• Prihlás sa
  • Registrácia nového člena
  • Získaj PLUSPRO
  • Odporúčame:  Mojasvadba.sk Modrastrecha.sk
  • Prihlás sa
  • Registrácia nového člena
  • Získaj PLUSPRO

Manžel chce druhé bábätko, ale ja nie. Poraďte!

15. júla 2010 
juraj, precitala som si to vsetko a vuaau, je vidiet ze sa len neprizeras! :slight_smile: Vo vasom pripade sa trosku cudujem ,ze manzelka nechce s tebou dalsie babo, ale s tym my tu na fore nic neurobime :unamused:
Pravdou bude ze cim viac na nu tlacis, tym viac sa obrnuje. Dieta sa za 9 mes zmeni, ale nemusi to byt k lepsiemu, akurat myslim na moju dceru, ze prisla do nejakej neposlusnej fazy /este nedavno som ju chvalila aka je super rozumna a poslusna/ no posledny tyzden ako by mi ju vymenili / ja viem preco to je, jednak je chora-skocila na nu nejaka viroza a 3 dni mala teploty, dopoludnia je s ockom a babkou a pobede ked pridem snazi sa uputat moju pozornost /chybam jej/, nech sa jej venujem a nezavaram napr. leco :grinning: :grinning: :grinning: cize aj to chapem,ale je to na nervy, lebo bohuzial je sezona a ja sa viac tocim v kuchyni ako sa jej paci, prechadzky odpadli, lebo bola chora, dieta s teplotou 38,3 nevezmem na bicykel tak sa nudi.
Moja svagrina mala syna-tiez taky zivel, nie moc priaznivu situaciu s partnerom a tiez nechcela 2 dieta, ale nejako sa "zadarilo" a maju krasnu, rozumnu, tichu slecnu, ona sedi a kresli /fakt krasne kresli na svoj vek/ a ich syn s mojou dcerou prevracaju babke barak hore nohami :sweat_smile:...no nehovorim ze ju do tych huncustiev nikdy nezatiahnu, ale v povahe to nema :wink: ...teraz je stastna ze ju ma :slight_smile:
skus teda chvilku pockat a babo nespominat, neviem ti inak poradit
ale drzim palce
21. aug 2009 o 09:05  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
no juraj, pokial to vsetko co si napisal je pravda, tak podla mojho nazoru je problem len v tom, ze to dieta nechce s Tebou alebo ho proste nechce vseobecne a nic s tym uz neurobis

lebo pri vsetkej podpore a pomoci, ktoru jej poskytujes a ocividne prijemnej povahe, ktoru mas (neurazas sa, komunikujes, hladas priciny atd. atd.) vyzeras byt muz, za ktoreho by boli mnohe zeny vdacne a nevidim dovod preco by s Tebou to dieta nemala chciet - pokial nieco z Tvojho prispevku nie je velmi skreslene Tvojou optikou a ona to nevidi inak (bez urazky, mozno nieco vnimas inak ako ona, aj ked neumyselne)

ak popri tom vsetkom to dieta nechce, tak ho asi jednoducho nechce a dovod nenajdes si myslim, resp. dovod je to, ze chce len jedno dieta a bodka

hm, je mi to luto, ale z Tvojich prispevkov nevidim nic, coho by som sa mohla chytit, ze aha, tak preto sa brani druhemu dietatu... vsetko vyzera OK
21. aug 2009 o 09:05  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
juraj, este sa vratim k prispevku adresovanemu mne

konstatovat ze je to na rozchod napriek vsetkemu s tvojho pohladu je velmi subjetivne, jednak si nepocul druhu stranu, tj. mm, ktory by to vylozil po svojom a cital si len to co plynulo z mojich pocitov a tak to aj ber, /ovplyvnenych stratou babatka, hormonmi, zranenymi citmi/ :wink:
tym som ti chcela aj naznacit, ze to co citi tvoja manzelka a preco nechce druhe babo sa objektivne zda ako nezmysel /ved podmienky na to mate, doma pomahas, manzelku lubis, nemate ptoblemy/, ale predsa k tomu ma svoje subjetktivne dovody a tie rozlusknes asi dost tazko :frowning2:
21. aug 2009 o 10:12  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
ahojte.

u nás je to tak isto. ja už druhé nechcem. drahému som povedala, že sa s ním radšej rozvediem :grinning: :grinning: :grinning:
21. aug 2009 o 10:15  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
..ja mam z vojich slov trosku pocit ze manzelka je trosku sebec, trosku rozmaznana a nevyburena... asi jej materska jej nevyhovuje a potrebuje si este trochu uzit ineho zivota. Teba ma isteho tak sa o Teba ani neboji ze by Ta mohla stratit, mam z toho taky pocit, je to princezna :slight_smile:
21. aug 2009 o 11:25  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
.... tiez si nemyslim ze by ho nechcela mat prave so mnou. Keby sa so mnou rozsla, tak by druhe dieta z niekym inym nechcela mat uz ani nahodou a urcite (podla vlastnych slov) by sa uz nikdy nevydala. Neviem co si predstavovala ale ju manzelsvo a skor by som povedal hlavne materstvo velmi sklamalo. Hlavny problem je ze v tych to dvoch instituciach (a hlavne materskej, lebo ja sa to snazim eliminovat) vela veci jednoducho "musi" a to ze "musi" ju nici. Je pravda ze predtym zila zivotom kde toho moc nemusela, ale este predtym v dectve, dospievani zivot, kde toho "musela" vela a hlavne nezmyselne. A tu sa vypestoval je absolutny odpor ktomu co "musi". Toto je moja teoria. :slight_smile:

Aby som to blizsie uviedok, je zo stvordetnej rodiny, kde sa matka isla zodrat. Otec bol (aj je) bigotny katolicky magor ktory ich vsetkych od malicka sa nutil chodit kazdu nedelu (a vraj neskor aj piatok) do kostola, modlit sa pred jedlom (to robia u nich stale, co je pre mna teda silna exostika), modlit sa pred spanim, cital im z biblie pred spanim, ked isli na pesi vylet (co vela krat nebolo) tak sa museli cestou modlit ruzenec. Ked sa proti tomu burili tak sa im vyhrazal ze pojdu do pelka a ze jedina cesta do neba je modlenim sa do nemoty a bezvyhradnym posluchanim rodicov, co znamenalo jeho a teda zase len chodenim do kostola a modllenim sa. Samozrejme ze on doma vobec nic nerobil, mama zabezpecovala fullservis, vsetko bral ako samozrejmost a bol absolutny ingnorant (napr. nikdy ho nenapadlo kupit atomaticku pracku az si ju kupila ona sama pred par rokmi za vlasne usetrene peniaze - pre mna to bol sok, lebo ja si vo svojom zivote pamatam doma len automaticku pracku). Co sa tyka inych aktivit tak ho deti absolutne nezaujimali, dolezite bolo len ci boli v kostole a modlili sa. Proste magor. Ona bola jedine dievca (tretia) a bola aj najmenej vzdorna. Bola poslusna, vsetko robila ako chcel lebo sa ho bala a sa to vnej hromadilo. Starsi dvaja bratia z toho v 18stke usli z domu, ona trpela a mladsi brat skoncil na drogach. Matka sa samozrejme nervovo zrutila a aj ked brat uz prestal a matka sa trochu pozbierala je to snou stale tazke. Samozrejme ze jej matka zacala manzela (16 rokov starsi) nenavidet a dnes sa nevie nic ine len stazovat na neho. Rozviest sa neprichadzalo (ani neprichadza) v uvahu kedze je tiez silna katolicka.

Manzelka usla z domu ked brat drogovo salel a nedalo sa to uz vydrza. Vtedy mala obrovske stastie lebo ju prichylila mama (rozvedena) je prveho frajera (uz boli rozideny), ktora si ju velmi oblubila a kedze so synom si nerozumela a ine deti nemala tak si ju zobrala takmer za svoju. a tak jej bolo dobre az do jej 31 ked sme sa spoznali. Bola vyrovnana, za toho spravneho sa chcela aj vydat a nemala ziadan problem mat dve deti. Ja som mal predstavu o troch (lebo som z troch) ale to sa jej uz nepozdavalo (skusenost z domu) a tak sme sa nejak ustalili na dvoch. Aj po porode bola na druhe dieta stle nachylna ale povedali sme si ze tie tri roky rozdiel bude tak akurat. Tu mi uz ale njake veci zacala zatajovat a priznala sa az pred nedavnom. A to ze si dlho nevedela najist vztah k malemu a ze ona ani nevie ci ho vlasne lubi (pre man sok). Tu aby nevznikol mylny obraz, samozrejme ze ho luby a vzorne sa o neho stara a ma hrozu z toho keby sa mu nieco stalo (ziadna dracia matka). Kamen urazuje ze pri malom toho vela "musi", plus domacnost (z mojou podporou ako som pisal) to v nej vrie a ona uz len v hroze vidi svoju znivozenu matku a ma des ze by dopadla tak isto. To jej samozrejme nehrozi. Ona vie ze to je ine a neporovnatelne lepsia (inak by si ma nevzala) ale v tom podvedomi to je hlboko zakorenene.

Vdaka brutalnej katolickej vychove a prirodzene miernej povahe, je dnes velmi ustupciva, empaticka voci inym a ocakava empatckost aj od ostatnych (hlavne odo mna a vraj ne som)). Toho som si bol vedomy od zaciatku a vobej jej to nemam za zle. Takze ja ustupujem vsade kde sa da (nastastie sa velmi casto zhodneme), lebo viem ze ona by sice suhlasila aj z mojim navrhom ale velmi by pri tom trpala. To sa ale neda vzdy a moj postoj k druhemu dietatu je toho prikladom. Tiez ona sa uz naucila si dupnut a povedat si svoje. No a ked sa k tomu prida maly ktory da riadne zabrat, tak sme pri probleme, ktory tu uz dlhsie rozoberam.

Koncim aby som to opat neprehnal (asi som uz :frowning2: ). Tesim sa na reakcie, trochu mi to pomaha. Dakujem
Prajem pekny den :slight_smile:
21. aug 2009 o 16:25  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Docitala som ja tento Tvoj druhy prispevok :slight_smile: Das zabrat!

Prvoradou podmienkou tuzby po dietati je laska. Ak v sebe lasku ku dietatu zena nenajde, nenajde naplnenie ani v materstve. Mam na mysli bezpodmienecnu lasku - lubim svoje dieta ci je chude alebo tucne, ci je cierne alebo biele ... lubim ho preto ake je a prijimam ho take ake je. Laska matky k dietatu nie je samozrejma. U mna to bolo tak, ze som milovala svoje dieta uz vtedy ked som bola tehotna. Hladila som si brusko, rozpravala som sa s nim, denno-denne som mu hovorila, ze ho lubim, hovorila som mu, ze na neho cakame. Islo to prirodzene, nemusela som sa ucit mat svoje dieta rada. Poznam ale pripad, kedy si kamaratka hladala cestu k svojej dcere jeden rok. Az ked jej dcera vedela prejavovat mimikou komunikaciu, az ked sa na nu zacala usmievat a reagovat na nu, zacalo sa medzi nimu vytvarat puto.
Mam tiez zatial len jedno dieta, neviem samozrejme, ci by moja laska k inemu dietatu bola taka silna ako pri synovi.

Preco to pisem? Mozno sa Tvoja zena obava toho, ci by vedela mat druhe dieta rada. Co ak je ta pochybnost v nej tak velka a posilnena neistotou jej vztahu ku synovi, ze sa boji ze zlyha?
Podla toho co si napisal o jej vztahu k vasmu synovi si tvoja zena nie je ista svojou ulohou matky, nie je si ista, ci je dobra matka a ci by nou vedela byt este raz.
21. aug 2009 o 17:57  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Juraj,
máš to ťažké. Jediné riešenie je rozprávať sa o všetkom otvorene. Jednoducho z nej dostať dovod prečo je to tak.

evgenika,
vobec sa nemusíš báť toho, či budeš mať ďalšie dieťa rada.Znova to bude láska na prvý pohľad. :slight_smile:
21. aug 2009 o 18:20  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
"a tak jej bolo dobre az do jej 31 ked sme sa spoznali" tak toto hovorí za všetko
21. aug 2009 o 21:34  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
juraj,ja ti drukujem...paci sa mi tvoj postoj, pristup ,tvoje analyzovanie veci a z prispevkov je citit ze svoju manzelku naozaj lubis...a ke krasne ze velmi tuzis po druhom dietatku a krasne pises aj o syncekovi ktory asi nie je dietatom ake si tvoja zena vysnivala...no a k tehotenstvu tada mne bolo tri mesiace zle ze som na zachode aj spavali,smrdelo mi kazde jedno jedlo,p troch mesiacoch to preslo tehotenstvo som si uzivala ani som nevedela ze som tehotna naozaj...no v siedmom mesiaci som skoncila na rizikovom zacala som sa otvarat a polezala som si tam devat tyzdnov,ktore neboli velmi lahke ale bojovali sme...a porod?presne tri dni pred terminom,porod vyvolany nakolko u malej bolo podozrenie ze pupocna snura sa jej nejak nebezpecne obmotava a malicka mala u mna malo miesta kedze moja diagnoza je rozdvojena maternica...tri vyvolavacky,bolesti take ze som myslela ze vytrhnem rebriny na vzdycharni ani raz som nemukla ani raz za cele tehotenstvo a porod som nemala pocit ze ako ja musim trpiet a mojho priatela to nezaujima...zaujimalo,ale on je typ ze ma skor rozveselil ked som nemala dobru naladu...v nemocnici bol za mnou kazdy den...aj ked bolo akurat leto a vela vecerov travil s kamaratmi a ja som lezala na rizikovom...mala sa narodila krasna zdrava ja zasita aj zvnutra aj zvonka trosku bolava ale stastna s pocitom ze to vsetko za to stalo...a preco by som mala chciet aby ma moj priatel lutoval?bol mi oporou ale ja som nechcela aby ma lutoval ved aj ja som chcela to dieta tak sa kurnik nebudem stazovat co vsetko som si musela vytrpiet a aka som ja velka hrdinka ze som porodila...u nas doma tiez len pocuvam o druhom dietatku,ja som povedala ze ked miska pojde do skoly a drahy chce uz o rok...nemyslim si ze finacne sme na druhe dietatko pripraveni,misku si chcem este chvilocku uzit aj ked by som druhe dietatko brala aj teraz hned no rozum hovori nieco ine...nerobim zo seba perfektnu su dni kedy by som sa najradsej vystrelila na mesiac,len aby mi vsetko nepadalo na hlavu,Miska je dobre dietatko no svojske a velmi tvrdohlave uz v tomto veku a samozrejme maly nervacik mozno som ju ja tak rozmaznala no mame krasny vztah...a ja budem teraz za zlu urcite ale ja hovorim ze ked je zena zdrava,a moze mat aj druhe dieta ma pokojny vztah dobreho muza je sebecke nedat svojmu dietatku surodenca...ja mam dvoch bratov,mamina nam zomrela ked som mala sestnast som najmladsia zo surodencov uz mame len ocina lenze nikto nevie dokedy,a keby sa nedajboze ocinovi nieco stalo stale su tu moji bratia s ktorymi sa mozme navzajom utesit,poradit...a o toto Misku urcite nechcem pripravit...danculik,neviem ci tvoj vztah niekam este smeruje to vies urcite len ty sama no ja sama na sebe viem ze keby sa ma niekto opyta ci chcem druhe dieta s mojim priatelom bez zavahania poviem ano...no ty si povedala nie a myslim ze to o vela veciach vypoveda...prepacte za roman
21. aug 2009 o 22:52  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
autor
ahojte...dakujem aj ja za vase odpovede...no chcela by som len k tomu mojmu vyjadreniu preco nie s mm mat druhe dieta...mam mangela ktory vari, za sebou urobi poriadok, pohra sa s malou, zoberie ju vonku, na ihrisko..vymysla program...venuje sa jej ako moze..co sa tyka poupratovat doma..tak to robim ja a aj ostatne veci, na nakupy chodime spolu...lenze ten nas vztah uz nie je to co bol...ochladol...
23. aug 2009 o 13:33  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
autor
a taktiež chcem dodat, ze na vsetko by som bola sama....co sa tyka babatka...ledva to zvladam pri prvej dcerke..je moc ziva a nespava...a znova prezivat druhe take obdobie...da to zabrat a hlavne ak nie je podpora z druhej strany.....proste mam strach...a je to vo mne bloknute...vsetko.....a bojim sa aj toho ze dopadnem ako svokra...dve deti..a chlapa alkoholika...ostala na vsetko sama..mam ja takto dopadnut?...predsa geny sa dedia...a zeby mangel nieco zdedil po svojom otcovi?....predstava ma desi.....
23. aug 2009 o 13:37  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
ahojte kocky aj ja som bola jedna z Vas ktora druhe babo nechcela no teraz ked ma moj 1 syn uz 6 r. a je samostatny tak som sa predsalen rozhodla pre druhe :wink: a velmi po nom tuzim .Stale som sa bala ake by to bolo mat druhe ked som na vsetko sama nemam tu ano svokru ani rodicov manzel cele dni v praci no vsimla som si, ze moj syn by surodenca prijal :wink: a tak isto aj manzel tak som sa napokon rozhodla pre druhe :wink: Verim, ze aj vy svoj nazor casom zmenite a date vasej polovicke ten najkrajsi darcek aky moze zena dat :wink:
danculik neboj to s tym vztahom je normalne mozno prechadzate iba blbym obdobim :unamused: ale zmeni sa to mozno to je aj tym ze on by mozno druhe babo chcel a ty nie :frowning2: ak prijme tvoje rozhodnutie isto sa vas vztah da do poriadku a prezijete este spolu krasne chvile :wink: chodievajte spolu na prechadzky rozpravajte sa :wink:
23. aug 2009 o 13:45  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
planujte spolocne vylety a ver ze nebude mat cas na alkohol anilen pomysliet :wink: moj manzel si da kazdy den pohar vinka a ja samozrejme s nim :wink: :grinning: neni na tom nic zle pokial sa dokaze postarat aj o rodinu :wink:
23. aug 2009 o 13:47  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
autor
ahoj brisilda..dakujem za odpovede...:slight_smile:no viesco teraz som v takom štádiu rozmýšľania a uváženia, že či predsalen to druhé bábo nebude:slight_smile: včera som skončila vpraci koli financnej krize sa firma rozpadla..(ano pracovala som ked dcerka mala 6 mesiacov som sla naspat do prace)...a teraz znova si hladat pracu..a vidim na svojej dcerke ze ked chodila do jasliciek, tak je uz vyraznejšie vyspelejsia a chyabju jej deticky,lebo teraz je doma len somnou alebo mangelom...a ked tak uvazujem tak aj mangel sa zmenil, uz netlaci na mna...povedal, ze ako sa zariadim ja tak to bude akceptovat...len ze nechce ostat iba pri jednom dietati....ze chce druhe...len je to na mne ze kedy....tak mi to aj tak vrta v hlave:slight_smile: nehovorim ze hned druhe...ale chvilku este pockam..a asi sa dame do toho:slight_smile: mangel sa dost zmenil ku mne..svojim spravanim....povedal, ze urobi maximum pre to, aby sme fungovali ako normalna rodinka...a do nicoho ma netlaci..si uvedomil, ze ked bude na mna tlacit, nedospeje to nikam....tak asi len tolko:slight_smile:
11. sep 2009 o 14:02  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Keď som bola ešte slobodná, stále som rozprávala, že ja deti mať nechcem. Ale nie z toho dôvodu, žeby som ich nemala rada, ale preto, lebo som sa bála bolesti z pôrodu. Potom som bola chvíľu v zahraničí ako au-pair, kde som sa starala o jedno milé dievčatko a tiež som ešte nebola presvedčená o tom, že dieťa niekedy v budúcnosti chcem. S manželom sme sa brali, keď som mala 22 a on 23 rokov. Užívali sme si do mojej 26-tky kedy som si povedala, áno chcem dieťatko, veď všetko čo robíme, robíme pre niekoho, my tu predsa večne nebudeme. A tak sa nám narodila Sonička. Strašne som chcela dievčatko, a ono sa to, jéj, podarilo. Bolo to "desné" tie nočné vstávania, nespala poriadne ani cez deň, ale musím povedať, že manžel,keďže som nekojila, k nej vstával aj v noci, aby ju nakŕmil, alebo jej dal čajík a pod., a cez deň, keď prišiel poobede z práce, stále bola jeho a ja som mala pauzu, ešte aj uspával ju on. Do práce som šla, keď mala malá skoro 9 mesiacov, keďže máme kadejaké pôžičky a tie treba splácať. Čiže sme už do práce chodili obaja, v noci stávali obaja atď. Vtedy som povedala "nikdy viac". Aj tá bolesť z pôrodu bola neustále predo mnou, aj ten nespánok a vyčerpanosť. Mnohokrát som prišla do práce s očami ala číňan, ale som tu, malá má 4 a my máme druhého sopliačika. Apropo, chcela som druhé tiež dievčatko, aj manžel, ale keď mi povedal dr. na sone, že je to chlapček, povedala som, že do r.... a potom som pokazila manželovi náladu, že si neviem zvyknúť na chlapca a bola som znechutená a bála som sa, že čo s chlapcom, ale nakoniec som si tááák zvykla a som táááka šťastná, že my ostatní "závidia", že jéj, vy máte párik :slight_smile: :grinning: . Tiež som sa bála, že ako budem ľúbiť to druhé, resp. dostane sa dostatok lásky tomu prvému. Ale heslo naších dní je, že mám dve nohy a dve ruky, takže jedno môže hopsať na jednej nohe a druhé na druhej. To teraz nemyslím, že viac deti človek nemôže mať rád, ale nám to takto momentálne stačí, lebo už chcem fakt spať :stuck_out_tongue_closed_eyes: . A najkrajšie je keď vidím, ako sa sestrička teší malému bračekovi. A že tu v budúcnosti nezostane sama. Všetko sa dá zvládnuť. Ale teším sa, že už bude mať malý šibal aspoň tri rôčky, vtedy si môžeme začať opäť užívať, no nie?
7. okt 2009 o 20:36  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
juraj70 - vidim, ze si do tejto temy prispieval uz pomerne davno, ale ja sa v rovnakej situacii nachadzam dnes a tak hladam na nete cokolvek, co by mi pomohlo vytvorit si isty nadhlad, alebo rozne skusenosti ako to prezivali ini a ako sa s tym vyrovnali...
ked som precitala tvoje prispevky, mala som pocit ze to tam pisal moj manzel o mne a o nas...! :slight_smile: teda az na to pohnute detstvo (ja som ho mala krasne, prave aj preto, ze som vyrastala tiez v dost silno krestanskej rodine) dalsi rozdiel, ze ja som jedinacik! Aj preto som bola VZDY rozhodnuta, ze ak raz budem mat deti, tak to nesmie byt jedinacik!! - a to viem o com hovorim, lebo som si poziciu jedinacika vytrpela dostatocne a este ma to asi aj caka dalej... ludia co to nezazili iba tisko zavidia, ale rozhodne nie je co zavidiet! Hlavne ked sa moja mama rozhodla, ze ked uz musim byt jedinacik, tak urcite nebudem taky ten rozmaznany, ale prave naopak - a tak ma cepovala az prilis - zasa dalsi extrem!! :unamused:
Moj manzel mi tiez pomaha v com len moze a dokaze, takze na toto sa stazovat naozaj nemozem!
Mame ale veelmi akcneho syna, zazila som si dramaticky porod a tehotenstvo aj ked nebolo nijako vyrazne tazke a zle bolo pre mna niecim, co som si viac-menej odtrpela! Nikdy som z toho nemala radost a nevychutnavala si ten pocit - ako niektore zeny hovoria. Nehovorim to preto, ze by som sa chcela stazovat, alebo aby ma niekto lutoval - chapem ze to tak jednoducho je a s tym sa naozaj neda nic robit - muz to za mna nemoze niest, hoci by asi aj to bol ochotny! Vydavala som sa v 30ke a aj syna som stihla este do roka, ale este stale som nemala prestavene myslenie!! Ja som sa totiz predtym postupne vyrovnala s tym, ze budem zit sama a deti mat nikdy nebudem a zacala som takym sposobom aj rozmyslat o svojom zivote a potom bolo sidce krasne, ze som nasla cloveka co ma velmi lubi a ja jeho, ale to naprogramovanie tam proste stale ostavalo a trvalo dost dlho, kym sa to postupne zmenilo! Lenze vsetko to ostatne v mojom zivote islo ovela rychlejsie nez zmena mojho myslenia! Manzelstvo - super! To som nemala ziadny problem prisposobit sa zmene, ale byt mamou - to bola pre mna taka zmena, ze mam pocit, akoby som to uz nebola ja, ale niekto uplne iny!! Moj zivot sa zmenil tak velmi a v kazdom ohlade, ze to by som si dopredu nikdy nedokazala ani len predstavit! Myslim, ze toto je najvecsi problem u vacsiny ludi, co idu do manzelstva pomerne neskoro a teda aj deti maju dost neskoro! Podla mna v tridsiatke je to uz dost neskoro a clovek je uz prilis zabehnuty v tom svojom povodnom sposobe zivota - hlavne ked mu uz zacal vyhovovat a teraz nieco ma menit? Pre muza - no dobre, to este nie je taka vyrazna zmena ked ma dieta, lebo nie je odrezany od vsetkeho co bolo predtym, ale pre zenu? To je komplet ako keby si preinstaloval pc - ani kamen neostane na kameni, take je to vsetko ine!! Prestane chodit do prace - vsetky tie kontakty moze zabudnut! Kamaratky co mala predtym - ak hlavne nemaju deti - aj tie moze zabudnut - z roznych dovodov - nechcem to tu rozpisovat. S mamickami nikdy predtym velmi v kontakte nebola - lebo nebol dovod, takze aj to sa tazko nadvezuje a stale len tocit o detoch a rodine - pre zenu, co u nej nikdy nebolo prioritou mat deti... to je hotove utrpenie, ale s kym sa ma bavit o inom? Vsetky ostatne kontakty veelmi viaznu, ak uz nie su uplne odrezane! Koli starostlivosti o dieta, uplne inemu zivotnemu stylu a pod.! No a ked ma doma dieta ako my, ze je az prilis akcny a ona to nezvlada (hlavne psychicky), tak ani len o tom sa nema s kym porozpravat otvorene a nejako sa dat do pohody z toho neustaleho stresu a aj sklamania, ze takto si to voobec nepredstavovala! Mozno sa nauci s tym postupne zit a na to dieta si zvykne - aj na vsetko co s tym suvisi, ale predstava, ze ma mat dalsie take (lebo nikde nie je zaruka ze take nebude, rovnako ako aj ze bude) a popri tom zvladat este aj to prve - no tak to je na nervy! Vtedy vsetko to, ze manzel pomaha a je uzasnou oporou a aj ake pozitiva by to malo, ze dieta neostane v zivote same idu stranou! V hlave ma len, ze sa z toho komplet zblazni ( a teda nebude pouzitelna ako matka uz vobec - hoci teraz aspon ako-tak funguje a zvlada) a ze kedy uz tento stav pominie a zacne znova normalny zivot (aj ked uz nikdy nemoze byt taky, ako predtym zila!). Ja sa momentalne nachadzam v tejto faze a neviem sa dockat toho, ze nas syn zacne byt samostatnejsi, kludnejsi, ze konecne pojdem zasa do prace a medzi ludi! No a to by som mala teraz znova otehotniet a cely ten skoro 3 rocny kolotoc zazit znova??!! No nieeee...!!! Inak by bol uz najvyssi cas, ak nechcem, aby bol medzi detmi velmi velky vekovy rozdiel a tiez aj ja mam uz dost pokrocily vek na deti!! Toto vsetko sa mi premava hlavou a vzdy, ked sa uz, uz rozhodnem, ze predsa len chcem mat to druhe dieta, znova sa vsetky zle spomienky vratia (sranda ze tie dobre vtedy akoby vyfucali!) a poviem si - ale ani nahodou!! Tiez si uvedomujem, ze je to urcity druh sebeckosti a (neviem ako inak to nazvat - len) pohodlnosti rozmyslat ako ja teraz rozmyslam! Tiez velmi vnimam, ze sme si v dnesnej dobe velmi zvykli vsetko dosiahnut lahko, pohodlne a rychlo a ked mame pre to nieco obetovat (v dobrom slova zmysle) tak nam to je veelmi proti srsti, az skoro neprirodzene a nechapeme, ako toto moze niekto od nas ocakavat! Raz som citala kdesi takyto citat: "Vsetko, co za nieco stoji, aj nieco stoji!" Na toto velmi rada zabudam aj ja alebo skor - nechcem si to pripustit, lebo sa mi to velmi nepaci - nie je to prirodzene pre nase ludske myslenie!! Neviem, ci tvoja manzelka nezapasi nahodou presne s tymto co aj ja... ak ano, mozno by si toto mala precitat! Uz som v stadiu, kedy si uvedomujem taketo veci, len ich este nedokazem spravne zrealizovat! Je to proces, v ktorom ale nie je dobre ked na toho cloveka niekto vyvija natlak ze musi mat dalsie dieta! To moze mat az ked tym celym prejde, vyrovna sa s tym a stotozni sa s myslienkou na dalsie dieta! Ak nie, bude trpiet aj to dieta a aj manzel cely zivot, ked nastane nejaky komflikt, lebo prave vtedy sa jej vzdy v prvom rade vrati myslienka, ze ved to dieta aj tak ona nechcela! Ako ste na tom teraz a ako sa to u manzelky zmenilo/nezmenilo?? Rada by som to vedela len cisto preto, aby som videla ako to casom postupuje a ci je to rovnake ako u mna... :slight_smile:
20. mar 2010 o 02:01  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
mima ja si myslim ze take nieco ako mat deti ci nemat a tiez kolko je naozaj zalezitost konkretneho cloveka a neda sa niekomu radit, ak ty citis ze druhe babo nechces tak ho nemaj a nenechaj sa nikym presvedcit. Clovek by mal dat na svoj vnutorny hlas lebo ten je vacsinou spravny. Mozno po urcitom case zatuzis po dietati a nebudes riesit to ze bude medzi nimi vacsi vekovy rozdiel ani tvoj vek /som od teba o dost starsia tak viem o com hovorim/. Mam tiez jedno dieta, velmi dlho sme nan cakali a kedze sme spolu 10 rokov boli bez deti je to riadny sok. Velmi sa z maleho tesime ale aj tak to vnimam ja ako velmi narocne obdobie a vadi mi napriklad ked mi kazdy poviem uzivaj si to, teraz je to najkrajsie a podobne. Nikto nemoze vediet ako to vnimas ty, kazda vnimame materstvo trosku inak, nikdy by som neodsudila niekoho kto nechce deti alebo chce len jedno lebo nie som v jeho kozi a neviem ako sa citi. Vela ludi povie ze je to sebeckost a pohodlnot, mozno to tak je lebo deti predstavuju svojim sposobom obetovanie sa, ale urcite nie je spravne mat dieta len preto lebo partner chce alebo okolie si mysli ze nie je dobre mat jedinacika. Takto to nefunguje, lebo len vyrovnana a spokojna zena ktora kona podla svojho presvedcenia dokaze byt pre dietatko spravnou maminou. Drzim palce, riad sa podla seba.
23. mar 2010 o 10:12  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Ahojte, nestihla som čitať spätne, hádam sa mi to podarí..
u mňa je to príbeh skôr z opačnej strany.. ja by som šla do toho znova, aj hneď, ale proste je tu veľa faktorov, ktoré to ovplyvňujú.. finančná situácia, menší byt, hlavne vek a s tým spojená časová tieseň.. manžel by v zásade nebol proti, je skvelý ocino, ale som to ja, kto veľmi veľmi chce..
tiež som bola v situácii, že som sama seba naprogramovala, žiadne manželstvo, žiadne dieťa, veď hádam zostane nejaká slobodná bezdetná kamoška, s ktorou pôjdem sem tam na dovolenku, budem cestovať, užívať si život bez starostí.. žiadne dlhodobé vzťahy, na pár mesiacov sa stalo, že som sa zamilovala, ale keď to začalo byť vážnejšie, tak som hodila spiatočku..
môjho muža som stretla keď som mala 32 rokov.. dodnes mi pripomína, ako som do neho na rande hustila, že ja proste deti nechcem, že som o tom presvedčená.. za jedno, nenormálny strach z pôrodu a bolesti, katastrofické scenáre o tehotenstve, kopce injekcií, vyšetrení, krvi, za druhé, raz keď dieťa príde, už sa to nedá vrátiť.. síce vytreštil na mňa oči, ale nevzdal to.. po dvoch rokoch sme sa vzali, vyženila som víkendovú 8-ročnú kočku, no a vždy keď odišla domov, tak zostal byt prázdny a tichý.. to že som otehotnela, mi prišlo akési prirodzené, proste ten vnútorný pocit sa nedá preprogramovať.. aj keď som sama seba presviedčala, že bez detí to bude pohodlnejšie, tak proste časom to vyplávalo na povrch.. začalo to tým, že mužova dcéra si na mňa veľmi zvykla, a vždy keď odchádzala tak ma vystískala, aj ocina.. a o toto by som sa chcela pripraviť?
nakoniec sa nám chvalabohu podarilo otehotnieť, ja som si to užívala od prvého dňa, mám pocit, že krajšie obdobie som nezažila.. bolo to super, cítila som sa fain, Veronika sa nevedela dočkať bračeka.. zbožňuje ho, čomu som nesmierne rada, pretože je pod veľkým tlakom svojej matky, ktorá sa všemožne snaží odtrhnúť ju od svojho otca..
v januári sa nám narodil náš krasavec Miško.. aj keď som rodila sekciou, tak pôrod bol pre mňa nenormálne silný zážitok, vždy keď si na to spomeniem, mám slzy v očiach.. mnooo, aj teraz... stačí pozerať ordináciu, keď tam herci "akože" rodia, a mňa ovládne nenormálna túžba zopakovať si to.. deň po pôrode, po sekcii, keď som ešte poriadne nevedela ako mi fungujú "nohy", a kde mám ostatné časti tela, som lekárke povedala, že keď Pán Boh dá, čoskoro sa znova stretneme..
mám 35 rokov, uvidím, ako nám utekajúci čas a naše možnosti dovolia, ale veľmi, veľmi by som si to celé chcela zopakovať.. nebola som najmladšia na prvorodičku, ale mám pocit, že o to viac si malinkého vychutnávam, užívam si každú sekundu s ním..
je to naozaj o vnútornom pocite ženy, nedá sa to niekým presvedčiť, že práve ona bude skvelou mamou a že je to to čo jej v živote chýbalo.. každá na to musí prísť sama, tak ako ja.. čo mi môj muž vždy, keď s láskou kolíšem nášho krpáňa pripomína.. je to eufória, ktorá pretrváva od pôrodu a myslím že tak skoro nepustí..
ja neviem, možno že keby pôrod bol nejak dramatický, zlý a rizikové tehotenstvo, tak hovorím inak.. ale našťastie som tabuľkový príklad, ako to má vyzerať.. aj v mojom vyššom veku.. pôrod? úplne perfektný, žiadna trauma..
neprespaté noci mi vôbec nevadia, keď na mňa malý zagúľa očkami, môžem byť kľudne hore celú noc.. po 16 rokoch v jednom kancli som šťastná, že som doma, že mám kopec času na všetko.. a ukážem sa tam len na kávičku.. je to iné, robila som v rodinnej firme, tak ma to až tak nezasiahlo že som doma.. skôr oslobodilo.. a pokiaľ nám to finančná situácia dovolí, určite budem s malým celé tri roky doma.. pokiaľ to bude moje jediné dieťa, nechcem prežiť, že mi nejaká babysitterka povie, že spravil prvý krok, alebo povedal prvé slovo.. ja chcem byť pri tom.. a pevne verím že budem..
mimochodom, neviem, či je to normálne, ale mne je ľúto dokonca aj to, že malý už podrástol a má takmer tri mesiace.. pre mňa bolo najúžasnejšie to obdobie, keď sme boli sami dvaja v nemocke, zvykali si na seba, príchod domov a to bábinkovské obdobie.. to by som vydržala donekonečna, keby zostal taký maličký.. ale čas nezastavíš..
tak už len môžem dúfať, že ešte raz toto všetko prežijem a bude to také krásne..
nechcem týmto vyzerať ako nejaká naivná nána, ktorá všetko vychvaľuje do neba a potom padne na zadok.. proste to je môj pocit, moja skúsenosť..
26. mar 2010 o 08:48  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Obcas nakuknem do tejto temy, ci niekto niecim prispeje... zaujima ma to, kedze moj manzel onoho casu do tejto temy dost aktivne prispieval. Priznam sa, ze ked som na to prisla, bolo u nas dost horuco. Vsetko co popisal je pravda... ale len z jeho pohladu. Zial, moj pohlad nevidel - len to, ze on chce dieta a je vhodne mat medzi detmi urcity vekovy rozdiel. To, ze ja som momentalne bola v takom citovom rozpolozeni, ze na dieta sa necitim, to akosi nevedel alebo nechcel pochopit. A vsetko to u nas dospelo do takeho stadia, ze namiesto aby mi povedal "milujem Ta a pockam ako sa rozhodnes a budem Ta milovat aj ked sa rozhodnes dalsie dieta nemat", sme sa hadali a lietali medzi nami vycitky, ze kto je ako sebecky a kto ako toho druheho nechape, ze som sa naozaj zatala a povedala, ze dalsie dieta ani za svet. Aj som tu vtedy napisala dost smutny prispevok, ktory sa mi, zial, nezobrazil, lebo medzitym mi stihol padnut pocitac. Moj manzel totiz malo pocuva a len si melie svoje. Aj som mu povedala, ze keby ma castejsie podporil, bolo by to pre mna lahsie. A ze nemam rada nasho maleho lebo je chlapec? Cisty blud... Je pravda, ze som si zelala dievcatko (vyrastala som sama dievca medzi troma bratmi) a chvilocku som bola sklamana, ale len chvilu. A ze som sa po porode nevedela vzit do svojej role matky? Ano je to pravda - ale kto si bez viny hod kamenom! Dnes chapem, ze som bola po porode v dost zlom psychickom stave, vela som plakavala a nevedela som sa dat do hromady, mozno hormony... ja neviem. Ale asi to chcelo len trochu viac podpory a empatie. Nas chlapcek je dost zive dieta, umrncane, ale na druhej strane velmi pritulne a usmiate. Mam z neho velku radost. Od vtedy presiel rok, myslim, ze sme obaja trochu vychladli a ja som sa dala trochu do kopy - dietatko si dnes zelam aj ja. A myslim si, ze ked bude chlapcek, aspon bude mat nas maly partaka... Mima77 dakujem za Tvoj nazor, vela Tvojich myslienok mi hovorilo z duse. :slight_smile:
25. máj 2010 o 16:56  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Spatne som si precitala tuto temu a az mi je trochu smiesne ako rozdielne vidi tu istu situaciu zena a chlap a ako ju aj popise. Ake som mala (podla neho) bezproblemove tehotenstvo a podla neho celkom v pohode porod, ako som sa uzasne zotavila a po siedmych mesiacoch bola zo mna kocka... :wink: A tiez aky je on usilovny manzel a ako doma pomaha a ako ja si chodim von a cvicit a na kozmetiku a do obchodov. Normalne ideal. Moj manzel nie je zly, ale vsetko-vsetucko vidi len zo svojho uhla - pravda, doma pomaha, ale do vsetkeho ho musim kopat ako maleho chlapca a ze ma to obcas zlosti - to mi ozaj verte! Pripadam si ako by som mala doma male decko este jedno! A to, ze som chodila von? Ano chodila, raz do tyzdna, aby som sa nescvokla z neustalej starostlivosti o domacnost a maleho - za celu matersku som bola tri krat na kozmetike, 10 krat cvicit a do obchodov som chodila do Tesca, Billi, Kauflandu a pod. na bezne potrebne nakupy do domacnosti, pripadne som isla kupit nieco malemu na oblecenie - a to vsetko hlavne z dovodu vlastnej psychohygieny - ja som naozaj taka princezna. :sunglasses: A priznam sa z mojho pohladu bolo tehotenstvo velmi stresujuce a porod otrasny - nemyslela som si, ze to bude prechadzka ruzovou zahradou, ale aj napriek tomu, ze som to navonok zvladla velmi dobre (a to urcite ano, ked si pomyslim na moju kamosku, ktora mi rozpravala, ze v kontrakciach vrieskala na predporodnom a valala sa po zemi a pritom si myslela, ze je to OK:slight_smile:, ta skusenost bolela velmi dlho. Tiez jeden z dovodov, pre ktory som dieta odmietala bol, ze som sa obavala rizikoveho tehotenstva, kedze prve bolo. Manzelov argument: vobec to tak druhy krat nemusi byt. Ano, svata pravda. Ale tiez to moze byt este horsie... A kto sa vtedy postara o mojho maleho, ked ja budem musiet lezat? Moj manzel mu nedokaze ani navarit a obe babky sa ho, dievcence moje mile, boja! Pretoze je "vraj" nezvladnutelny. Ked bol este plienkovy, svokra ho radsej nechala dve hodiny posrateho (boli sme spolocne s manzelom na nakupoch pred ooslavou narodenin), lebo sa ho bala prebalit, pretoze pri tom strasne vyvadza a vrieska! :wink: A moja mama mi povie, ze ona si svojich deti uzila dost a uz chce mat klud (v com jej celkom rozumiem). A pre mojho manzela to nie je problem, ved to budeme riesit, ked sa nieco udeje. A zial, mala som pravdu - v januari som otehotnela a krvacala som a o dietatko sme prisli a ja som si musela doma aj navarit aj maleho opatrit... Vsetky tu mate v niecom pravdu, ale najvacsia pravda je taka, ze len ta dvojica, ktorej sa to tyka, vie co sa medzi nimi deje a najskor si to vyriesia medzi sebou sami, len sa musia chciet spolu rozpravat a hlavne jeden druheho pocuvat a snazit sa pochopit preco to co hovori tak aj mysli...
26. máj 2010 o 13:59  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
katarina,ahoj,ja ti rozumiem...veď som mu to aj vtedy napísala..toto všetko si chlap nie je schopný predstaviť,ani po fyzickej,ani po psychickej stránke....no a hlavne buď nepočúvajú,alebo nevnímajú...alebo si všetko vysvetlia po svojom.
Veľkou pravdou je i to,že do vzťahu nik iný nevidí a je ťažké niekomu radiť,naozaj je lepšie zájsť k odborníkom.
A ako sa cítiš teraz? :confused:
26. máj 2010 o 19:17  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
už pár týždňov riešime s manželom otázku ohľadom druhého bábätka :slight_smile: ešte donedávna sme hovorili o tom, že na ňom začneme pracovať, ked malý bude mať rok a pol, ale posledné dni rozmýšľame, že prečo nie hned... tjošku mám z toho strach ale zároveň sa veľmi teším, že náš malinký by mal súrodenca a mal sa s kým hrať... a ja by som to mala za sebou / myslím pôrod/ lebo ten bol naozaj nezabudnuteľný, /myslím v tom horšom slova zmysle/ keby manžel nebol pri mne ja by som im na tom sále určite umrela od bolestí... a to nepreháňam

o pol 10-tej ráno mi začala odtekať voda a prvé kontrakcie začali asi o štvrť na dvanásť na obed to som už bola na vyšetreniach v nemocnici...tie boli ešte nepravidelné a slabé... okolo tretej poobede začali jemne silnieť a boli asi každých 6 min. po piatej hodine podvečer už každé 4 min. a o šiestej už každé 3 minúty dali ma na pôrodný sál a dali mi infúziu aby som sa otvárala lebo som bola len na 2 prsty... o ôsmej večer som už prosíkala aby mi ho vybrali von ked aj cisárskym... po desiatej už boli cca každé 2 minúty... a ešte stále nič... neotvárala som sa, mala som hrozné bolesti... blúznila som, manžel sa ma aj pýtal či chcem ešte ďalšie dieťa, to som ho mala chuť spláchnuť do záchoda, aj ked som čakala od neho túto otázku... už bolo jedenásť bolesti každú min. a manžel sa už netrpezlivo pýtal sestričky kedy to už bude, lebo sa veľmi trápil ako sa ja trápim... už prišla polnoc bolesti každú pol minútu nemala som čas sa ani nadýchnuť mala som veľké tlaky v lone a zakazovali mi tlačiť aby mi neopuchol krčok, manžel dýchal som nou.... cca po pol jednej nad ránom mi dovolili tlačiť to ešte dlho trvalo kým sa krpatý dostal von, ale aspoň to nebolelo, to bola tá najnebolestivejšia časť pôrodu... v podstate žiadnu bolesť som už necítila... a o jednej bol vonku, konečne, naše malé krásne vlasaté bábatko...

podotýkam že môj manžel bol neuveriteľne trpezlivý ved od pol siedmej do pol jednej mi masíroval kríže a bruško pri každej kontrakcii a jeho kríže tiež riadne boleli.... a to som v priebehu na pôrodnej sále 4-krát vracala...

ale ked mi doniesli malého na všetko som zabudla :slight_smile:
14. jún 2010 o 19:21  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
@melany_s musim len suhlasit...ked mna do niecoho niekto tlaci a este sa aj vyhraza,just nepovolim a nech si ide kam chce...moj muz chce tiez druhe,ale ja som povedala: mozes,ale nie somnou...neviem si predstavit,ze by som mala znova prezivat to vsetko co sa dialo pocas tehu a este potom,ani nahodou!! mozno sa necham ukecat tak za takych 10 rokov :sunglasses:
30. jún 2010 o 16:24  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
@katarina_k11 ja som vedela,ze to takto je :wink: hned sa mi zdal ten tvoj nejaky moc idealny :grinning: to je presne,akoby som citala seba a mojho mangela,presne to iste...a ze clovek potom nema mat nervy :angry: moj stale vravi,ako sa velmi snazi a pomaha mi...ze otom nic neviem!! do vsetkoeho hp treba tiez dokopat,aj to trva kym sa mu uraci nieco spravit,vytaca ma ako malokto,ale ked sa vyzaluje nejakym babam,tak je zrazu z neho svatuskar a ja som ta krava...takze suhlas vo vsetkom Katka
30. jún 2010 o 17:02  • Odpovedz  •  Páči sa mi to

@bibione chichi- akych to mame doma idealov.:slight_smile: ale on nie je zly, len je lenivy ako vacsina chlapov. A ( a to asi nie je jeho chyba) - nevie sa vzit do mojej koze. Ja len tajne dufam, ze druhy porod bude iny a ja nebudem mat z neho taku traumu a budem si vediet babatko viac uzivat. A tiez, viem uz do coho idem... Dievcata, drzte sa, ja chapem kazdu, ktora chce, ci nechce ist do dalsieho dietatka - su to velmi vazne rozhodnutia a verim, ze ziadna zena take bez uvazenia nespravi... Majte sa krasne.
15. júl 2010 o 18:36  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Tvoj príspevok