Ako prekonať toxický vzťah a nájsť odvahu odísť?

Ahojte žienky. Častokrát čítam Vaše rady, ktoré venujete bezradným ženám a preto som sa rozhodla zaregistrovať. Potrebujem úprimné, nestranné názory, ktoré mi konečne otvoria nielen oči, ale konečne mi ukážu pravdu, ktorú nechcem vidieť. Začnem asi tým,že som vo vzťahu, ktorý trvá 7 rokov. Obaja sme vo veku 30+, nemáme deti, nemáme žiadny spoločný majetok. Vzťah začal extrémnym lovebombingom. Mala som ťažké detstvo a jeho som brala ako záchranu, ktorá ma z toho všetkého dostane. Začali sme spolu bývať pomerne skoro a idylka skončila hneď po zatvorení dverí. Vtedy sa začala písať cesta môjho toxického vzťahu. Zrazu bol ku mne veľmi nepríjemný, nič, čo som spravila, nebolo dosť dobré. Ak som niečo chcela spraviť, musela som si pýtať dovolenie. Potom začali ťažké roky manipulácie, gaslightingu, odstrihávania ma od rodiny, kamarátov. Zrazu som nemala nikoho, iba jeho. Dokonca ma začal škrtiť, keď som sa ho na niečo neopýtala, iba som mu to oznámila. Z usmievavej ženy sa zo mňa za tie roky stala depresívna troska, doslova. Stala sa zo mňa slúžka v domácnosti, ktorá len upratuje, varí, pečie, perie, žehlí, chodí do práce, na nákupy a domov. Celé tie roky som si myslela, že ak všetko urobím na 300%, bude si ma vážiť. Je to moja trauma z detstva, kedy som sa naučila, že lásku si musím zaslúžiť. Aj tak to nestačilo. On doma neurobí nikdy nič, stále sa hrá iba na mobile alebo PC. A mňa za všetko len kritizuje. Všetko podľa neho robím iba pre seba a umytá podlaha nič neznamená. Keď mám problém s rodinou alebo v práci, nemám sa ani komu zdôveriť, pretože všetko sú pi*oviny. Začala som mať extrémne zdravotné problémy. Navštívila som viacerých lekárov a nič mi nezistili. Jeden lekár mi povedal, že spúšťačom je ten extrémny stres. To napätie a stres cítim každý deň od rána až do večera, mám problémy so spánkom, budím sa na kŕče na bruchu. Zdravotné problémy si podľa neho aj tak vždy iba vymýšľam, tak mu nikdy nič nehovorím. Keď plačem, má chuť mi vraziť, preto plačem potajomky v sprche. Celý náš vzťah je iba o ňom. Keď si niečo vymyslí, ja hneď letím, no aj tak je všetko podľa neho vždy iba o mne. Keď som ležala chorá so zvýšenou teplotou (dovtedy som teploty nikdy nemala, takže ma to odrovnalo) povedal mi, že som lenivá pi*a. V kuchyni niečo varí raz za rok aj to mi všetko vždy preorganizuje, pretože ja som neschopná. Počúvam od neho iba to, aká som neschopná, že bez neho nedokážem nikdy nič a aj tak si nikoho nenájdem. Okrem toho mi tiež povedal,že môžem byť rada,že je so mnou, keďže moji rodičia mi nikdy nič nedajú. Milovala som variť, piecť, čítať knihy. Som extrémny perfekcionista a milujem poriadok. Posledné mesiace ma už ale nebaví nič. Mám extrémnu depresiu a úzkosti, nebaví ma ani upratovať. Jedine práca je mojim únikom. Mám za sebou už pokus o odsťahovanie sa. Extrémne mi vtedy vynadal a ja som sa vrátila. Mám za sebou niekoľko terapií aj koučing. No som úplne emočne vypnutá. Nedokážem cítiť vôbec nič. Keď prišla otázka významného kroku, spoločnej hypotéky, chytila ma strašná panika. Dokázala som vzdorovať, aj keď každé moje nie sprevádza obrovský strach z toho, čo tým v ňom vyvolám. Potom si len vypočujem extrémnu kritiku a hneď nastúpi pocit viny, ktorý ma častokrát prinúti cúvnuť. Pri odmietnutí hypotéky nasledoval 2 hodinový monológ urážok na moju adresu. Ďalší deň som to vytiahla, ako ma dourážal. Opýtal sa ma,že čím ma urazil. A ja som si nevedela spomenúť ani na jednu urážku. Niektoré situácie som si aj zapísala, pretože môj mozog ich cielene potláča za účelom prežitia. Veľmi by som chcela mať rodinu a deti, no pri ňom ma to brzdí. Nechcem, aby moje deti mali detstvo a život ako ja. Ospravedlňujem sa, že som neopísala žiadne konkrétne situácie, ale bojím sa, že by ma mohol niekto takto spoznať a povedať mu o tom. Najhoršie je,že mi bez môjho vedomia neustále kontroluje mobil, prehliadané stránky na internete. Keď mi pípne SMS, v tej chvíli ma chytí extrémny stres a bojím sa pozrieť aj na mobil, kto mi píše. S nikým nemôžem byť v kontakte. Do fitka som nemohla, lebo ma každý bude baliť. Podľa neho s každým niečo mám. Celý vzťah len všetko vysvetľujem a obhajujem sa a on si ide svoje. Neraz mi ani nedovolil ísť spať, lebo si vymyslel nejakú hlúposť, z ktorej ma začal obviňovať. Keď som mu povedala, že s ním do spoločnej hypotéky nepôjdem, tak mi začal hľadať podnájmy s tým, aby som vypadla. Počas týždňa som bola pozerať byt. Vysmial ma, že bez neho to nezvládnem ani deň a hneď doleziem. Keď som sa priznala, že som bola pozerať byt, bola som falošná pi*a, ktorá len klame a všetko robí za jeho chrbtom. Keď som mu povedala, že som sa zdôverila kolegyni s jednou situáciou, povedal mi, že je to trápne a som slaboch. Byt vyhliadnutý už mám, stačí mi podpísať nájomnú zmluvu. A tu nastal problém. On už tuší, že som jednou nohou preč a začal byť extrémne milunký. Za celé tie roky mal možnosť správať sa ku mne inak, takže tejto jeho hre na "pekného" neverím. Nevravím,že som dokonalá a všetko som robila vždy dobre. Ale ako sa on ku mne správal celé tie roky je hnus. Lenže ja si tie zlé veci nepamätám. A aj ked si ich prečítam v poznámkach, tak mám pocit, že sa to nestalo mne. Najhoršie je, že jeden deň sa sťahovať chcem, potom už nie. 10 minút to neznášam, potom zase sa mi nechce sťahovať. Ako keby telo šialene túžilo odísť, no mozog to stopne na tom,že je predsa milý, možno to nebude až také zlé. Práve toto si môj mozog vyhodnocuje ako to známe, to "bezpečie," keďže to isté som zažívala celé detstvo. Som ako na emocionálnej horskej dráhe. Bez sebavedomia, bez vlastnej hodnoty, bez chuti čokolvek robiť. No keď nepodpíšem nájomnú zmluvu teraz, už sa neodsťahujem asi nikdy. Žienky, ktoré ste to zažili, ako presvedčiť svoj mozog, že je konečne čas postaviť sa za seba, inak ma to zabije? Ako prebiť ten nesmierny strach? Cítim sa strašne sama a opustená. Sťahovať sa budem musieť tiež sama. Dávno sa mi aj vyhrážal,že ak ho nechám, zabije ma. Keď som mu to vyhodila na oči, povedal, že niečo také nikdy nevyslovil. No ja presne viem aj ako sa vtedy tváril. Často mávam aj nočné mory, keďže moje podvedomie je tým nakazené. Problémom je aj to, že nedokážem cítiť hnev, ktorý by ma možno za iných okolností z tohto vzťahu rýchlejšie dostal. No už v detstve som sa naučila extrémne potláčať emócie, ktoré nedokážem prejaviť. On mi vždy ešte vyčíta,že potrebuje frajerku a nie matku a že aká som chladná. Som úplne uzavretá do seba. Popravde, už ani neviem, čo je realita a čo je lož. No ešte stále je vo mne niečo, čo ma núti bojovať za svoj život. Za všetky úprimné rady budem veľmi vďačná. A prosím, slová typu, že som blbá, si prosím odpustite. Toho som sa už napočúvala dosť. V tomto vzťahu ma drží závislosť a pochopia to najlepšie iba ženy, ktoré si tým prešli. Keďže ma vždy obviňuje iba z toho, že som precitlivená a preháňam, tak mám pocit, že to nie je až také zlé a iba ja to zveličujem. Ďakujem za Váš čas a rady. P.S.: Viete mi potom ešte poradiť, ako nechať odstrániť celú diskusiu? Keď dokončíme debatu, tak ju nechám pre istotu odstrániť. Ďakujem.