som velmi rada, ze si sa ozvala, casto som myslela na to, co s tebou je....
celkom nerozumiem tomu, ci si uz od priatela odisla, alebo sa len postupne stahujes....
ale tak ci tak, ti prajem vela stastia. 😵
zel no tak super prajem ti vela úspechov v práci velmi ma to potešilo že si našla odvahu a energiu na uskutočnenie svojho ciela 😵 prajem ti krásny život bez týrania a stresov tak vela štastia 🙂 😵
zel srdecne Ti gratulujem a tesim sa z Tvojho noveho zaciatku...obdivujem Ta ze si nasla tolko sil...tiez si myslim zeby som neodisla hrrrrhrrr od neho....ale ty si vyckala, s chladnou a triezvou hlavou vsetko premyslela a odisla prave vtedy ked to tebe najviac vyhovovalo....trosku mi pripominas mna....ja som tiez taka....preto sa tak tesim z tvojho odhodlania 🙂
a ja ti gratulujem a prajem ti aby si sa v praci citila super,mala dobry kolektyv a pracu ktora ťa bavi a si za to aj naležite odmenena....držim palce....aj ty sa drž.....ale ešte niekedy o par tyždnov ešte pisni čo a ako......paaaaaaaa
Ahoj Zelenomodra, ani nevies, akym prinosom si mi v dnesny den. Neprezivam rovnaku situaciu ako ty, ale pomohla si mi. A mozno aj mnohym inym, ktore si toto forum len citaju. Ja sama som cez osobne problemy velmi nechodila na forum...chcela som sama premyslat.
Som naozaj rada, ze ti to vyslo, vyborna sprava. Dufam, ze ta praca bude bavit, ze sa tam najdes.
Zelam vsetko dobre v novom zivote, aby bol lepsi a stastnejsi, zasluzis si to 🙂.
Zelenomodra, myslela som na teba. Zelam vela uspechov v novej praci a v novom zivote!
zelenomodra...tak pravou nohou do nového života,veľa šťastia a pohody prajem 🙂 🙂 🙂 🙂 🙂
@zelenomodra tak to je super citat taketo dobre spravy 🙂 ako sa mas? Viem sama podla seba, ake "lahke" je niekedy v takychto situaciach radit, ale ake tazke je to pre tu druhu stranu zrealizovat, presne akoby som citala svoj pribeh, nastastie uz je to davno za mnou, ale teraz sa nad tym uz aj usmievam (kupodivu aj to je mozne 😀 ), ale vtedy, ked som zila s takymto psychopatom, mi do smiechu teda vobec nebolo...Len chcem odkazat, ze je to ukazkove tyranie - psychicke aj fyzicke, a ta zena, ktorej sa toto deje, za to NIKDY nemoze. Moze len za to, ze v takom vztahu zotrvava, a caka na zazrak (ktory sa na 99, 999% nestane). Takyto clovek sa snazi zmanipulovat tu svoju "obet" tak, ze uplne strati zdravy usudok, vidiet veci realne a schopnost branit sa. Jedina normalna moznost je okamzite z takehoto vztahu odist. Dievcata, ak niektora mate podobny problem, tak rychlo prec, pretoze vsade vam bude lepsie ako s takymto Individuom. Takito chlapi su chori, a skoro nikdy sa nejdu liecit. A aj keby - je to ako alkoholik - vzdy sa k tomu moze vratit. Nema vyznam obetovat svoj zivot cloveku, ktory ten vas nici. Na svete je XY chlapov, ktori su normalni. Je to hrozne, co niektore zeny musia prezit, ake ponizovanie, aby sa odhodlali nieco s tym urobit. Cim dlhsie niekto zostava v takomto vztahu, tym viac sa odputava od reality, kym nie je niekedy neskoro.
všetko sa može zdať super,ale len na čas....pride skrat a baaac......ked to ma niekto v sebe tak s tym nič nenarobiš.....moj mangel sa v živote nikdy nepobil,ani v škole ako maly,ani ako velky a keby nas prepadli na ulici tak asi sa pobijem ja....u nas som ja ta agresivnejšia,proste mam to v sebe....ale len v normalnej miere....ale tvoj muž toho ma evidentne viac....chapeš čo tym chcem povedať????tak ako moj muž ,by sa nikdy s nikym, kvoli ničomu nepobil,tak ja, by som si svoje sukromie chranila aj päsťami...a niekedy sa kvoli tomu aj škriepime....proste bud to mame v sebe ,alebo nie....prajem ti, aby si bola šťastna a nechcem sa hrať na proroka, ale s nim nebudeš nikdy......on zase vybuchne......prepač,viem,že maš inu mienku,ale toto je zase moja mienka,jasne ,že nemusiš suhlasiť....