Ako riešiť hádky kvôli plačúcemu dieťaťu?
Ahojte, chcela by som Vás poprosiť o názor, ako uchopiť túto situáciu do budúcna.
Dnes sme sa s manželom pohádali. Hral sa so 7r synom na dvore a zrazu prišiel celý vytočený, že keď sa synovi nedarilo kopnúť loptu do brány a z ničoho nič začal plakať. (Nie revať, nie hulákať ako zmyslov zbavený, ale šli mu slzy od ľútosti). A že to nie je normálne, že však on mu nijak nevycital, že sa mu nedarí, ani nič zlé mu nepovedal a že syn reve a že takéto revanie musí skončiť.
Ja som mu povedala, že prečo by muselo skončiť, prečo by sa nemohol v súkromí doma rozplakať, keď mu je niečo ľúto, že ho učí potláčať emócie. Podľa mňa emócie treba správnym spôsobom vyventilovať a nie ich potláčať do úzadia, potom sa v človeku hromadia a podla mňa človek cíti len väčší hnev alebo úzkosť. A tak sme sa pohádali, manžel nesúhlasí so mnou a ja s nim. Aký je váš názor prosím?
Ešte doplním, že nás syn nie je ten typ, že by sa rozreval pre všetko možné len tak a pravidelne
@interneta nemyslím si, ze je to o tom. Ide o to, ze svet je krutý a zlý a zažívajú to deti vonku, deti na ihriskách, deti v školách a zažívajú to aj dospeli všade. Ja som tiež bola citlivejšia ako dieta aj som bola viac plačliva a aj vďaka tomu som si to v škole "užila". Dieta môžeme učiť, ze ma vyjadriť svoje pocity a podobne, ale musíme ho učiť aj žiť v realite a to tak, ze väčšine ľudí bude a je úplne jedno aké má naše dieťa pocity. Ak ho to nenaučime my, ze sa musí vedieť a učiť kontrolovať v sebe, ze sa musi snazit, ze nemoze pri neuspechu plakať, naučí ho to svet a to bude kruté učenie.
Ja si myslím, že vy máte klasický postoj ženy a manžel postoj muža. Nechajte ho, nech z neho vychováva muža. Na pohladenie a pochopenie sme my mami. Raz až vyrastie a bude v chlapskom kolektíve, či už len s kamarátmi na ihrisku a začne tam plakať, tak to bude zleeee.....pre neho....udupú ho
Ja mám štyroch chalanov, viem ako to funguje medzi chlapcami. Víťaz je ten kto neplače.....i keď to znie kruto, je to tak...
Zoberte si ho radšej bokom a tam ho utešte, povedzte, že otec to tak nemyslel, ale nepodrivajte otcovsku autoritu. U chalanov to nerobí dobrotu....
Ak si predstavím, že by som mala žiť s chlapom, ktorý púšťa emócie ako my ženy, tak neviem no....to by tu bol šaľeny dom....
Je úplne normálne, že sa rozplače... vplýva na neho už aj zmena hormónov, blíži sa puberta, to môžu byť prvé prejavy
@patricia951 7 r. chlapec a puberta?
@777januska777 to sú podľa mňa dve veci...nikto by nemal kecat do toho, kto a ako niečo prežíva. Veď to je tvoje ja, tvoje vnútro, tvoja prirodzenost. Nikto z vonka, ani rodič, nemá nejaku výsadu hovoriť do niečoho tak subjektívneho. Na druhej strane, dieťa treba konfrontovat (vekovo primerane a láskyplne) s realitou - teda, že neúspechy pridu, ako sa s nimi vysporiadať, ukázať stratégie a čo si z nich môže človek môže vziať do budúcnosti. Podľa mňa sa to vôbec nevylučuje.
Aj môj muž je taký tiež bojujeme. Podľa mna to je tou odmeranou komunistickou výchovou, kde sa dobre dievčatá nehnevaju a dobri chlapci neplacu.
Jemu niekedy vadilo, keď malý 4 rocny synovec plakal ked spadol, že veď chlapci neplacu - prečo by ho mal ísť dvihnúť alebo objať? Chlapci sa neobijimaju. -_- sure babe
Ja to riesim ze pravda je uprostred. Proste-nauc sa prehravat. A uz aku “emociu” prejavis tak …. Niekto to potlaci. Niekto to “pusti”…. Hlavne ze aj tu prehru vie resp sa snazi prijat. Teda aj nieco co sa nedari a podobne.
Aj emócie sa dajú prejavovať rôzne... ak by chlapec iba plakal kvôli tomu, že nekopol do bránky, ok... ale ak by svoje emócie vyjadroval kopaním do bránky, jačaním, vrešťaním a neviem ako ešte, no neviem neviem... (bavíme sa o 7 ročnom dieťati - bez poruchy predpokladám)
@mira0611 mužov 14 ročný synovec plakal, lebo sa im zrušil výlet s kamarátmi. Do akého veku je podľa teba dovolené uľaviť si slzami? Je úplne normálne, keď chlap, v akomkoľvek veku plače.
A každý dôvod je dostatočný. Len druhí ho nechcú vidieť ako dostatočný dôvod. Stačí však trošku empatie a rešpektu k pocitom iných. Toto sa nedá natlačiť do nejakej vekovej tabuľky, každý človek je iný a má iné prežívanie.
Rovnako ako plače škôlkar, môže plakať aj školák, aj inžinier.
@angel993 ono problém je, ze my môžeme mať empatiu, ale svet ju mat nebude. Svet bude a je krutý a tvrdý a práve prejav akejkoľvek slabosti ci smútku je zosmiesneny. Ano môžeme skúsiť zmeniť svet ale zas treba pripraviť aj dieta na to, ze svet nezmení a ze ludia budú k nemu kruti.
V tomto suhlasim s @interneta, ze každý ma nárok na svoje pocity, ale tak isto je dobre snažiť sa tie pocity trosku mieriť a snažiť sa korigovať. Ja si myslím, ze o to išlo manželovi autorky.
@777januska777 A korigovať svoje pocity sa dieťa naučí tým že mu rodič predvedie ako on sám nevie svoje pocity korigovať?
@juliasb aj dospely clovek sa moze rozplakat je to normalne. Predstavte si ze ja ako tehotna a hlavne po porode som plakala dost casto z kazdeho noveho momentu...chlapi take nepoznaju. 7r dieta je este stale dietatom a emocie sa stale uci spracovavat. S dietatom sa treba rozpravat. Ani moj 50r brat stale nevie spracovavat emocie tak co ocakava vas manzel od 7r dietata :D treba ho poucit
@ckocka rodič, keď svoje pocity nezvládne a nevie korigovať, tak nik nepríde a nebude ho lutovat, ved to vidíme denno denne aj na mk. Jednoducho sa musí naučiť sa to v sebe spravovať. Ked sa otec nahneval, kto riešil nejaké jeho pocity? Nikto, jednoducho sa musí naučiť sa zmieriť sam zo sebou. Rovnako ako sa to čašom majú naučiť naše deti. Presne kvôli tomu, ze každému alebo teda väčšine ľudí bude jedno aké majú pocity.
@777januska777 práve preto že svet je niekedy krutý nechcem aby to dieťa zažívalo aj od najbližších. Chcem nech má doma miesto prijatia a bezpodmienečnej lásky, nech sa môže vyplakať a vyžalovať vždy, keď to potrebuje. A určite nebudem dieťa zosmiešňovať, alebo ho trápiť iba preto, že niektorí jedinci na svete sú bezcitní a majú potrebu sa smiať z emócií iných.
Svet síce nezmeníme, ale môžeme vychovávať deti k väčšiemu pochopeniu a ohľaduplnosti. A keďže deti sa učia napodobou, najprv musia rodičia vychovať seba, aby deťom dávali dobrý príklad v zvládaní emócií.
@angel993 chápem co chceš povedať, ale podla mňa to nebude fungovať, skôr to spôsobí, že deti sa budú bat sveta a ludi, lebo emócie sú zradné a klamú. Ja si myslím, ze je v tom treba hľadať ten zlatý stred, lebo nikde v živote ani len v rodine ani pri milujucom partnerovi nemôže prejaviť svoje emócie na plno, vždy sa musímeprispôsobiť aj druhému človeku. Zas mam pocit, ze emóciám prikladáme niekedy prehnanú dôležitosť, emócie sú dôležité, ale rozum musí byť nad nimi, lebo emócie sú často prehnane dramatické.
A to zvládanie emócií, to nemáš šancu ako človek úplne zvládnuť, vždy keď dáme emóciám voľnú ruku, tak to preháňajú (vid pms). Emócie musime vedieť zastaviť aj rozumom. Rozum riadi emócie nie emócie seba.
@juliasb No hnev sa u muzov toleruje, plac nie.
By som muzovi povedala ze taketo vytacanie sa za malickosti musi prestat. Ze nemas nic proti tomu ak sa nastve a dobehne za tebou ak sa stane nieco dolezite a nieco s cim si on nevie rady, ale par slz ho predsa nemoze takto rozhodit. Co si on vari nevie sam regulovat svoje reakcie na frustraciu zo synovho placu? No hlavne ze pozaduje od 7 rocneho aby to vedel.
Podla mna syn plakal preto lebo sa chcel pred otcom ukazat aby bol na neho hrdy. Ked cloveku na nieco velmi zalezi, je to nesmierne trpke ked sa to nepodari.
Mne to pride, ze to tvoj muz a aj cast zientu v komentaroch prilis riesia. Pokial to nie je tak, ze place kazdy den za hocijaku drobnost a nie su to zachvaty placu so zurivostou, tak to vnimam ako uplne nepodstatne na riesenie. Niekto je citlivejsi a niekto menej a nemyslim si, ze pristup rodica to nejako extra zmeni. Z mnoheho dieta vekom vyrastie. Zaroven je citlivost aj vec dana v povahe a jasne, netreba to plakanie podporovat, ale ani zhadzovat dieta za to. A v tomto pripade plakal zjavne z frustracie, proste velmi sa chcel pred tatinom ukazat a nepodarilo sa. Zaroven sme to nevideli, mozno otec nekomentoval, ale syn vycitil z otca nejake pocity tiez. Alebo bol zaroven unaveny, hladny, mal nejaky dyskomfort. S dcerou hrame od mala vela spolocenskych hier, je naucena prehrat aj opakovane za sebou. Mali sme novu hru, s mladsim synom sa pri tom natahovali a prehrala a plakala, tiez mala sedem. Absolutne ma nenapadlo to riesit ako nieco nenormalne, proste zjavne nemala asi svoj den plus do toho natahovacky s bratom pri novej hre. A tiez mala sedem vtedy.
@777januska777 súhlasím - svet je necitlivé miesto .... ale prečo má byť rovnako necitlivým miestom aj vlastný domov a rodina? 🤔
@mira0611 A čo je podľa teba zle na extrémne citlivom človeku? Ak je niekto extrémne citlivý, znamená že je pokazený? To nemyslíš vážne Snad 🤦♀️
@danko74 nemyslím si, ze je to o necitlivenosti, skôr je to o príprave na svet. Dieta ľúbime dávame mu všetko a od koho ľahšie prijme, ze sa musí snažiť, ze nemá plakať keď sa niečo nepodarí a tak? Od nás ktorí ho ľúbime aj keď sa rozplače, ktorí sa mu za to nebudú vysmievať? Alebo od sveta, ktorý sa mu bude vysmievať a zosmiesnovat ho. My mame deti milovať dávať im všetko, ale tak isto ich mame učiť, ze svet nemusí akceptovať ich pocity, ze ľuďom môžu ist na nervy a je to v poriadku. Lebo to dieta príde do doby, keď bude chcieť ísť do sveta, keď bude chcieť žiť mimo rodiny, príde do sveta a zisti, ze svet je iný, ze ho neberie takého aký je, že nema potrebu ho chápať. Také dieta potom môže upadnúť do depresie a ľutovať sa, že nie je dost dobre. Ja si myslím, ze to sú ťažké veci a každé dieťa je iné, psychika každého dieťaťa je iná. Preto si nemyslím, ze otec robi zle alebo sa správa zle, len to vidí inak.
@juliasb je to úplne normálne, že sa rozplakal.Chlapi všeobecne nemajú radi emócie, plač a nevedia ako zareagovať a väčšinou utečú, alebo ešte človeka viac zdeptaju.Moj muž je presne tento typ raz za sto rokov sa rozplačem a je z toho úplne vykoľajený a nepodporí ma nepovie niečo vľúdne.Chlapci sa tak "zmuzneju" až okolo 10-12 r.vplyvom hormónov.pravdu máš ty, ale čo už vypálilo to zle syn vedel, že ti to utekal povedať a bolo to možno pre neho ešte horšie
Tak on potom bezdovodne sa hneva a syn place.
Syn mohol byt unaveny, citit sa neschopne,
alebo muz mal k tomu, ze sa mu nedari poznamku, ktora zabolela.
Ak by som mala volit medzi zlostou, hnevom a plakanim, nez si poplace.. skus sa ho opytat preco ho vytaca, taka hlupost a ze to tiez neni normalne 😉 Tu by som sa nehadala, ale urobila velky mur cez, ktory chlap neprejde. Staci slovo, dve a nic viac. Nedaj sa stiahnut do diskusie, je to chytak.
A tiez je zaujmave, ze sice "Muzi neplacu" a potom maju s toho zdrav.problemy zo srdcom.
Neni to len tvoj, ale ak maly nema plakat, ked je smutny... tak nez chlap sa nehneva ked je nahnevany.
U nas je pravidlo "nesmies vrieskat a plakat mozes kedy chces, a kolko potrebujes".
Mojho dnes nastvalo, ked som starsiemu dala moju omeletu, aj ked povodne povedal, ze "vajicko nechce". Nechcel vediet dovod a preto je tu mama. Syn si myslel, ze ide robyt volske oko, preto nechcel.
Aj vas syn mal dovod. Mohol plakat, aj koli niecomu uplne inemu a to ze sa mu den, tyzden nedari a bola to posledna kvapka. Aj dospely ak sa mu stale nedari placu a chlapy zuria.
Bude to ok, urob stenu a neries. Muz by mozno buchol na cokolvek ine a cakal tiez na poslednu kvapku 🙂
obcas hovorievam,ze keby sa chlapi riadne obcas vyplakali,bolo by menej vojen 🙂
@tulipanicek nic na nom nie je zle, len to bude mat v zivote velmi tazke, ludia mu budu ublizovat niektori nechciac, ini zas naschval, spoluziaci, kolegovia....co je na tom zle, ze by som to ako matka riesila, aby vedel spracovat svoje emocie?!
@juliasb skús si pozrieť toto video https://komunikaciasrdcom.sk/podcast/7-3-kroky-...
Myslím, že je dôležité pomôcť deťom emócie rozoznať, prijat, spracovať, regulovať, primerane vyjadriť či neverbálne alebo verbálne, zistiť, čo sa za nimi skrýva, aké potreby odhaľujú, aby sme dieťaťu pomohli stať sa vyrovnaným, sebavedomým človekom.
Tým, že sa snažíme jeho pocity potlačiť, zakazovať, delíme ich na tie dobre či žiadúce a zle, vyjadrujeme, čo je v danej chvíli (podľa nás) správne a nesprávne cítiť, mu tým nepomáhame, ale ho naopak od toho vzdalujeme a další cely jeho život sa s nimi nadalej bude musieť vyrovnávať..
@juliasb a kto mu dal právo hovoriť inému človeku (hoci vlastnému dieťaťu), či má alebo nemá dôvod na hocijaké emócie a prežívanie. Myslím, že to je každého osobná vec, odraz jeho vnútorného stavu, s ktorým sa učí vysporiadať. Aj keď sa okoliu zdá, že je to bezdôvodné. On to nemá čo posudzovať. Ma ho tým previesť, to by mala byť jeho úloha a nie filozofovať nad tým, či dieťa má alebo nemá podľa neho dôvod. Ach, môj ty bože 😤